Odporúčaný obsah

Titul jeho najnovšieho filmu Drahí súdruhovia je oslovením s ironickým podtónom, navyšš sprevádzaným tónmi sovietskej hymny. K tej, ako je známe napísal slová v prvej i druhej, postsovietskej verzii, jeho otec známy básnik Sergej Michalkov. Ľahký cynizmus nechýba ani všetkému, k čomu sa príbeh straníckej funkcionárky Ľudmily (režisérova manželka Julia Vysockaja) vzťahuje. Je to postava, prostredníctvom ktorej sa odhaľuje pokrytectvo komunistickej „verchušky“. Za exkluzívny prístup k výhodám najrôznejšieho druhu slúžia režimu, hrdo proklamujúceho ídeu o vláde pracujúceho ľudu. Práve do toho, robotníkov z mestečka Novočerkesk, lebo tam sa odohrali reálne udalosti, o ktorých je vo filme reč, dáva bez váhania strieľať. Píše sa rok 1962 a vláda Nikitu Chruščova sa topí v dôsledku neefektívneho centrálneho plánovania, v potravinovej kríze. Preto vydá príkaz zdražovať potraviny. Pracujúci protestujú a vláda potláča túto „antisovietsku“ vzburu radikálne a bez milosti. Ľudmila, podporujúca zásah po nejakej dobe zistí, že do protestu sa zaplietla jej dcéra Svetka a začne ju zúfalo hľadať u kamarátiek, v márniciach. Keďže mŕtvych hneď pochovávajú na vzdialených cintorínoch do bezmenných hrobov, vydá sa na strastiplnú cestu zo zablokovaného mesta.

Čiary zaznamenávajú jedinečnú atmosféru mesta kontrastov. Bratislava je dokonalým spojením starého a nového, minulosti a budúcnosti, verejného a súkromného, abstraktného a konkrétneho. Dynamický pohyb a rytmus mesta, nekonečné línie v podobe elektrických vedení a deliacich čiar ciest, dym stúpajúci z priemyselných komínov, mozaika vyskladaná z panelákových okien ľudských osudov, monštruózne ramená demolačných strojov. Niekto si takto predstavuje „mesto na mesiaci“, no vo mne Čiary evokovali rozpohybovanú ikonickú fotografiu robotníkov s názvom „Obed na vrchole mrakodrapu“. Toto mesto budúcnosti však nepozorujeme len zhora, povrchne a z výšky mrakodrapov. Sledujeme každý jeden monochromatický odtieň života v ňom. Mozaika individuálnych príbehov starostlivo skúma verejné, polosúkromné a súkromné priestory v meste. Jedinečná estetika citlivo nadväzuje na mestské symfónie starých majstrov a prepája ich s mikropríbehmi obyčajných ľudí žijúcich v Bratislave.

Problematická je jeho takmer dokumentaristická štruktúra, mapuje atmosféru medzi tanečníčkami, sleduje tréningy, jednotlivé vystúpenia a zlyhanie Miriam pri jednom z nich. Pohyb v tomto prostredí, zameranom na výkon, vyrovnáva návštěvami kaviarne, obsadenej členmi sekty. Spôsob ich prezentácie, oduševnelý spev piesní s náboženskými textami, sprevádzaný svetelnými vizuálnymi efektami a ochotná pripravenosť otvoriť náruč všetkým, ktorí ju potrebujú, je zjavná. Osloví ju jedna z vedúcich sekty, zavedie do akejsi kolónie v prírode a v jednom z domov dostane ubytovanie. Názov sekty Friheten je zrejme fiktívny. Sústreďuje najmä deti a mládež. Poslúchajú na povel a zúčastňujú sa podivných rituálov očisty od démonických síl. V jednom z nich dýchajú do papierových vreciek a zrejme v dôsledku hyperventilácie hromadne omdlievajú. V noci ich vedúci budia, majú bežať do lesa v domnení, že ich prenasledujú nečisté sily. Miriam odvlečú do jazera a takmer utopia. Očista je kompletná. Dievča potom v nejakom hypnotickom stave dôjde k mólu a zrúti sa.

Vincent Boy Kars pripúšťa, že jeho koncepčný prístup je pomerne výrazne ovplyvnený televíznou reality show, najmä holandskou verziou Big Brother. Kars však nedáva svojich hercov, respondentov, protagonistov, alebo ako ich nazvať, dohromady len v určitom prostredí. Jeho koncepty majú na rozdiel od televíznych formátov vždy filmový charakter. Tieto tendencie sú odzrkadlené i v jeho najnovšom filme Dráma dievčaťa. Režisér sa opakovane zameriava na vlastnú generáciu – generáciu mileniálov, ktorá vyrástla so všadeprítomnou fotoaparátov v každodennom živote. Stáva sa tak jej samozvaným hovorcom. Kars do svojich filmov vždy viditeľne a nadšene zasahuje. Aj v prípade snímky tejto zostáva okrem jedného momentu vždy neviditeľný. Ako divadelník ťahajúci svoju bábku za motúzy. Tomuto prístupu výrazne pomáha obsadenie jeho priateľov ako protagonistov. Zdieľajú spolu nielen vysokú úroveň dôvery, ale aj podobné postoje k životu. Jeho projekty sa tak stávajú skôr spoluprácami ako nakrúcaním filmu. Kars i jeho protagonisti sú tvorcami fiktívneho sveta. Túto rovnosť demonštruje tak, že si vždy nájde chvíľu, aby vložil do rámca vedľa svojho protagonistu. So súborom týchto pravidiel tak protagonisti i diváci súhlasia. Je to Karsov spôsob, ako preniknúť hlbšie do problémov. Je to spôsob života cez optiku filmu.

Príbeh sa odohráva pár desiatok rokoch po roku 2100. Vojvoda oceánskej planéty Leto z rodu Atreides (Oscar Isaac) je poverený cisárom slúžiť ako vládca drsnej a nehostinnej planéty Arrakis. Tá má však v galaxii obrovský význam, pretože je jediným planetárnym zdrojom vzácneho korenia, ktoré predlžuje mladosť, vitalitu a životnosť. Niet divu, že o je o tento vzácny zdroj v Impériu obrovský záujem. Nielen medzi čestnými vládcami, akým je rod Atreides, ale aj mnohými antagonistami v našom príbehu.

Okresný přebor – Poslední zápas Pepika Hnátka bol už slušným zásahom do čierneho, zobraziť na plátne autenticky prostredie českého dedinského futbalu a byť pri tom vtipný a dramatický zároveň, nie je vôbec jednoduchou výzvou. Prušinovský vychádzal zo svojho seriálu Okresný přebor a podarilo sa mu výsledným tvarom osloviť aj publikum, ktoré pôvodný predobraz nevidelo. Veľkým kritickým úspechom dopadla bratská „buddy“ dráma Kobry a užovky, ktorá získala v roku 2015 hneď 8 Českých levov, pričom nominácií bolo dokonca 14. Niet preto divu, že od jeho novinky s názvom Chyby sa očakávajú veľké veci. No a dá sa predpokladať, že česká, respektíve česko-slovenská kritika jeho najnovší počin minimálne pochváli prostredníctvom pozitívnych recenzií. Ako si poradia s netradičným námetom diváci sediaci v kinosálach počas sychravých jesenných mesiacov, sa tak jednoducho predpovedať nedá.

Nahá modelka sedí na múriku terasy, pod ňou tečie rieka áut na jednom z hollywoodskych bulvárov. „Máš v očiach láskavosť,“ vyčíta jej nespokojný tvorca. Scénu „majstra pri práci“ vystrieda médiami letiaca správa o smrti svetoznámeho fotografa. Od konca začína nemecký televízny a filmový režisér Gero von Boehm budovať portrét muža, ktorého fascinovala mágia fotografie už v čase gymnaziálnych štúdií. Kontroverzný fotograf ožíva v spomienkach žien, s ktorými spolupracoval. Herečiek, speváčok, modeliek... Neobyčajné historky aj intímne reflexie obohacujú obraz výstredného muža fascinovaného svetom suverénnych a dominantných žien, ktoré s potešením vyzliekal.

Podobný rozprávačský mód nie je v žánroch thrilleru, hororu a sci-fi žiadnou novinkou. V podstate v ňom tvorcovia otvorene kopírujú kultovú kanadskú Kocku z roku 1997 a jej dva pokračovania. Zároveň sledujeme paralely s omnoho krvavejšou a dnes už nekonečnou sériou Saw a riešenie zapeklitých záhad v časovom strese pripomenie napríklad oddychové dobrodružstvo Lovci pokladov a jeho pokračovanie. Z uvedeného prichádzame k záveru, že oveľa väčšiu úlohu ako originalita tu zohráva scenáristické a režijné uchopenie hádaniek a spôsob, ako postavy zistia správne odpovede. Dokonca tu príliš nezáleží ani na postavách, čo režisér Adam Robitel a štúdio trochu alibisticky vyriešili tak, že herci sú zámerne menej známi, zameniteľní a bez výraznejšej charizmy. Výsledkom je síce menšia empatia smerom k ich osudom, zároveň je však ťažké predpovedať, kto sa dožije prechodu do ďalšej miestnosti v rámci komplikovaného labyrintu.

Po tom, čo ju trojica barónkiných (Emma Thompson) Dalmatíncov zvrhne z útesu, Estelle v panike utečie. Netrvá dlho a život siroty na ulici ako vystrihnutý z Dickensovho Olivera Twista dievčaťu spríjemní stretnutie s dvomi detskými zlodejmi a podvodníkmi Jasperom (v dvanástich rokoch Ziggy Gardner, v dospelosti Joel Fry) a Horaceom (v dvanástich rokoch Joseph MacDonald, v dospelosti Paul Walter Hauser). Zatiaľ, čo oni využívajú všetku svoju vynachádzavosť na drobné krádeže predstavujúce celú ich obživu, Estelle im šije svojrázne kostýmy, aby nimi dostatočne zakryla ich identitu. Sna byť v dospelosti (stvárnená Emmou Stone) módnou návrhárkou sa rozhodne nevzdáva. Rovnako tak neprestáva túžiť po pomste. Estellino punk rockovo rebelujúce, voči elitárstvu vyšších vrstiev namierené návrhárske alter ego Cruella de Vile - podľa prezývky, ktorou si ju ešte počas svojho života vtipne doberala Catherine - sa stane pre barónku von Hellman okamžite nočnou morou nielen na predvádzacích mólach. Sabotuje totiž egocentrickej návrhárke Haute couture jednu prehliadku za druhou a rozhodne by sa pred ňou mali mať na pozore aj všetky jej Dalmatínci. Teda, obzvlášť by si mali dávať veľmi dobrý pozor na svoje kožúšky...