Pilot kamikadze Koichi sa už s Godzillou raz stretol – na konci vojny. O dva roky neskôr si v podstate náhodou našiel manželku a dieťa a zamestnal sa na lodi loviacej míny. Život sa opäť dostáva na správnu koľaj, no vojnové udalosti ho naďalej prenasledujú a sužujú. Keď sa Godzilla opäť objaví a ohrozuje celé Tokio, Koichi si uvedomuje, že nemôže ustúpiť. Spolu s hŕstkou statočných mužov musí zabrániť tomu, aby monštrum premenilo mesto na trosky.

Alice Diop, predtým známa skôr ako dokumentaristka – hoci vždy pracovala s výraznými naratívnymi prvkami – vychádza pomerne striktne zo súdnych spisov prípadu Kabou. Nejde však ani tak o klasický dramatizovaný hraný filmový príbeh, či dokonca o čistú rekonštrukciu skutočného súdneho pojednávania, ale skôr o podobu autofikcie – filmový ekvivalent formy, ktorá je veľmi populárna, nie len vo francúzskej literatúre, už istý čas. Diop inscenuje proces s precíznym minimalizmom, takmer ako divadelné predstavenie. Kamera trpezlivo zotrváva na jednotlivých hercoch umiestnených v centrálnej kompozícii: na empatickej sudkyni, opatrnom právnikovi a predovšetkým na Laurence. Zatiaľ čo Rama väčšinu času mlčí, Laurence v podrobných monológoch odhaľuje život poznačený odcudzením, izoláciou a rozpadom. V istých momentoch možno nadobudnúť z nehybných poslucháčov dojem, že obraz zamrzol. V dôsledku toho môže Saint Omer pôsobiť nadmieru chladne. Radikálne okresanie však v konečnom dôsledku nevedie k objektivizácii, ale skôr k obmedzenej, no o to výraznejšej emocionalite. Alice Diop to svojim postavám ani divákom teda neuľahčuje.

Manželstvo slávneho hudobného skladateľa Gustava Mahlera (Marcello De Nardo) a jeho mladšej manželky Almy (Emily Cox) je už dlhšie na pokraji rozpadu. Radšej by sa stretla so svojím milencom, ako by mala zostať uväznená v manželskej klietke. Keď však Gustav zomrie, je zrazu slobodná a môže si dovoliť, čo chce. A chce Oskara Kokoschku (Valentin Postlmayr), ktorý svojimi expresionistickými maľbami otriasa viedenskou výtvarnou scénou na začiatku 20. storočia. Spočiatku medzi nimi panuje silná vzájomná príťažlivosť. No ich vzťah sa neustále prepadá do vážnych kríz...

Stopy civilizačného rozkladu sú všade. Dedina vymiera. Mladí odchádzajú za prácou a starý Iľjič po opustených domoch zbiera, čo ostalo. Domy nemajú vodu, svieti sa sviečkami, lebo elektrina je len zriedka. Mobilný signál Anatolij loví na dlhej palici. Obchod nefunguje, potraviny privážajú, výber je skromný, chlieb, konzervy, klobása, olej. Čo ostalo, je ľudská spolunáležitosť, vzájomne si pomáhajú ako vedia. Starostlivosť o matku má rysy archaického obrazu. Syn pred ňou kľačí na kolenách, vernosť a dôstojnosť vzťahu ostala.

Príbeh vojenského veliteľa Napoleona Bonaparte (uhrančivý Joaquin Phoenix), ktorý má na svedomí 61 bitiek, tisícky mŕtvych na súperovej, či vlastnej strane, stal sa francúzskym cisárom a v knihách popisujúcich psychoanalytické diagnózy má pod svojím menom označený jeden konkrétny a rozhodne nie nezávažný komplex, bol už do filmovej podoby pretavený na desiatky rôznych spôsobov. Niekedy historicky verne, inokedy skôr voľnejšie, niekedy ako človek z mäsa a kostí, inokedy mrazivo všeobecne platný symbol. Každopádne, jedná sa o fascinujúcu postavu nabádajúcu tvorcov určitého špecifického zamerania k dôkladnému preskúmaniu, či už jeho vojenských, vzťahových, psychologických motivácií. Pričom nikdy nie je na škodu interpretovať jeho vplyv na masy, charizmatickú osobnosť, s patologicky deštruktívnymi rysmi, prípadne ho prirovnať k iným nielen dobovým vodcovským postavám a tyranom. Veď Ridley Scott už neraz vo svojej tvorbe dokázal skrz dobovú tematiku skritizovať problematické charakteristiky súčasnej politickej scény. Je preto naivné myslieť si, že sa o niečo podobné nepokúsil aj tento raz.

Jej telo jej patrí, ona sama rozhoduje, čo sa s ním bude diať. Dospieť do tohto štádia však nie je celkom jednoduché. Na jej športovú kariéru má vplyv trénerka (Zuzana Stivínová), ona rozhoduje, čo sa s ním bude diať, podiel Andrey na jeho vlastníctve (Natália Germani) je nízky, musí sa bezpodmienečne podriadiť. Ďalšou nátlakovou skupinou je rodina a hlavne matka (Zuzana Mauréry). Projektuje do nej svoje nerealizované a všelijaké iné predstavy o tom, ako má vyzerať šťastie, krása i víťazstvo. Otec je hrdý a decentne mlčí. Sestra (Denisa Barešová) sa jej snaží vyrovnať, skoky do vody sú ich spoločným športovým osudom. Všetko ide hladko, telo podáva správne výkony a jeho majiteľka sa ho snaží držať pod kontrolou, lebo súčasťou víťazného ťaženia za metálmi, je i jeho správna váha. Tieto vektory sa občas dostanú do konfliktu, matke sa zdá, že málo je a obáva sa o zdravie jej tela, núti ju večerať, a tak sa Andrea demonštratívne napchá špagetami a hneď sa ich v bulimickom záchvate snaží vyvrátiť. Po úraze je jej telo pre trénerku nezaujímavé a rýchle ho nahradí novým. Andrea je bezradná, odrazu nie je nikým, predošlý život sa vyparil a nič už o dokonalosti jej tela a jeho výkonu neplatí. Padá voľným pádom na úroveň pracujúcej námezdnej sily. Je mladá a telo má ambície začať nový život a siahnuť si na slávu trochu inak. Zistí, že jej priateľ (Cyril Dobrý) nie je len fotograf, ale venuje sa nakrúcaniu pornofilmov. Dovedie ju pred kamery a stáva sa z nej hviezda. „Som herečka“, oznamuje so samozrejmou vážnosťou.

Zo Švédska štartoval svoju kariéru i Babak Najafi dnes sa s úspechom pohybuje aj v USA a Veľkej Británii. Jeho film Pád Londýna (2016) sme videli aj v našej distribúcii. V USA žije jedna z najznámejších postáv iránskej filmovej diaspóry fotografka a výtvarníčka Shirin Neshat. Za film Ženy bez mužov ( 2009) dostala na MFF v Benátkach Strieborného leva. V roku 2014 nakrútila svoj upíri western Sama nocou tmou ďalšia občianka USA Ana Lily Amirpour a nedávno dostala ocenenie publika na festivale v Sundance za film Persian Version Maryam Keshawarz. Vo Francúzsku žije Marjane Satrapi. Preslávila sa animovaným filmom Persepolis (2007). Vo výpočte významných zástupcov diaspóry sa dá dlho pokračovať.

Hudba je voľne založená na legende o Oidipovi, čo je dobre vedieť, aby bolo možné sa zorientovať v tajomnom a magickom labyrinte obrazov a naratívnych výpustiek. Napriek tomu skúmanie bolesti, ktorú nám ľuďom môže nadeliť osud, nemá vo filme Angely Schanelec príliš veľa spoločného s mýticky ospevovanými legendárnymi postavami, ale skôr s hmatateľnými, bežnými ľuďmi. Oidipus, či skôr Jon, je ušetrený pravdy o smrti svojich biologických rodičov. Hoci pomaly oslepne, získava iné a hlbšie pochopenie osudu, v rámci ktorého realitu spracováva a premieňa na umenie, v tomto prípade na hudbu. A hoci snímka nepopiera tragickosť zobrazovaného, celkový rozsah zúfalstva radšej spracúva mimo obrazu a necháva ho naplno vyznieť v našej fantázii. Každý film Angely Schanalec, vrátane hudby, polarizuje divákov a kritikov.

Zatiaľ posledný diel, ktorého knižná predloha vznikla v roku 2020, je zasadený do obdobia 64 rokov pred udalosťami prvej knihy. Jeho ústredným protagonistom pritom nie je nikto iný ako budúci prezident Panemu Coriolanus Snow (Tom Blyth), v tej dobe ešte osemnásťročný mladík a študent prestížnej univerzity v Sídle. Jeho situácia však nie je najlepšia a výrazne sa spolieha na peňažný grant, ktorý zúfalo potrebuje, aby si dokázal zachovať sociálny status. Na poslednú chvíľu však dochádza k zmene a cena nakoniec nemá popoputovať najlepšiemu študentovi, no osobe, ktorá dokáže oživiť záujem o pomaly umierajúce Hry o život.