Odporúčaný obsah

V roli Richarda Williamsa sa objavil Will Smith, ktorý film aj produkuje. Spolu s ním sa na túto cestu vydali Saniyya Sidney, Demi Singleton, Aunjanue Ellis, Jon Bernthal a Tony Goldwyn. Životný príbeh rodiny Richarda Williamsa je tak neuveriteľný, až by ho jeho neznalci mohli považovať za poriadne pritiahnutý za vlasy. Preto je veľmi pozitívne, že sme sa dočkali jeho filmového spracovania. King Richard je filmom o súdržnosti rodiny a plnení veľkých snov, ktoré by nemalo byť nikdy na úkor straty morálky. Téma rasizmu je v snímke prítomná, avšak nie do oči bijúca, akoby sa mohlo po nie úplne podarených traileroch očakávať. Film sa nesnaží diváka moralizovať, nekričí naňho. Rasové predsudky vychádzajú prirodzene z príbehu, bez toho, aby nimi tvorcovia tvorcovia zbytočne tlačili na pílu. Najzaujímavejším aspektom filmu, na ktorý kladú tvorcovia aj najväčší dôraz, je portrét osoby Richarda Williamsa. Režisérovi Reinaldovi Marcusovi Greenovi a hercovi Willovi Smithovi sa podarilo vytvoriť komplexnú ľudskú bytosť, ktorá nie je tým idylickým hrdinom, akého by sme mohli v takomto príbehu očakávať. Richard má rozhodne svoje chyby, ktoré sú po väčšinu času ponechané na observáciu diváka, až kým na ne nezačnú neskôr v príbehu poukazovať aj ostatné postavy - čo vedie k najlepším momentom celého filmu. Pretože asi žiadne dieťa nechce byť figúrkou v bojovom pláne svojich rodičov. Je preto trochu škoda, že dcéry Venus a Serena nedostanú vo filme viac priestoru. Rozumiem, že film je najmä o Richardovi, čomu napovedá už názov, avšak bolo by zaujímavé vidieť tento príbeh aj z ich perspektívy. Väčšinu scén totižto zdieľajú s otcom.

Naprieč svojej kariéry spolupracoval so širokou škálou slávnych hercov, ktorí sa v jeho projektoch stále objavujú. Bez tvári Billa Murraya, alebo Owena Wilsona si film Wesa Andersona vieme už iba ťažko predstaviť. Po viac ako roku odkladania premiéry sme sa konečne dočkali jeho ďalšej, opäť vysoko ambicióznej snímky. Francúzska depeša Liberty, Kansas Evening Sun sa nesie v duchu Andersonových predošlých filmov, avšak posúva jeho štýl na novú úroveň. Snímka bola pôvodne plánovaná ako muzikál, žáner, ktorý by mohol byť v Andersonovom poňatí mimoriadne zaujímavý. Avšak od tejto myšlienky sa v priebehu pre-produkcie upustilo, čo však nie je žiadne mínus. Francúzska depeša je stále jedným z najzaujímavejších a najlepších filmov tohto roka.

Výsostne autorský dokument Olgy Malířovej Špátovej (réžia, scenár a kamera) sa totiž v prvom rade zameriava na poslednú fázu života niekoľkonásobného Zlatého slávika. Autorka, pochopiteľne, nemohla vopred vedieť, že Karel Gott svoj boj so zákernou chorobou prehrá počas nakrúcania vo veku 80 rokov, čiže aj vopred pripravený scenár sa musel nakoniec prepisovať. Ide, samozrejme, o jeden z hlavných diferenciačných prvkov medzi fiktívnou (hranou) kinematografiou a non-fiction (dokumentárnou) tvorbou. Dokumentarista skrátka iba málokedy vie, ako bude vyzerať výsledný naratív jeho diela.

Rozdelilo ich to každého do iného kúta sveta, kde čakali na opätovnú možnosť vrátiť sa späť na domovskú planétu. Sersi (Gemma Chan) a Sprite (Lia McHugh) momentálne žijú v Londýne. Prvá z nich dokáže premieňať jeden živel na iný, s ľudstvom sympatizuje a prejavuje sa voči iným postavám veľmi empaticky. Druhá je akousi starou dušou uväznenou naveky v tele tínedžerky. Na nálade jej to veľmi nepridáva, dokáže však hravo zhmotniť do reality akúkoľvek ilúziu. Keď je Sersino randenie s pracovníkom miestneho múzea prerušené náhlym útokom jedného z Deviantov, na scéne sa objaví tiež Ikaris (Richard Madden) a príšeru zaženie. Je mimoriadne silný, lieta ako Superman a z očí strieľa laserové lúče v štýle Cyclopsa z X-Men univerza. Zhruba pred pol tisícročím mal so Sersi vzťah. Ľudské záležitosti ho už mierne nudia. Udalosť plus fakt, že ich niekdajšia vodkyňa a všestranná „mexická“ liečiteľka Ajak (Salma Hayek) podobný útok pred nedávnom neprežila, trojicu motivuje dať dokopy starý tím a vrátiť sa po relatívne pokojných storočiach späť do akcie.

Na stene visí jeho rozmerný portrét, vidíme početné fotografie jeho ženy Raisy a v pozadí televíznu obrazovku, kde takmer permanentne pózuje prezident Vladimír Putin. Gorbačov aktuálnu politickú situáciu nekomentuje. Spomína. Na Jurija Andropova, mocného šéfa KGB, s ktorým ho spájali priateľské vzťahy, vďaka ktorému sa sľubne rozvíjala jeho kariéra. Na Jeľcina a jeho záľubu v alkohole a veselých pitkách, na Reagana a napäté počiatočné kontakty, keď ho označil za tvrdohlavého boľševika.

Neskôr vytvoril ďalšie populárne duo, tentokrát s Miroslavom Horníčkom. Šéfoval niekoľkým divadlám a to aj v časoch, keď mali ľudia úplne iné starosti a pod divadelnými doskami bolo tak zima, že sa do divadla odvážil vkročiť iba málokto. Za svoj život toho stihol skutočne veľa, pričom okrem práce prežil aj relatívne spokojný súkromný a rodinný život. Ako v pracovnej, tak aj v súkromnej sfére ho však čakalo aj zopár ťažkých období.

Keď videl naposledy haddonfieldského „bubáka“ zástupca šerifa Frank Hawkins (Will Patton), Michaelov manipulativný a tak trochu zvrátene zvedavý psychiater ho pobodal na krku. Síce následne svoj stret s dlhoročným pacientom neprežil, neplánovane „terapeuticky“ však uvoľnil vo Frankovi dlhé roky potlačovanú spomienku so značným prídavkom pocitu viny. V roku 1978 sa totiž pokúšal výstrelom zachrániť kolegu z nie práve najpríjemnejšieho Michaelovho objatia a nielenže pri tom netrafil toho správneho, ale zasiahol do krku nešťastne a s veľmi rýchlymi smrteľnými následkami práve policajta, ktorého sa pokúšal zachrániť. Následne, akoby to nestačilo, svoju vinu ešte zdvojnásobil, keď kvôli dojmu, že v tú noc bolo preliatej už priveľa krvi, zabránil Michaela zastreliť jeho vtedajšiemu psychiatrovi Dr. Loomisovi (legendárny zosnulý Donald Pleasence, „vzkriesený“ za pomoci vzhľadového dvojníka Toma Jonesa Jr., hlasového dvojníka Colina Mahana a efektného vylepšenia CGI animáciou).

Režisér Viktor Kossakovsky na otázku, prečo zvolil čiernobielu verziu filmu, vysvetľuje, že redukciou farieb sa môžme viac sústrediť na „tváre“ ako prasnice, tak prasiatok a je fakt, že postupne sme schopní rozoznávať ich vcelku rozdielne fyziognómie. Efekt blízkého pohľadu, umožňujúceho pohľad z očí do očí je pôsobivý a uľahčuje priemet do ľudských súradníc, lebo o tie tvorcom ide predovšetkým. Relativizácia hranice má vcelku jasné ciele, poukázať na všadeprítomnosť násilia, ako v ľudskej spoločnosti, tak vo vzťahu k zvieratám.

„Ukáž, ako vieš kopkať,“ povzbudzuje Lenka Miška, ktorý je ešte len v jej brušku. „Odrazíme sa. Ešte, ešte! Páči sa ti to, že?“ cvičí vo vaničke s pár mesačným synom otec. Už pred jeho narodením sa inšpirovaní princípmi kamevédy rozhodli, že sa výchove svojho dieťaťa budú venovať na sto percent – aby bolo zdravé, šťastné a úspešné. Po záberoch z domáceho videoalbumu sa zoznamujeme s tri a polročným Mišinkom. Mama meria, za koľko vybehne schody na hrádzu. „To bola prechádzka,“ kritizuje čas a berie so synom schody znova.