Viac z: Recenzie 2010

Třeštíková (1949), prvá dáma českého dokumentu, sa s Katarínou Bradáčovou po prvý raz stretla v roku 1996 v terapeutickej komunite Sananim v Němčiciach, keď mala mladá narkomanka devätnásť a pred sebou ešte lákavé predstavy o vlastnej rodine a dieťati. Pekná mladá žena s dlhými tmavými vlasmi a výraznými perami prejavila v kontaktoch inteligenciu i schopnosť sebareflexie, a tak sa režisérka rozhodla sledovať jej ďalšie osudy. Výsledkom bol dokumentárny film V pasti (2001) z cyklu Ženy na přelomu tisíciletí, ktorý pri uvedení v Českej televízii vzbudil mimoriadnu pozornosť. Helena Třeštíková sa na základe toho so svojou „hrdinkou“ nerozlúčila, ale časozberným spôsobom naďalej zaznamenávala peripetie jej života na okraji spoločnosti, podobne, ako to urobila v predchádzajúcich častiach voľnej trilógie, v dokumentoch Marcela (2007) z cyklu Manželské etudy o osudoch osamelej matky, ktorej zahynie dcéra (Cena za najlepší európsky dokument na MFF v Seville), a René (2008) o nenapraviteľnom recidivistovi s dušou umelca (Cena Európskej filmovej akadémie Prix Arte za najlepší európsky dokument roka). Štrnásť rokov života „na dne“ dnes tridsaťtriročnej narkomanky, to je dokument Katka (2010), silný príbeh o ľudskej slabosti a fyzickom i psychickom rozklade osobnosti pod vplyvom návykovej látky. Je dôkazom toho, že príbehy, ktoré píše život, si nevymyslí ani najvynachádzavejší scenárista, že vecné zaznamenávanie reality môže byť emotívnejšie ako najprepracovanejšia fikcia, že dôležitejšia ako umelecká rafinovanosť formy je nefalšovaná človečina obsahu.

Roku 1984 sa dostal do kín film Johna G. Avildsena Karate Kid o Dannym (Ralph Macchio), ktorý sa aj s matkou prisťahoval do Kalifornie. Aby získal náklonnosť dievčaťa a striasol sa otravného vodcu miestnych teenagerov, začne sa u starého Japonca (na Zlatý glóbus i Oscara nominovaný Pat Morita) učiť karate a stane sa majstrom.

Tvorivý štáb Dvojky sa sformoval ešte na pôde FAMU, kde väčšina jeho členov študovala a kamarátila sa. Tam vznikol študentský film Slunci vstříc, ktorý bol základom neskoršieho celovečerného diela. Pôvodná myšlienka sa zachovala, herci tiež, došlo však k vekovému posunu hrdinov z teenagerského do zrelšieho veku, a tak aj pôvodný názov scenára Slunci vstříc 2 sa neskôr zmenil na terajšiu Dvojku, označujúcu, ako zaznie priamo vo filme, ústredný pár, hoci by sa dali vymyslieť aj iné výklady. Centrom tvorivej skupiny sú scenárista Richard Malatinský a režisér Jaroslav Fuit, ktorí sa stretli aj na spoločnej práci pri niektorých televíznych seriáloch, napríklad Letisko, Comeback a Prešľapy. V prvom z nich účinkovala aj režisérova manželka, herečka Kristýna Fuitová-Nováková, ktorej najvýraznejšou rolou bola zrejme pred rokmi postava vzdorovitej dcéry Jiřího Kodeta a Milky Vášáryovej v Hřebejkových Pelíškoch. Mladí tvorcovia berú film ako svoje povolanie a poslanie, ale aj ako zábavu. V roku 2007 spísali manifest o nízko rozpočtových filmoch Green Way, ktorý je čiastočne modifikáciou slávnej Dogmy 95 a čiastočne recesiou. Mladí filmári si v ňom kladú mnohé technické obmedzenia, ako je nakrúcanie iba ručnou digitálnou kamerou za bežnej prevádzky, používanie reálneho svetla bez dodatočných svetelných zdrojov, kontaktný zvuk bez použitia postsynchrónov, ale aj – paradoxne – vylúčenie improvizácie a postup podľa scenára, ktorý sa priebežne počas nakrúcania mení podľa potreby, čo znamená stálu prítomnosť scenáristu vo filmovom štábe. Snaha o jednoduchosť a civilnosť aj v líčení, oblečení a prejavoch hercov, ktorí pracujú bez honorárov, iba za byt a stravu, spolu s ostatnými spomínanými zásadami jednak šetrí finančné prostriedky a trochu pripomína nakrúcanie amatérskych či študentských snímok, jednak vedie k želanému sústredeniu sa na podstatu. V takejto situácii vznikal film Dvojka, do ktorého až dodatočne vstúpil hlavný producent – česká sekcia HBO, pre ktorú je to prvý celovečerný film, na ktorom sa podieľala.

Narodil sa roku 1970 v indickom Mahé ako Manoj Nelliyattu Shyamalan, vyrastal v americkej Filadelfii ako M. Night Shyamalan a odmalička túžil stať sa filmárom. Prerazil však až tretím filmom – s názvom Šiesty zmysel – a stal sa hviezdou. Snímku nominovali na 6 Oscarov a aj nasledujúce, Vyvolení a Znamenia, potvrdzovali jeho povesť skvelého rozprávača príbehov, postavených na prekvapujúcej pointe.

Začnime však pekne od začiatku. Jen Kornfeldová ( Katherine Heigl) je zničená skrachovaným vzťahom a príde za starostlivými rodičmi na francúzsku Riviéru, presnejšie do Nice. O mužoch nechce ani počuť, stačí však okamih a všetko je inak. Stretne sa vo výťahu so šarmantným Spenserom Aimesom (Ashton Kutcher) a je to láska na prvý pohľad. Svadba a krásne tri roky manželského života v Amerike. Bomba vybuchne až na tridsiate narodeniny milovaného Spensera, o ktorom vysvitne, že bol agentom CIA a nájomným vrahom. Odpratával zo sveta vraj len tých zlých, ale robil to výborne, a preto mu bývalý šéf neodpustí, že sa z ničoho nič zamiluje a oznámi mu na Riviére – „Ja odchádzam.“ A to, že to jednoducho nejde, vie azda každý normálny človek a stačí mu k tomu obyčajný sedliacky rozum. A tak sa krásna Jen, ktorá chcela mať pokojné manželstvo, to isté si želal aj Spenser, zrazu ocitnú v pekelnom víre udalostí. Na likvidáciu Spencera vypíšu odmenu 20 miliónov dolárov a kto by takej ponuke odolal? Od tej chvíle sú potencionálni likvidátori všetci – kamarát, sused, susedka, spolupracovníci – všetci chcú zbohatnúť. Poľovačka na Spensera sa zažína, pästných súbojov je neúrekom, nehovoriac o naháňačkách, autá sa otĺkajú, robia premety, piruety a čuduj sa svete mnohí to aj prežijú. Samozrejme, ti zlí odídu z tohto sveta, len Jen a Spensera guľky zázračne obchádzajú. Aby sa to ešte trochu skomplikovalo, Jen vo virvare guliek zistí, že je tehotná. Ako sa to skončí ? Nuž tak, ako to trochu ostrieľaný divák od začiatku predvída.

Nápad oživiť hračky, dať im ľudské charaktery a ukázať zložité vzťahy hračiek navzájom aj hračiek a ľudí, funguje už pätnásť rokov. Patrí k nemu jemné, vkusné, inteligentné a figliarske vtipkovanie na tému stereotypov popkultúry aj používanie rámcov z akčných thrillerov, kriminálok, westernov, sci-fi, ale s výraznou romantizujúcou linkou, vyzdvihujúcou hodnoty priateľstva, spolupatričnosti, súcitu. Náročnejšieho diváka uspokoja hlbšie myšlienkové plány, dotýkajúce sa základných otázok (vzťah hračiek k ľuďom je v podstate vzťahom ľudí k Bohu) i dôkladná psychologizácia postáv a relativizácia: niet tu vyložene záporných postáv, ale ani bezchybných superhrdinov. Riešia sa problémy sebauvedomovania, hľadania svojho miesta, zmierovania sa so sebou, s vlastnou existenciou. Všetko oživujú a spestrujú svieže, hravé výtvarné nápady a dokonalá animácia.

Dumont, pôvodným povolaním učiteľ filozofie, obdivovateľ režisérov Kubricka, Bergmana, Pasoliniho, Rosselliniho a Kiarostamiho, zaujal už svojím debutom Život Ježiša, 1997, ktorý získal aj európske filmové ocenenia. Filmy Ľudskosť, 1999, a Flandry, 2006, medzi ktorými nakrútil ešte roku 2003 29 paliem, získali Veľkú cenu v Cannes. Hadewijich – medzi Kristom a Alahom je teda jeho piatym filmom. Inšpiroval sa osudom Hadewijch z Antverp, kresťanskej poetky a mystičky z 13. storočia, ktorá celý život strávila v kláštore, hoci nebola mníškou. Jej príbeh preniesol do súčasného Paríža, v ktorom sa vyostrujú rozpory medzi bohatým „bielym“ centrom a jeho chudobnými „farebnými“ predmestiami, v ktorom vybuchujú teroristami nastražené bomby a mladí ľudia márne hľadajú východisko z frustrujúcej situácie aj vo fanatickom príklone k náboženským predstavám. Taký je aj osud titulnej hrdinky, novicky Hadewijch, „v civile“ Céline, dvadsaťročnej dcéry francúzskeho ministra, ktorej fanatická láska k Bohu ako výraz sebalásky a nedostatku pokory je neakceptovateľná aj pre matku predstavenú. Posiela teda dievčinu naspäť do civilného života, aby v ňom hľadala svoje poslanie i samu seba. Náhodné stretnutie s moslimom Jásinom, a najmä s jeho bratom Násirom, zmení hrdinkin život. Dva fanatizmy, hoci napájané z rozličných náboženských zdrojov, sa pretnú v nenávisti voči násilnému svetu a odpovedia naň rovnakým aktom násilia.

Nakrútiť romantickú snímku, ktorá úplne nesklzne do banality, neuráža vkus diváka a pripraví mu v rámci tohto žánru nenútené pobavenie, nie je ľahká úloha. Tvorcovia sa nevybrali najťažšou cestou, šliapali po overených chodníčkoch, nepriniesli prekvapivé zvraty, mnohé bolo predvídateľné, ale téme tým neublížili. Asistentka rešeršov v magazíne The New Yorker sníva o kariére redaktorky. Je zadaná, snúbenec Victor zasa prepadol kulinárstvu a chystá sa otvoriť reštauráciu. A pretože ani jeden nemá veľa času spoja užitočné s príjemným – odcestujú na predsvadobnú cestu do Talianska, konkrétne do Verony (známeho mesta Shakespearových nesmrteľných milencov). On sa nadchýna každým kúskom syra, salámy a iných dobrôt, veď je v krajine, s ktorou chce nadviazať úzke pracovné kulinárske kontakty. Snúbenicu si v pracovnom zápale nevšíma a ona sa nudí. Keď mu oznámi, že nechce behať po viniciach, posedieť a diskutovať s jeho budúcimi dodávateľmi, Victor bez váhania súhlasí, aby si našla program sama. Romantická duša Sophie ju zavedie k slávnemu Júliinmu balkónu a čo nevidí, hromadu nešťastne zaľúbených žien, ktoré denne lepia na stenu listy pre svojich milovaných. Tie zozbierajú „sekretárky Júlie“ (tej fiktívnej Shakespearovej Capuletovej) , odpovedajú na ne a pošlú na želanú adresu. Sophie náhodou objaví jeden 50 rokov neodoslaný odkaz a rozhodne sa splniť želanie pisateľky. A je to tu. Z ničoho nič pricestuje do Verony staršia anglická dáma ,Claire, ktorá list nechala milovanému Lorenzovi a chce sa s ním stretnúť. Sprevádza ju vnuk Charlie, ktorý nie je s týmto rozhodnutím nadšený. A tak naša trojica hľadá Lorenza a keď to už chcú vzdať, náhodou ho nájdu. Aj počiatočný nepriateľsky postoj dvoch mladých stratí na intenzite a prehupne sa (kam inam) do lásky.

Rekordná návštevnosť i frekvencia výskytu v médiách nasvedčujú, že Jákl si tému vybral i naštudoval dôkladne. Podarilo sa mu získať dôveru Kajínkovej právničky a cez ňu i súhlas a filmové práva od samotného odsúdeného, našiel fundovaných spolupracovníkov, ktorí sa prípadom zaoberajú po celých 17 rokov, vybavil povolenia nakrúcať v prísne strážených väzniciach, dohodol sa s vynikajúcimi domácimi i zahraničnými hercami. A na všetko získal peniaze. Až napokon vysvitlo, že ako autor a duša celého projektu nenájde vhodnejšieho režiséra, než je on sám.