Paul Greengrass odmalička nakrúcal amatérske filmy, animované horory, ale aj dokumenty. Po absolvovaní univerzity v Cambridgei absolvoval školu televízie Granada a pre tú istú spoločnosť celé roky pripravoval televízny program World in Action o neuralgických bodoch nášho sveta. Známe boli najmä jeho reportáže zo Severného Írska. Spolupracoval s Petrom Wrightom na škandalóznej a zakázanej knihe Spycatcher o britskej tajnej službe MI5. Roku 1989 získala jeho filmová dráma Resurrected o britsko-argentínskom konflikte na Falklandských ostrovoch viacero vedľajších ocenení berlínskeho filmového festivalu. Trinásť rokov nato si z Berlína odniesol hlavnú cenu Zlatý medveď za Bloody Sunday – drámu o masakre v meste Derry. Napriek tomu ho dnes poznáme najmä vďaka komerčne mimoriadne úspešným thrillerom Bournovo ultimátum a Bournov mýtus.
Recenzie 2010
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 3528
Poručík Miller z filmu Zelená zóna má po invázii americkej armády hľadať v Iraku zbrane hromadného ničenia. Nenájde nič, ale namiesto toho zistí, že celá americká invázia je len podfuk, špinavá hra. A o svojich zisteniach priamo z frontu informuje celý svet. Aká škoda, že v skutočnosti takých Millerov niet, žilo by sa nám určite oveľa lepšie. Lenže Miller patrí do tej istej fajty ako Pavka Korčagin či Timur aj s jeho družinou. Skrátka k tým hrdinom, ktorým neveríme ani nos medzi očami.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 4049
Český režisér Milan Cieslar (1960) má pomerne bohatú filmografiu. Nakrúca dramatické príbehy z histórie (Der Lebensborn – Pramen života, 2000, Krev zmizelého, 2005, oba podľa scenára skúseného Vladimíra Kornera) i filmy zo súčasnosti (Jak chutná smrt, 1995, podľa námetu Ladislava Mňačka, komédia Duše jako kaviár, 2004), nevyhýba sa ani televízii (seriály Soukromé pasti či 1. oddělení, obe 2008), no máloktoré z jeho diel – vari len s výnimkou prvého menovaného – zanechávajú v divákovi výraznejšiu stopu.
Týka sa to aj filmových rozprávok, ktoré tvoria stálu súčasť Cieslarovej režijnej práce (Jabloňová panna, 1999, O Ječmínkovi, 2002, a mnohé ďalšie). Obávam sa, že medzi diela, ktoré zapadnú prachom zabudnutia, bude patriť aj jeho najnovšia rozprávka Dešťová víla (2009), ktorá mala v krajine vzniku - v Českej republike premiéru začiatkom tohto roku, teraz ju majú možnosť vidieť slovenskí diváci a až na Štedrý večer 2011 (!) sa dostane ako darček na vianočné obrazovky.
Klasické rozprávky sú divácky veľmi vďačný, tak povediac rodinný žáner. Ich základom je zväčša jednoduchý príbeh, v ktorom sa musí presne určiť, čo je dobro a čo je zlo. Potom často nasleduje zadanie troch úloh, ktorých ľahšie či náročnejšie splnenie je podmienkou dosiahnutia nejakého cieľa, a napokon príde morálne posolstvo. Dobro musí zvíťaziť a zlo byť potrestané. Táto schéma je veľmi všeobecná a určite neplatí na všetky rozprávky, no na hodnotenie Dažďovej víly stačí.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 4210
Anglický režisér Mike Newell má síce za sebou kariéru dlhú 43 rokov, no poznáme ho najmä ako tvorcu romantickej komédie Štyri svadby a jeden pohreb. Preto môže jeho príklon k akčnej komerčnej zábave azda prekvapiť. V skutočnosti však oddávna, ešte ako televízny režisér, nakrúcal striedavo komerciu i „vážne“ diela. Pozornosť si získal televíznou verziou Muža so železnou maskou (1977) a thrillerom podľa Brama Stokera Prebudenie. Predchádza ho povesť zručného rozprávača, rešpektujúceho hercov, skôr konzervatívca, ktorý nepodlieha lákaniu dynamického strihu a roztrasenej ručnej kamery. Zdalo by sa, že niet menej vhodného adepta na režírovanie akčného filmu podľa videohry.
Po romantickom prepadáku s Juliou Roberts Úsmev Mony Lisy (2003) a najslabšom pokračovaní Harryho Pottera (2005) si do tretice vylámal zuby na pokuse sfilmovať klasiku majstra magického realizmu Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery (2007), keď snímka s rozpočtom 45 miliónov dolárov utŕžila len 31 miliónov. Tým viac odvahy prejavil legendárny producent Jerry Bruckheimer, lebo práve Newellovi zveril réžiu akčného veľkofilmu inšpirovaného klasickou sériou videohier Princ z Perzie. Prvá z nich vznikla už pred 21 rokmi a dodnes mala trinásť pokračovaní. Pôvodne bezmenné postavy postupne dostali mená, charaktery, vypestovali si spletité vzťahy – a svojmu autorovi Jordanovi Mechnerovi vyniesli milióny, takže sa mohol stať koproducentom filmu.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 3590
„Možnože je duša taký zvláštny sval, ktorý môžeme buď posilňovať, alebo ho nechať zakrpatieť,“ povedala pri objasňovaní genézy svojho celovečerného hraného debutu Duša Paula Giamattiho (Cold Souls, USA/Francúzsko, 2009) nezávislá americká filmárka Sophie Barthes, pôvodom Francúzka, ktorá vyrastala na Strednom východe a v Južnej Amerike. Inšpiráciu vraj našla vo vlastnom sne, ktorý sa jej prisnil po prečítaní knihy švajčiarskeho psychiatra Carla Gustava Junga Duša moderného človeka. Vystupoval v ňom Woody Allen a sen bol natoľko sugestívny, že pod jeho vplyvom začala Sophie Barthes písať scenár, pôvodne práve pre tohto svojrázneho režiséra a herca. Ako naznačuje český distribučný názov, neskôr plán zmenila, zamerala sa na inú americkú osobnosť a výsledok potvrdzuje, že urobila dobre.
Paul Giamatti (1967) nepatrí medzi najligotavejšie hviezdy americkej kinematografie, neočarúva prvoplánovo ženské publikum, nehrá prvých milovníkov, ale divák si ho všimne aj v menšej role, nevraviac o rozsiahlejších partoch, ako boli napríklad filmy Bokovka, Žena vo vode či Iluzionista. Debutujúca režisérka mu ponúkla úlohu takmer totožnú s jeho reálnym životom – postavu známeho newyorského herca rovnakého mena, ktorý sa trápi s naštudovaním titulnej roly v Čechovovom Ujovi Váňovi. Vnútorná rozorvanosť a bezperspektívnosť divadelného hrdinu splýva s hercovými reálnymi pocitmi a vedie k stresu, znemožňujúcemu vyrovnať sa s náročnou divadelnou úlohou. Riešenie je však naporúdzi: v meste existuje legálna Úschovňa duší, laboratórium, v ktorom dr. Flintstein (charizmatický David Strathairn) zbavuje pacientov na ich vlastnú žiadosť duše, tak ako chirurg odstraňuje z tela zhubný nádor.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 3720
Pred tridsiatimi rokmi nakrútil Bob Fosse muzikálovú drámu All that Jazz, autoportrét choreografa a tanečníka, ktorého pracovné i životné tempo je sebazničujúce. Pôsobivé a dojímavé dielo dodnes prekvapuje silou a najmä prirodzenou blízkou spätosťou s poetikou talianskeho postneorealistického mága Federica Felliniho. A príchod amerického muzikálu Nine kvality Fosseho snímky All that Jazz len zvýraznil.
Na začiatku bol čiastočne autobiografický film talianskeho majstra Federica Felliniho s názvom 8 ½, napovedajúcim, že ide o film-nefilm, ktorý v tvorcovej filmografii nevydá za celú položku. S nenapodobiteľným Marcellom Mastroiannim v postave režiséra, zmietaného tvorivou i osobnostnou krízou. Sekundovali mu Claudia Cardinale, Anouk Aimée, Sandra Milo a iní. Hudba, ktorú skomponoval famózny Nino Rota, nebola len na podfarbenie. Režisér ju údajne púšťal hercom pri nakrúcaní, aby jej podriadili tempo, rytmus, mimiku, gestikuláciu i emócie. Snímka získala okrem iných cien aj dva Oscary ako najlepší film v cudzom jazyku a za kostýmy.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 3480
Legenda o Robinovi Hoodovi patrí k najčastejším filmovým námetom. Anály uvádzajú od roku 1913 viac než sto filmových postáv s menom Robin Hood. Gentlemanského lúpežníka zo Sherwoodskeho lesa stvárnili Douglas Fairbanks, Errol Flynn, Lex Barker, Frank Sinatra, Sean Connery, Eric Idle aj John Cleese či Patrick Bergin a Kevin Costner (obaja roku 1991). Ak sa dnes niekto už pustí do filmovania Robina Hooda, tak buď s úmyslom vytvoriť paródiu alebo nenáročnú komerčnú zábavu so zárukou nadpriemerných tržieb. No pre ambicióznejších tvorcov je hoodovská legenda práve pre svoju obľúbenosť a sprofanovanosť vážnou výzvou.
Britský klasik Ridley Scott sa, našťastie, na rozdiel od Juraja Jakubiska, Agnieszky Holland či Dušana Rapoša, nerozhodol hľadať historickú pravdu. Netvrdí, že práve ten jeho príbeh je pravdivý, necíti potrebu niekoho rehabilitovať. Chce len rozprávať a zabávať. A my sa tešíme, že sa v kine opäť necháme unášať hlbokým, presvedčivým historickým príbehom s realistickými, uveriteľnými hrdinami a silným emotívnym aj myšlienkovým presahom, podobne ako v Scottových snímkach Súperi, 1492: Dobytie raja, Gladiátor či Kráľovstvo nebeské. Lenže majster si pre nás prichystal viacero prekvapení – a nie všetky príjemné.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 3958
Známy švédsky režisér Lasse Hallström (1946) pôsobí od medzinárodného úspechu filmu Môj život ako pes z polovice osemdesiatych rokov v Hollywoode. Vo filme Čo trápi Gilberta Grapea dal veľkú šancu Johnnymu Deppovi i začínajúcemu Leonardovi Di Capriovi v úlohe jeho autistického brata. Do povedomia kritiky i divákov sa zapísal napríklad spracovaním literárnych predlôh Pravidlá muštárne či Čokoláda. Aj jeho najnovší film Milý John vychádza z románu. Konkrétne ide o Nicholasa Sparksa, autora sfilmovaných kníh ako Správa vo fľaši či Zápisník jednej lásky, ktorého producent Marty Bowen oslovil vraj prv, než sa titul objavil na trhu.
John Tyree (Channing Tatum) je vojak, príslušník špeciálnej jednotky, chlapec z chudobných pomerov, ktorý vyrastal bez matky, iba so svojským otcom. Na dvojtýždňovej dovolenke v rodnom meste sa na pláži zoznámi s pôvabnou a bohatou študentkou Savannah Curtisovou (Amanda Seyfriedová) s charitatívnymi sklonmi, ktorá tu trávi prázdniny. Zamilujú sa. Lenže jeho čakajú nebezpečné misie v zahraničí a ju škola. Vzdialenosť v čase i priestore prekonávajú listami. Do okamihu, kým...
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 4284
Príšery, živiace sa ľudskou krvou, prenikli z folklóru do literatúry roku 1897, keď Bram Stoker vydal svoj román Dracula. Potom upíri obsadili nové médium – film. A držia sa v ňom zubami-nechtami dodnes. Nielen pre fascináciu divákov krvavými historkami, ale i preto, že prehovárajú k niečomu, ukrytému hlboko v našom podvedomí. Individuálnom, no aj kolektívnom.
Po siedmich rokoch sa austrálski filmári bratia Michael a Peter Spierigovci vrátili k svojmu úspešnému námetu (Undead), aby nakrútili celovečerný výpravný, hviezdne obsadený film Svitanie - o ľudstve, premenenom na krvilačných upírov. Pokúsili sa spojiť tradičný hrôzostrašný thriller s metaforou. Vo Svitaní nechýba neľútostná kritika nášho sveta, založeného na konzume, silné herecké osobnosti ani výtvarná štylizácia. Umelecká práca so zvukom, strihom i kamerou sú však v priamom protiklade voči vyložene slabému príbehu a diletantskej fabulácii. Zámer sa podarilo naplniť len sčasti.
Alebo inými slovami: Spierigovci veľmi dobre vedia, čo chcú povedať, dôverne poznajú svetovú kinematografiu aj filmárske remeslo, ba zohnali na svoj projekt i dostatok prostriedkov (20 miliónov dolárov na nakrúcanie v Austrálii vôbec nie je málo), ale to z nich nerobí rodených rozprávačov. Zaujmú, udržať pozornosť však nedokážu.
- Detaily
- Kategória: Recenzie 2010
- 4779
Intelektuálske grafické romány, plné ponurých myšlienok a hlbokých úvah o podstate všehomíra, logicky nachádzajú pri filmovej adaptácii tvar temných konverzačných drám. Ale filmový príbeh o klasickom akčnom superhrdinovi, trvajúci viac než dve hodiny – a len s minimom akcii, pomerne striedmymi trikmi, ba čo viac – poňatý skôr ako salónna konverzačná komédia, to tu ešte naozaj nebolo. Iron Man 2 je skutočne, v zhode s titulom, priam nabitý iróniou a sebairóniou.
V skutočnosti je neobyčajný už pôvodný komiksový Iron Man. Prišiel na svet ako benjamínko, dávno po zlatej ére kreslených seriálov, konkrétne v marci 1963. Mohol (ba vlastne musel) si dovoliť byť iný, pretože mal zaujať generácie, odchované na Supermanovi (1932), Batmanovi (1939) a Captain Americovi (1941). Povojnové generácie ovplyvnené populačnou explóziou, Playboyom, Kennedym, Vietnamom, beatnikmi, antikoncepčnou pilulkou aj kyselinou lysergovou (LSD). Prosperitou, snami i postupným vytriezvením z povojnovej eufórie. Iron Man je superhrdina druhej generácie, no vôbec nie je sám. O pozornosť a popoularitu musel bojovať proti Spider Manovi (1962), Hulkovi (1962) i Daredevilovi (1964).
