Viac z: Recenzie 2010

Príbeh digitálne animovaného 3D filmu Ja, zloduch je taký hlúpučký, až potvrdzuje podozrenie, že si vlastne z animovaných rodinných komédií a z filmárskej fascinácie zlom strieľa. Gru, zakríknutý chlapec z tuctového amerického predmestia túži stať sa najväčším zloduchom na svete. Lenže konkurencia v tejto sfére podnikania je príliš veľká, zloduchovia sa predháňajú v najrôznejších odporných kúskoch – ako napríklad krádež egyptských pyramíd a ich nahradenie nafukovacími atrapami. Aby Gru definitívne dokázal, že je najlepší... vlastne najhorší, chce pomocou (ukradnutého) zmenšovacieho zariadenia zmenšiť a ukradnúť Mesiac. Lenže potom na jeho dvere zaklope trojica dievčatiek z miestneho sirotinca a Gru zistí, že vlastne – či sa mu to páči alebo nie – nie je až taký zlý ako by chcel byť.

Harold Chasen je mladík okolo dvadsiatky z mimoriadne dobre situovanej rodiny. Otec sa spomína iba v bizarnej historke z Paríža, matka je plne vyťažená spoločenskými povinnosťami a udržiavaním svojho pestovaného zovňajšku. (Humorná je epizóda, keď sa pomaly vyzlieka do plaviek a vchádza do bazénu, kde sa práve topí jej syn, za majestátnych tónov 1. klavírneho koncertu b moll P. I. Čajkovského.) Čudácky chlapec s detskou tvárou, hustou šticou neposlušných vlasov a veľkými, akoby stále začudovanými očami, trochu pripomínajúci mladého Josefa Abrháma, je pre matku príťažou s nepochopiteľným správaním. Svoju osamelosť si totiž Harold kompenzuje častou účasťou na pohreboch neznámych nebožtíkov, návštevou takých deštrukčných prostredí, ako sú búraniská domov či šrotoviská áut, a predovšetkým inscenovaním vlastných samovrážd, ktoré matku iritujú, ale v podstate ju nevyvedú z pokojného nezáujmu o syna. Keď sa „samovraždy“ priblížia k číslu pätnásť a situáciu nedokáže zmeniť ani chlapcov psychiater, ani strýko Victor, vojak každým nervom, inak bezruká niekdajšia „pravá ruka“ generála Mac Arthura (podobných situačných lahôdok je vo filme niekoľko), východiskom zostáva Zoznamka a z jej činnosti vyplývajúci stály prísun potenciálnych neviest, čo Harolda inšpiruje ešte k výraznejším demonštráciám čudáctva.

Herzog, naopak, volil opatrné slová a označoval svoj film The Bad Lieutenant: Port of Call New Orleans za svojbytné dielo, len voľne inšpirované scenárom Ferrarovej snímky. Dokonca vraj Ferrarovu verziu ani nevidel a distribučný názov, pod ktorým sa novinka dostala do kín, i termín svetovej premiéry na deň presne osemnásť rokov po origináli, označil za marketingový ťah producentov. Jedným z nich bol Nicolas Cage, predstaviteľ titulnej roly.

Liz je mladá žena krátko po tridsiatke, úspešná vo svojom povolaní, nespokojná v bezdetnom manželstve. Na dieťa sa necíti dostatočne pripravená, s manželom Stephenom (nevýrazný Billy Crudup) sa po ôsmich rokoch spolužitia vzájomne odcudzili. Liz sa rozhodne riešiť situáciu radikálne a na veľké prekvapenie partnera požiada o rozvod. V čase rozvodových prieťahov sa vrhne do náručia mladého herca Davida (milý, ešte nezrelý James Franco),no ani tu nenájde východisko zo stupňujúcich sa depresií. Našťastie, má dosť konexií i peňazí, aby si mohla namiesto psychoterapeuta dopriať ročnú dovolenku. Rozdelí si ju na tri časti. V Taliansku, najmä v Ríme a Neapoli, hľadá pôžitok v jedle, v indickom ašrame hľadá cez modlitby a meditácie kontakt s Bohom, a napokon v Indonézii, na ostrove Bali, hľadá rovnováhu medzi týmito dvomi súčasťami života, pričom ako bonus získa lásku.

V jednom rozhovore vyhlásil, že sa k tomu dopracoval v škole života, lebo od trinástich rokov pracoval na stavbách, umýval riad, roznášal poštu, ale našiel sa vo filme. Sprvu ako filmový kritik, neskôr sa ako scenárista a herec podieľal na filmoch svojho staršieho brata Miku, s ktorým založili produkčnú spoločnosť Vilealfa. Ako režisér debutoval v roku 1983 filmom Zločin a trest na motívy Dostojevského románu. Mimoriadnu pozornosť vzbudili jeho autorské filmy Leningradskí kovboji dobývajú Ameriku z roku 1989 alebo Juha z roku 1999, či svojská sociálna trilógia Mraky odtiahli (1996) Muž bez minulosti ( 2002) a Svetlá v súmraku (2006).

Francúzska komédia mala v minulom storočí mimoriadne úspešné obdobie. Pričinili sa o to populárni herci, začínajúc Fernandelom končiac Louis de Funésom. Mimoriadne plodná a úspešná bola napríklad spolupráca dvoch hereckých osobností ako Bourvil a Funés – ich filmy boli vždy kasovými trhákmi. Zaujímavé je, že v Amerike sa nikdy nehrali, vraj boli príliš európske. Odmietnutie im však starý kontinent dokonale vynahradil a ich popularita stúpala. Po smrti Bourvila sa stal nekorunovaným kráľom Funés. Kto by si nepamätal jeho sériu „žandárov“ a musíme uznať, že ešte aj dnes sú jeho filmy pre divákov osviežením a dobrou zábavou. Bolo by nespravodlivé zabudnúť, že veľkou mierou prispel k dobrému menu francúzskej veselohry aj Jean-Paul Belmondo. Funésa však zatiaľ nikto nezosadil z trónu ( a dlho ešte nezosadí), a francúzska komédia začala stagnovať. V poslednom desaťročí sa, našťastie, začína presadzovať nová vlna filmových komikov ako napríklad Dany Boon, Alain Chabat, Gad Elmaleh, Jean Dujardin, ale zatiaľ ani jeden nedosiahol veľkosť Bourvila a Funésa. Výsledky nového nástupu komikov je hádam ešte predčasné hodnotiť, jedno je isté, že Francúzi majú na čom budovať a možno sa im podarí nadviazať na bohatú a úspešnú tradíciu. Jedným z pokusov je aj spomínaná romantická komédia (K)lamáči sŕdc a zároveň musíme dodať, že vymyslieť niečo objavné v tomto žánri je mimoriadne ťažké. Tvorcom filmu sa však podarilo prísť s relatívne originálnym nápadom a pertraktovať ho aj s adekvátnymi filmovými prostriedkami.

Základ tvorí pätnásťdielna séria kníh americkej autorky Kathryn Lasky z rokov 2002 až 2008, doplnená o sprievodcu po svete sov, knihu stratených príbehov a tri knihy vedľajšieho príbehu. Hrdinom je mladý samček sovy pálenej (plamienka driemavá) Soren, významnú rolu majú aj jeho brat Kludd a sestrička Eglantine. Film sa inšpiroval najmä prvými tromi knihami. Štúdiá Warner Bros. však kúpili od spisovateľky práva na celú sériu, takže pokračovanie ani napriek formálnej celistvosti filmového príbehu nie je vylúčené.

Mimochodom, Polanského životný príbeh by sám osebe stál za sfilmovanie. Pochádza z Poľska a jeho rodičov poslali do koncentračného tábora. Po filmovom debute Nôž vo vode žije a pracuje vo Francúzsku a v USA. V roku 1968 zaujme prepisom novely Rosemarino dieťa. O rok neskôr mu brutálne zavraždia tehotnú manželku, herečku Sharon. Neskôr musí muž, ktorý sa neraz pohráva s námetom sexu a násilia–napríklad vo svojich dielach Hnus či Čínska štvrť - sám čeliť obvineniu zo sexuálneho zneužitia a uniká pred ním z USA do Európy. Na krátky čas sa vráti aj do rodnej krajiny a obdobia koncentračných táborov oscarovým filmom Pianista z roku 2002.

Príbeh je naoko naivnučký a hlúpučký: oddiel žoldnierov príjme úlohu zlikvidovať diktátora juhoamerického ostrovného štátu. Až priamo na mieste vysvitne, že si takto na cudzej pôde a cudzou krvou, bolesťou, utrpením vybavujú svoje vlastné vnútorné účty americké tajné služby. Tým sa však akákoľvek angažovanosť i politika končia.