Recenzie 2010

Impulzom k napísaniu scenára bola autobiografická kniha Prvních deset let undergroundového básnika a filozofa Zdeňka Fišera, známeho pod umeleckým menom Egon Bondy, ako aj jeho prozaická prvotina Sklepní práce. Tento fakt vedie niektorých českých kritikov k tomu, aby skúmali, nakoľko verne prepísal Mašín Bondyho dramatické zážitky do filmovej reči, do akej miery zodpovedá ústredný hrdina filmu Ivan Heinz alias Emanuel Bonn svojmu reálnemu prototypu. Myslím si, že je to zbytočná diskusia. Bondyho život bol len prvým krokom k vytvoreniu portrétu doby a človeka v nej, nie jediný a výlučný zdroj inšpirácie. Režisér podľa vlastných slov hľadal silný príbeh, najradšej love story s príchuťou drámy, zasadený do vizuálne príťažlivého dobového prostredia. Obdobie, ktoré si vybral, mu všetky tieto prvky ponúklo vrchovatou mierou.

V roku 1862 ctihodní reverendi Robinson Duckworth a Charles Lutwidge Dodgson podnikli výlet loďkou po Temži v sprievode sestier Lidellových – trinásťročnej Loriny Charlotte, osemročnej Edith Mary a desaťročnej Alice Pleasance. Dievčatá boli dcéry vicekancelára Oxfordskej univerzity, kde obaja ctení páni pôsobili – Dodgson ako matematik, logik a dekan anglikánskej cirkvi. Bol však i zručným fotografom a jeho obrázky poloobnažených dievčat, najmä Alice, by dnes vyvolali prinajmenšom tieň podozrenia o autorovej sexualite.

Žáner fantastických postkatastrofických drám má dostatočne bohatú históriu, aby sa každý, kto v ňom chce pokračovať, mohol naučiť pravidlá. To základné znie: ak vytvoríš vlastný svet i s jeho zákonitosťami, tak ich svojvoľne neporušuj! V tomto filme sa však veselo v mene zachovania kresťanstva ignoruje aj Desatoro, tak čo tam po nejakých zákonitostiach žánru, logike, zdravomrozume alebo princípoch poetiky!

Témou azda áno. Hrdina snímky Spread, uvádzanej u nás pod názvom Samec, je typický gigolo. Necháva sa vydržiavať bohatými starnúcimi ženami a za odmenu im poskytuje sex a najmä ilúziu citu. Problém je len v tom, že jeho skutočnou preferenciou sú mladé žabky, nie obstarožné ropuchy. (Vyčkajte na záverečné titulky, uvidíte!)

Recenzenti poukazovali zväčša na tie isté veci. Jedni ich vyzdvihujú ako prínos, iní zatracujú ako nedostatok. Ak by tvorcami neboli Polanski a Scorsese, hodnotenie by určite bolo oveľa lepšie. Je to však chyba filmov – alebo recenzentských očakávaní?

Anekdotický príbeh o mladom lekárovi- smoliarovi, ktorý dramaticky pohorí pri svojom prvom zahraničnom angažmán a namiesto veľkej sumy peňazí si dovezie z Afriky veľkú reznú ranu na zadnej časti tela, posunuli scenáristi Zdeněk Troška a Marek Kališ do súčasnosti. Išlo to pomerne hladko, lebo ľudské charaktery sa za tri desaťročia veľmi nezmenili, túžba po peniazoch, atraktívnom aute a dobrej adrese sa ešte zväčšila. Hodnota človeka v istom prostredí, ktoré sa kedysi nazývalo malomeštiackym, sa ešte výraznejšie odvíja od veľkosti jeho konta. Švandrlík však nechcel kritizovať spoločnosť, a nerobí to ani Troška. V oboch prípadoch ide o snahu pobaviť adresátov – čitateľov, respektíve filmových divákov. Deje sa tak prostredníctvom komediálnej hyperboly, ktorá mení ľudí na karikatúry a nafukuje ich malicherné spory. Vo filme vydarenejšie než v knihe.

Ťažko povedať, čo viedlo začiatkom nového milénia šéfov Walt Disney Pictures k rozhodnutiu ukončiť tvorbu klasických kreslených filmov. Je pravda, že Planéta pokladov (2002) fatálne pohorela a púť kinami skončila so stratou, no Vladárova nová tvár (2000), Atlantis (2001), Lilo a Stitch (2002), Medvedí bratia (2003) mali slušné tržby. Len film, ktorý sa mal stať posledným – U nás na farme (2004) – sa už ani poriadne nedistribuoval. Ak zarátame príjmy z videodistribúcie a z televízneho vysielania, Walt Disney Pictures rozhodne nehrozil krach. Možno Disneyovci nechceli zarábať desiatky miliónov, keď digitálne animované filmy štúdií Pixar žali stámilióny.

Deň sv. Valentína pripadá na 14. februára a je sviatkom všetkých zamilovaných. Podľa jednej z legiend bol sv. Valentín kňaz žijúci 3. storočí v Ríme. Vojenské výboje cisára Claudia II. sú známe a vraj preto, že ženatí muži sú slabší vojaci, zakázal manželstvo. Sv. Valentín však napriek zákazu sobášil, a keď sa to Claudius dozvedel, dal ho popraviť. Pravdou však je, že sa v Európe tento sviatok slávil aj v stredoveku, najmä v Británii. V ten deň si zamilovaní posielali navzájom listy a kvety. A práve anglickí vysťahovalci ho "preniesli "do Ameriky, tam sa ujal, Európa naň zabudla, a len po druhej svetovej vojne sa vrátil späť na starý kontinent. Jedni ho milujú, iní nenávidia. Ako všetky sviatky. Spomeňme len náš MDŽ, niekto za ním plače, niekomu ho nemožno ani spomenúť. To však nič nemení na fakte, že sa v súčasnosti zamilovaní na celom svete (nielen v Amerike a Európe) v spomínaný februárový deň obdarovávajú rôznymi romantickými darčekmi a kvetmi.

Jan Hřebejk doteraz nakrútil desať filmov. Už ten prvý, Šakalí léta (1993), upozornil, že do českej kinematografie pribudol svieži talent so schopnosťou príťažlivo vyrozprávať príbeh, starostlivo si vybrať hercov a dobre ich režijne viesť. Humor jeho diela bol bonusom navyše. Film okamžite zabodoval u divákov i kritiky a takáto situácia sa ešte niekoľkokrát zopakovala. S pribúdajúcimi snímkami (Pelíšky, 1998, Musíme si pomáhat, 2000, Pupendo, 2003, Horem pádem, 2004, Kráska v nesnázích, 2006, Medvídek, 2007, U mě dobrý, 2008, Nestyda, 2008) však popri množstve spokojných divákov narastal aj počet kritických hlasov. Upozorňovali na to, že Hřebejk má stále istú úroveň, ale v niektorých, najmä neskorších dielach, tvorivosť nahradila rutina, analýzu zobrazovaných javov kĺzanie po ich povrchu, efektívnosť použitých prostriedkov sa občas zmenila na samoúčel. Aj preto sa tak netrpezlivo čakalo na jeho nový opus – film Kawasakiho ruže (2009). Hřebejk, ktorý už po deviaty raz spolupracoval so svojím dvorným scenáristom Petrom Jarchovským, tentoraz príjemne prekvapil.