Recenzie 2010

Olga Špátová (1984) nakrúcala filmy od svojich pätnástich rokov. Nečudo, veď vyrastala vo filmárskom prostredí – jej rodičmi sú známi dokumentaristi Olga Sommerová a Jan Špáta. Už svojimi amatérskymi snímkami vyvolala pozornosť vyjadrenú aj cenami, čo sa ešte vystupňovalo pri jej profesionálnych prácach, ako sú dokumenty Trojhra (2004), (Ne)cenzurované rozhovory (2005), televízny film Láska včera, dnes a zítra (2006), televízny seriál Ženy Charty 77 (2007), portrét speváčky Raduzy Pujdu, kam chci (2007), dokument o Formanovej réžii Šlitrovej opery Dobře placená procházka v Národnom divadle (2008) či Fenomén Gott k spevákovmu jubileu (2009). Ako kameramanka sa Špátová podieľala na siedmich filmoch svojej matky. K dokumentu Oko nad Prahou napísala scenár spolu s Kaplického manželkou, filmovou producentkou Eliškou Fuchsovou, čo sa na filme, „venovanom Johanovi“, odrazilo v kladnom a, žiaľ, aj v negatívnom zmysle.

Sme v Londýne roku 1961. Jenny je šestnásťročná študentka strednej dievčenskej školy, ktorej jedinou túžbou je dostať sa na štúdiá angličtiny do Oxfordu. Má na to všetky predpoklady. Je bystrá, na svoj vek až prekvapujúco vzdelaná v literatúre, hudbe i výtvarnom umení, dobre sa učí a píše vzorové eseje. Navyše hrá na čele v študentskom orchestri, kde sa zoznámila s priateľom. Zdá sa, že jej život je nalinkovaný dlho dopredu. Pochádza totiž z priemernej meštiackej rodiny z londýnskeho predmestia, a tak aj pre rodičov je Jennino vzdelanie jedinou cestou k lepšej budúcnosti. Lenže život pre ňu pripravil inakšie lákadlá. Jedného dňa v prudkom lejaku pri nej zastane luxusné auto a jeho šofér sa ponúkne, že jej odvezie aspoň hudobný nástroj, keď sa už nepatrí, aby si školáčka prisadla k neznámemu mužovi. K zoznámeniu so svetáckym Davidom, ktorý má asi dvojnásobok jej rokov, predsa len dôjde. Pred naivnou a po poznaní i zábave dychtiacou dievčinou sa zrazu otvára nový svet – svet koncertov, výtvarných aukcií, dostihov, luxusných reštaurácií, večierkov a výletov. Jenny sa zdá, že to je skutočný život, na ktorý doteraz čakala, a tak sa ľahko vzdáva svojho sna o ďalšom vzdelávaní, s čím súhlasia aj rodičia, najmä dominantný otec. Veď jeho cieľom je zabezpečiť dcérinu budúcnosť, nezáleží na tom, či univerzitou alebo vydajom. Všetko vyzerá ideálne, hoci červík pochybností občas zavŕta: Je David naozaj tým, za koho sa vydáva? Rozuzlenie hádanky je kruté, a hoci sa záver filmu nevyhne ani moralizovaniu, predsa prináša jasné posolstvo: Na ceste k budúcnosti neexistujú žiadne ľahké skratky...

Po veľkom úspechu prvého filmu pokračoval Romero v sérii zombie hororov - Úsvit mŕtvych (1978), Deň mŕtvych (1985), Zem mŕtvych (2005). A medzi nimi sa na The Crazies, ktorý nepatrí do radu zombie filmov, akosi pozabudlo. Až Breck Eisner si na naň spomenul a ako sám hovorí: „Originálny Romerov film sa snaží vyriecť veľké myšlienky, ale režisér mal k dispozícii len úplne miniatúrny rozpočet. Armádu v jeho filme hrali chlapci v kombinézach maliarov izieb. Bolo pre mňa veľkou výzvou realizovať tieto obrazy znovu, s veľkorysejším rozpočtom a súčasnými prostriedkami“. To sa mu podarilo – veľkorysosť a bombastičnosť nechýbala. Bolo by úplne zbytočné kritizovať realizáciu, vynikajúci kameru, strih, hudbu, herecké výkony. Americkým filmom (dokonca aj tým námetovo najbanálnejším) profesionalita nechýba, teda niet snímke, čo vytknúť a predsa je sklamaním. V pokojnom mestečku Ogden Marsch sa zrazu mierumilovný občan, síce bývalý alkoholik, začne tak agresívne správať, že šerif David Dutton (hrá ho presvedčivo Timothy Olyphant) nemá na výber a musí ho nechtiac zastreliť. Postupne sa prebudia vražedné pudy aj u ostatných a všetko nasvedčuje na infekciu neznámou látkou, o ktorej neskôr vysvitne, že má meno Trixie. Obyvatelia síce ohrozujú jeden druhého, ale najväčšou hrozbou sa stane poslušná, hromadne vraždiaca armáda. A tu sa myšlienka, že najväčšie nebezpečenstvo niekedy číha od tých najbližších zvrtne, film sa uberá iným smerom a dostane iný rozmer. Nesporne tvorca chcel tým poukázať na to, ako sa mnohé svinstvá bez škrupule, aj za cenu masových vrážd, zatušujú a obyvateľstvu sa cez médiá narozprávajú polopravdy a bohapusté lží. To všetko je pravda, len prečo sa hlavní aktéri stávajú nepremožiteľnými komiksovými hrdinami, je mi nejasné. Film chcel byť zrejme apelom proti nadradenosti a bezohľadnosti vrchnosti s civilným obyvateľstvom, to by však chcelo viac invenčnosti pri akcentovaní humanistickému prístupu k životu a najmä odbúrať prílišný dôraz na akčnosť. Ten ide do takých absurdít, že všetko, čo je zakódované v druhom pláne, sa rozplynie do neznáma.

Snímka nie je adresovaná masovému publiku komerčných blockbusterov, no slovenský distributér sa i napriek tomu pri preklade názvu neovládol a neodpustil si povinnú dávku vulgárnej „vtipnosti“, hoci originál erotický ani vulgárny podtón neobsahuje. Muži, čo čumia na kozy je bizarná, absurdná, prešpekulovaná a neuveriteľná čierna satirická komédia. Po dlhom čase, prinajmenšom od 11. septembra 2001, prvá satira na ozbrojené sily USA. Aby ste aspoň čiastočne akceptovali to, čo sa odohráva na plátne, treba si uvedomiť, že základ má oporu v literatúre faktu. A v realite samotnej. Iba príbeh, slabý a rozpačitý, je čistá fikcia. Akoby autormi námetu a scenára boli dvaja úplne cudzí, odlišní ľudia.

Toto barbarstvo sa zachovalo najmä v Afrike, Ázií, v arabským krajinách, ale imigranti ho priviedli i do Európy, USA, Kanady a Austrálie. Hrdinka filmu sa rozhodla bojovať proti tomuto neduhu, ktorý oberá ženy o ľudskú dôstojnosť a generálny tajomník OSN ju menoval osobitnou veľvyslankyňou OSN. Waris sa rozlúčila s kariérou modelky a celý svoj život zasvätila boju proti takémuto ponižovaniu a zotročovaniu ženy. Tentoraz nemám výčitky, že som zrejme prezradila pointu filmu, veď kniha i príbeh supermodelky zo somálskej púšte je známy. Skôr je zaujímavé, ako sa tvorcovia popasovali s predlohou a vdýchli tomuto smutnému, ale zároveň optimistickému príbehu autenticitu i dramatický rozmer.

Azda najznámejší žijúci taliansky režisér Giuseppe Tornatore, zvaný aj Peppuccio – ako hlavná postava – sa narodil a vyrastal v sicílskom mestečku Bagheria, v miestnom dialekte známom ako Baaria. Rodnému prostrediu zostal verný nielen v oscarovom filme Kino Raj, ale i v nasledujúcich dielach Všetkým sa vodí dobre, Starman - Výrobca hviezd a Malena. Všetky Tornatoreho snímky sa vyznačujú nielen realizmom so štipkou poézie i sentimentu, efektnou a funkčnou, precíznou, takmer maliarskou prácou kamery, dôrazom na scénickú hudbu, ale predovšetkým autentickými, presvedčivo stvárnenými hrdinami, ktorých si publikum zamiluje, s ktorými sa rado stotožní. A silnými príbehmi, doznievajúcimi v dušiach divákov ešte dlho po skončení filmu.

Riahi sa narodil v Iráne v roku 1972, o desať rokov neskôr rodina emigrovala do Viedne, kde žije doteraz. Po štúdiách pracoval pre ORF, nakrúcal dokumenty, reklamy i hudobné videá. Vo svojej hranej prvotine, postavenej na skutočných udalostiach, využil jednak vlastné zážitky, jednak skúsenosti svojich krajanov, čo dodáva filmu pôsobivú autenticitu. Ocenili to aj poroty niekoľkých filmových festivalov, ktoré ho odmenili mnohými poctami. Na chvíľu slobodní boli napríklad rakúskym filmom roku 2008 i najlepším debutom v Montreali a Zurichu.

Zapáčil sa, zamilovali si ho celé generácie a dnes predstavuje nielen kult svojho druhu, no najmä cenný kapitál. Garfieldovský priemysel s komiksami, televíznymi seriálmi, filmami, videom, videohrami, hračkami, módou a iným tovarom zarobí rok čo rok okolo miliardy dolárov. Samotný komiks vychádzal či vychádza vo vyše 2 580 novinách a časopisoch, čo mu vyslúžilo zápis do Guinnessovej knihy rekordov.

Ako povedal na tlačovej konferencii po bratislavskej novinárskej predpremiére, vyrastal v rodine s bohatým ženským príbuzenstvom, a tak mu problematika žien nie je vzdialená. Kým hrdinky v jeho najnovšom filme sú „archetypmi ženských vlastností“, mužské „trapasy“ pozná z vlastných skúseností. Podľa postáv, ktoré vytvoril, sa zdá, že ženy sú mu akoby bližšie, že im lepšie rozumie, že má pre ich životné peripetie väčšie pochopenie. Trom herečkám troch generácií ponúkol roly, na ktorých koexistencii stojí celý film, oscilujúci medzi romantickou komédiou a rodinnou melodrámou. Prvý žáner zdôrazňujú už úvodné titulky, ktoré sú mimoriadne vydarené, v obrazovej skratke naznačujú charakter nasledujúceho rozprávania a nechýba im vtip. Po nich odštartuje na pohľad banálny príbeh. Štyridsiatnička Helena, psychoterapeutka, ktorá sa špecializuje na partnerské vzťahy, pristihne manžela in flagranti. Možno vďaka početným svedkom sa v kritickom okamihu ovládne a nehodí mu na hlavu narodeninovú tortu, ktorú s láskou upiekla k jeho päťdesiatke (hoci divák s poučením z nemých grotesiek to očakáva), no potom už zabudne na všetky poučky, ktoré vtĺka do hlavy svojich pacientov, a správa sa ako ktorákoľvek iná podvedená manželka: raz hystericky, inokedy urazene, občas porazenecky. Pomôcť jej z tejto situácie sa rozhodnú dve najbližšie bytosti – dvadsaťročná dcéra Laura, užívajúca si práve jeden zo svojich bezproblémových vzťahov, a najmä šesťdesiatročná matka Vilma, bývalá operetná zboristka, umelkyňa života, ktorá chce aspoň teraz odovzdať dcére svoje prebohaté milostné skúsenosti a pomôcť jej pri hľadaní nového partnera. Lenže Helena sa proti akémukoľvek zásahu do svojho súkromia bráni, dcéru pokladá za naivnú a neskúsenú, matku raz za nehanebnú, inokedy trápnu hedonistku, ktorej receptom neverí. Keďže muži sa predsa len v bezprostrednom okolí vyskytujú, trojgeneračné ženské trio zažije nejednu veselú i napätú chvíľu, pričom dochádza k milostným rošádam, ktoré menia situáciu, vzťahy i hrdinky samotné.