Viac z: Recenzie 2010

Okolo židovstva sa krúti celá tvorba rumunského filmára Radu Mihaileanu, syna rumunského komunistického novinára, ktorý roku 1980 emigroval do Francúzska. Jeho prelomová snímka Vlak života (1998) rozprávala o bláznivom nápade obyvateľov židovskej osady zachrániť sa pred nacistickými okupantmi v prestrojení – za Nemcov, deportujúcich vlak plný Židov do koncentračného tábora. Choď a niekým sa staň (2005) je príbehom čierneho etiópskeho chlapca, ktorý uniká pred istou smrťou z utečeneckého tábora v Sudáne len vďaka vydávaniu sa za Žida. Do tretice je téma židovstva a pretvárky základom najnovšieho tragikomického filmu Koncert o skupine ruských židovských hudobníkov a ich priateľov, ktorí sa vydávajú za skutočný orchester moskovského Veľkého divadla, aby sa dostali do Paríža.

Film Muž z Londýna nakrúcali v prímorskom prístave Bastia na ostrove Korzika. Hlavný hrdina, či skôr antihrdina Maloin v podaní českého herca Miroslava Krobota je rovnako tvrdý a mlčanlivý ako okolité skalné útesy, o ktoré sa rozbíjajú neúnavné morské vlny. Pracuje ako nočný strážca a výhybkár v prístave, kde zo zasklenej veže pozorne sleduje okolité dianie. Tak sa stane svedkom roztržky medzi dvoma mužmi, ktorá sa skončí smrťou jedného z nich. Neohlási však vraždu, lebo súčasne vyloví z mútnej vody kufor plný anglických libier. Pre človeka, ktorého údelom je tvrdá „opakovaná každodennosť“, znamená šesťdesiattisíc libier prísľub zmeny. Myslí pritom najmä na svoju dcéru Henriette (Erika Bók), pomocnicu v malých potravinách, ktorú môže nielen vziať zo zamestnania, kde jej „očumujú stehná“, ale dopriať aj malý prepych v podobe líščieho goliera. Lenže na scéne sa objaví tajomný muž, ktorý Maloina sleduje, a neskôr aj detektívny inšpektor, ktorý má vyšetriť zločin...

Tieto fragmenty dvoch diametrálne odlišných dobových hodnotení sa týkajú amerického filmu Hlboký spánok, ktorý v roku 1946 nakrútil režisér Howard Hawks podľa rovnomenného detektívneho románu Raymonda Chandlera. Jeden z najznámejších reprezentantov „drsnej školy“ americkej detektívky vo svojej románovej prvotine (1939) uviedol na scénu súkromného vyšetrovateľa Philipa Marlowa, ktorého vo filme stvárnil nemenej slávny Humphrey Bogart. Jeho herecký koncert s filmovou a neskôr aj životnou partnerkou Lauren Bacallovou je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa film oplatí vidieť aj po šesťdesiatich štyroch rokoch.

Nejde. Turteltaub je živým dôkazom toho, že systém si nevyberá iba najlepších a najúspešnejších, ale že úspešnú kariéru si možno založiť aj na priemernosti. Nakrúcal so Sandrou Bullock, Johnom Travoltom, Brucom Willisom, Anthonym Hopkinsom, no nikdy sa nestal miláčikom publika. Najväčší úspech dosiahol s bláznivou športovou komédiou Kokosy na snehu. Ako jeden z mála hollywoodskych filmových režisérov sa neostýcha pracovať i pre televíziu. Za celú dvadsaťročnú kariéru nezískal jediné významnejšie ocenenie – ale ani jednu Zlatú malinu. Jeho filmy spravidla nelámu rekordy v návštevnosti, no i tak mu producenti zverujú projekty s astronomickými rozpočtami. Veď napríklad Čarodejov učeň vyšiel na 150 miliónov dolárov!

Románová trilógia Milénium vyšla až po predčasnej smrti švédskeho spisovateľa Stiega Larssona (1954 – 2004) na infarkt a okamžite zaujala čitateľov aj odbornú verejnosť. Získala viacero prestížnych škandinávskych knižných cien a Stieg Larsson sa roku 2008 stal druhým svetovo najpredávanejším autorom! Do marca 2010 sa predalo 27 miliónov výtlačkov kníh Milénia v prekladoch do viac než 40 jazykov vrátane slovenčiny.

Džingischána, ktorý žil v 13. storočí a bol zakladateľom rozsiahlej Mongolskej ríše, chcel Pavol Barabáš, zrejme fascinovaný touto historickou osobnosťou, predstaviť najmä ako osvieteného panovníka, ktorý dokázal zjednotiť dovtedy navzájom bojujúce kmene a prijímať na onú dobu pokrokové zákony. Autor filmu ho pokladá za prvého globalizátora, akoby zabudol na to, že Džingischán nezjednocoval územia mierovou cestou, ale vďaka krutým krvavým výbojom si k svojej ríši pripájal stále ďalšie dobyté územia. V rýchlom tempe priam „ostreľuje“ diváka množstvom faktov, ktoré sú zväčša v auditívnej podobe, a nepodoprené vizuálnymi dôkazmi sťažujú vnímanie i spracovanie počutého.

Andrea Arnold (1961), rodáčka z Kentu, ktorá začínala ako tanečnica a moderátorka naživo vysielanej televíznej detskej rannej show a neskôr študovala film v Los Angeles, doteraz nakrútila voľnú trilógiu krátkych filmov Mlieko (1998), Pes (2001) a Osa (2003, za ten dostala Oscara), debutovala snímkou Red Road (2006) a je známa ako „portrétistka ostrovnej každodennosti“. Snaží sa o maximálnu autentickosť, preto aj vo filme Fish Tank obsadila do hlavnej úlohy neherečku, ktorú náhodne objavili na stanici pri temperamentnej hádke s priateľom, nakrúcala chronologicky s použitím ručnej kamery a herci poznali vopred vždy len časť scenára, asi tak na týždeň nakrúcania.

Už samotná expozícia filmu niečo naznačí a niečo zahmlí. Ocitneme sa v 19. storočí v Rusku, vonku zúri metelica, nehodno ani psa vyhnať. Muž príde domov oznámi žene, že ju pozdravuje známy, ona ho okamžite zahriakne, veď ten je už tri roky mŕtvy. A čuduj sa ten mŕtvy – dybuk, tak sa hovorí zlým duchom, ich príde navštíviť, a to celkom živý. Žena ho zapichne, ale on odpochoduje po vlastných. Čo je pravda, čo nie, sa nedozviete. Možno náznak istého prekliatia ? Možno postačí vysvetlenie Ethana Coena, ktorý hovorí: „Pretože nepoznáme nijaké vhodné židovské príbehy, tak sme si jeden vymysleli.“