Recenzie 2010

Prv, ako sa začneme zaoberať filmom, treba si ujasniť, že so stereoskopickým filmovým obrazom (3D) je to ako s americkým kontinentom: hoci sa tam odvážlivci plavili už v staroveku, za jeho objaviteľa sa považuje Krištof Kolumbus, ale pomenovaný je podľa Ameriga Vespucciho.

Píše sa rok 1976, je krátko pred Vianocami, nachádzame sa v Richmonde v štáte Virginia. Manželia Norma a Arthur Lewisovci so synom Walterom žijú pokojným, hoci nie bezstarostným životom. Ju trápi znetvorená noha, jeho neúspech pri výbere astronautov, a oboch nedostatok peňazí. Ako na zavolanie prichádza tajomný gentleman s popálenou tvárou, ktorý im prinesie jednoduchú drevenú skrinku s červeným tlačidlom. Ak ho použijú, získajú milión dolárov, ale niekde inde zomrie človek. Na rozhodnutie majú 24 hodín. Test ľudskej morálky je odštartovaný, manželia začínajú zápasiť s mravnou dilemou, ktorá odhalí ich pravú tvár...

Protagonistami príbehu je manželská dvojica - ambiciózny rozhlasový reportér Emil Vrbata (vynikajúci Marek Daniel) a atraktívna herečka Hana (Jana Plodková), ktorej sa rysuje úspešná filmová kariéra. Tá však stroskotá na jej židovskom pôvode lebo sa píše rok 1938. Emil vie, že „rasovo zmiešané manželstvo“ môže ohroziť aj jeho kariéru, ale odmieta rozvod. Zdôrazňuje Hane, že ju miluje a postará sa o ňu. Nahovára si, že keď sa dá do služieb nemeckej propagandy zachráni tak svoju veľkú lásku. Navyše, jeho žiarlivosti vyhovuje, že je manželka zavretá sama v byte a on jej život nielen zachraňuje, ale aj ovláda. Postupne sa však Emil čoraz viac zapletá, kolaborácia sa prehlbuje, jeho láska sa mení v „protektorstvo“ a manželia sa čoraz viac odcudzujú.

Po veľkom úspechu snímky Paríž, milujem ťa sa zákonite budú oba filmy porovnávať. Paríž bol možno pestrejší, invenčnejší, farebnejší a nahráva mu aj prvenstvo. Nad druhým pokračovaním sa zvyčajne už krúti nosom a hľadajú sa chyby. Nesporne New York je trochu v tieni prvolezca, ale ani humorné, smiešne, trpké a smutné ľúbostné príbehy, odohrávajúce sa v Manhattane, Central Parku, Harleme a inde, nezapadnú prachom. A práve to, čo sa filmu vyčíta mne pripadá ako jeho prednosť. Jednotlivé príbehy do seba presne zapadajú, rafinovane sa prelínajú (až na jednu poviedku) divák má pocit, že ich nakrútil jeden režisér. Mnohým sa zdá, že tým sa stáva rozprávanie monotónne a nezaujímavé. Vznikli a vzniknú ešte poviedkové filmy, kde budú môcť tvorcovia prezentovať svoju osobitosť a poetiku, ale vtedy ide vždy o ucelené príbehy. V tomto, nazvime to kolážovom spôsobe rozprávania, odlišnosť nemá miesto. Osobne si myslím, že bolo veľké umenie udržať na uzde tak rozdielnych tvorcov, ako je Fatih Akin, Yvan Attal, Allen Huges alebo Shekar Kapur. Jedenásti tvorcovia s reprezentačným hereckým obsadením rozohrali sériu mini príbehov s prekvapivou, niekedy aj s predvídateľnou pointou, ktoré raz pobavili, inokedy nútili uvažovať, niekedy vyvolali nostalgickú náladu.

Animátor, herec, scenárista, režisér a výtvarník Terry Gilliam, jediný americký člen kultovej britskej skupiny komikov Monty Python's Flying Circus, je známy profesionálnou smolou, hraničiacou s prekliatím. Jeho filmársky život je večným bojom nielen proti neľútostným trhovým mechanizmom, meniacim umenie na tovar, ale i proti prírodným živlom, chorobám, osudovým náhodám ba i smrti. Celovečerný dokument Stratený v La Mancha o katastrofách, ktoré prekazili nakrútenie filmu The Man Who Killed Don Quixote, vykreslil Gilliama ako umelca, pre ktorého ani čo by nejestvoval rozdiel medzi imagináciou a realitou. Akoby žil to, o čom nakrúca filmy. Základnými otázkami života sa však zaoberal už vo svojich raných dielach, hoci ich pôvodne maskoval bujarou komikou Pythonovcov. Náš pôvod, zmysel našej existencie, cesta, ktorá nás čaká, význam času, dobra a zla, sa prelínajú všetkými Gilliamovými snímkami.

Vo svojich najslávnejších filmoch sa postupne zameral na vlastníctvo a zneužívanie zbraní (Bowling for Columbine, 2002, Zlatá palma v Cannes, Oscar za najlepší dokument), negatívne pôsobenie Georgea W. Busha vo funkcii prezidenta a inváziu do Iraku (Fahrenheit 9/11, 2004, Zlatá palma v Cannes), problémové zdravotníctvo (Sicko, 2007). V najnovšej snímke Capitalism: A Love Story (2009), ktorý sa premieta v našich kinách pod názvom O kapitalizme s láskou, obžaloval celý spoločensko-ekonomicko-politický systém. Zdá sa, že to bolo aj pre tohto odvážneho filmára priveľké sústo.

Filmová verzia Pevného puta nie je dokonalé dielo, má niekoľko chybičiek krásy, nemožno mu však uprieť atmosféru, ktorá diváka vtiahne, opantá, nepustí a po vzhliadnutí filmu ešte doznieva. „Mojim odchodom vzniklo niekoľko pút; niektoré spojenia boli krehké, niektoré si vyžiadali vysokú cenu... Ale väčšinou boli čarovné – toto všetko sa udialo, potom, ako som odišla... „ spomína hrdinka filmu. Vráťme sa však na začiatok. „Volám sa Susie Salmonová. Mala som štrnásť, keď ma zavraždil.“ To sú slová, ktorými začne rozprávať svoj životný a posmrtný príbeh protagonistka filmu. Susie žije v harmonickej rodine s dvomi súrodencami, jej snom je stať sa fotografkou a prežíva aj prvé ľúbostné vzplanutie. Žiaľ, keď ju vysnívaný chlapec pozve na rande, je to zároveň aj jej posledný deň v živote. Dievča totiž urobí veľkú chybu, že sa skratkou cez pole vracia domov a stretne tam nenápadného a slušného suseda pána Harveyho, ktorý ju znásilní a zavraždí. Od tej chvíle putuje medzi nebom (presnejšie „prednebom“) a zemou. Pozoruje, ako si jej vrah pokojne žije a chystá sa znovu zaútočiť, ale v neposlednom rade sleduje bôľ rodiny, najmä milovaného otca. Otec hľadá vraha ako posadnutý, matka neunesie dusno v rodine a na istý čas utečie, sestra s bratom to znášajú na svoj vek relatívne hrdinsky. Trochu veselosti do zničenej rodiny prinesie len exaltovaná babička Lynn. Susie je však plná hnevu, nedokáže vrahovi odpustiť svoj zničený život, ale tiež svojej rodiny. Dlho potrvá kým pochopí, že sa musí zbaviť zlosti, túžby po odplate a dospieť k zmiereniu. Inak totiž nemôže definitívne odísť na druhú stranu. Celý príbeh vlastne smeruje k hľadaniu vnútornej sily zmieriť sa s osudom a nájsť cestu k odpusteniu.

Filmová verzia Pevného puta nie je dokonalé dielo, má niekoľko chybičiek krásy, nemožno mu však uprieť atmosféru, ktorá diváka vtiahne, opantá, nepustí a po vzhliadnutí filmu ešte doznieva. „Mojim odchodom vzniklo niekoľko pút; niektoré spojenia boli krehké, niektoré si vyžiadali vysokú cenu... Ale väčšinou boli čarovné – toto všetko sa udialo, potom, ako som odišla... „ spomína hrdinka filmu. Vráťme sa však na začiatok. „Volám sa Susie Salmonová. Mala som štrnásť, keď ma zavraždil.“ To sú slová, ktorými začne rozprávať svoj životný a posmrtný príbeh protagonistka filmu. Susie žije v harmonickej rodine s dvomi súrodencami, jej snom je stať sa fotografkou a prežíva aj prvé ľúbostné vzplanutie. Žiaľ, keď ju vysnívaný chlapec pozve na rande, je to zároveň aj jej posledný deň v živote. Dievča totiž urobí veľkú chybu, že sa skratkou cez pole vracia domov a stretne tam nenápadného a slušného suseda pána Harveyho, ktorý ju znásilní a zavraždí. Od tej chvíle putuje medzi nebom (presnejšie „prednebom“) a zemou. Pozoruje, ako si jej vrah pokojne žije a chystá sa znovu zaútočiť, ale v neposlednom rade sleduje bôľ rodiny, najmä milovaného otca. Otec hľadá vraha ako posadnutý, matka neunesie dusno v rodine a na istý čas utečie, sestra s bratom to znášajú na svoj vek relatívne hrdinsky. Trochu veselosti do zničenej rodiny prinesie len exaltovaná babička Lynn. Susie je však plná hnevu, nedokáže vrahovi odpustiť svoj zničený život, ale tiež svojej rodiny. Dlho potrvá kým pochopí, že sa musí zbaviť zlosti, túžby po odplate a dospieť k zmiereniu. Inak totiž nemôže definitívne odísť na druhú stranu. Celý príbeh vlastne smeruje k hľadaniu vnútornej sily zmieriť sa s osudom a nájsť cestu k odpusteniu.

Rovnakú cenu SIGNIS dostala v Benátkach rok predtým dráma o vojakoch, ktorí sa vrátili z Iraku domov do USA – V údolí Elah režiséra Paula Haggisa. Scenár k nej napísal podľa svojej staršej reportáže pre Playboy publicista a reportér Mark Boal. Ten istý Mark Boal, ktorý teraz získal Oscara za pôvodný scenár k Smrť čaká všade, napísaný podľa staršej reportáže pre Playboy (The Man in the Bomb Suit, 1995). Mimochodom – v roku 2007 benátskeho Strieborného leva za réžiu získal americký klasik Brian De Palma so svojou vojnovou drámou z Iraku Redacted o každodennom živote amerických vojakov.