Odporúčaný obsah

Agnieszka Holland, ktorá žije momentálne vo Francúzsku, si vyberá námety k filmom, ktoré takmer vždy odrážajú snahu ľudí ťažko zmietaných osudom, hľadajúcich spôsob sebarealizácie a šťastie v podmienkach ťažko skúšanej strednej a východnej Európy, teda v prostredí, ktoré dôverne pozná. Príbeh o známom liečiteľovi Janovi Mikoláškovi presne zapadá do tejto kategórie. Snímka je po režijnej stránke, tak ako všetky Hollandovej filmy, bravúrne nakrútená, ťažko by sa hľadali nejaké chyby, zaujme od prvého momentu, príbeh je dostatočne dramatický, herecké výkony vynikajúce, kamera Martina Štrbu ako vždy vynachádzavá a obdivuhodná, ani nezbadáte že uplynulo už 118 minút. A to sa málokedy stáva. Keď však divák očakáva životopisný príbeh známeho liečiteľa bude sklamaný, lebo sa o ňom veľa nedozvie, Epsteinov scenár síce pracuje s faktami, ale pridal aj veľa svojej fantázie, no keď bude príbeh posudzovať ako tragédiu rozporného človeka, plného osobných démonov, ktorého zomleli dve vojny, dve obludné ideológie, tak ho film zasiahne. Povezme si na rovinu snímka Šarlatán je predovšetkým o dobe, krutej dobe, ktorá ničila životy ľudí a svojim spôsobom aj mementom pre dnešok. A tiež o tom, že ľudstvo je nepoučiteľné, len treba dobre počúvať.

Barabáš totiž už dávno nie je iba dobrodruh, ktorý sa s partičkou rovnako “postihnutých“ kamarátov vydáva na výpravy do tých najzabudnutejších končín sveta. Aj keď často láme rekordy – a to je v prípade filmu Salto je kráľ dôležité – jeho filmy nie sú nikdy iba naháňaním sa za prvenstvom. Expedície, ktorých sa počas svojho dlhého filmárskeho života zúčastnil sú nielen cestou do neprebádaných končín naše planéty, ale aj cestou dovnútra človeka. Sú hľadaním harmónie, ktorú môžeme nájsť u primitívnych kmeňov v Kongu, či v Etiópii, sú stretnutím s civilizáciou nedotknutými ľuďmi na Novej Guinei, alebo – ako v tomto prípade - sú skúmaním nielen rekordnej výšky fascinujúceho vodopádu vo Venezuele, ale sú každodenným overovaním si sily priateľstva, úcty k životu a najmä poklonením sa prírode.

Pamätníci si môžu zaspomínať aj na dve hrané verzie, ktoré sa objavili v multiplexoch v rokoch 2002, respektíve 2004. O ďalšom, tentoraz však už animovanom, projekte, sa začalo prvýkrát hovoriť až podstatne neskôr, no chvíľu trvalo, kým sa práce na ňom skutočne rozhýbali. Výsledný film si mal následne odbiť svoju americkú kino premiéru ešte v máji tohto roka, no nakoniec zasiahla vyššia moc a k tamojším záujemcom sa dostal až prostredníctvom internetovej videopožičovne.

Ústrednými hrdinkami sú tri ženy pracujúce v konzervárni na ryby. Vlastne všetko sa krúti okolo bývalej miss Nord-Pas-de-Calais Sandry, ktorá nemá veľa šťastia ani v láske, ani v povolaní. Po sklamaniach, s poriadnym monoklom pod okom, ktorý veľa napovie o jej poslednom „vydarenom“ vzťahu, sa vracia k matke, ktorá býva v karaváne a je správkyňou kempu. Atraktívna Sandra (Cécile de France) nemá inú možnosť len sa zamestnať v konzervárni. Práca jej veľmi nevonia a navyše padla do oka, ešte ako školáčka, šéfovi, ktorý si tentoraz nenechá ujsť príležitosť. Lenže jej sa nepáči a keď dôjde takmer k znásilneniu, mladá žena sa bráni tak vehementne, že kuriózne a veľmi zle dopadne Jean-Mi (Patrick Ridremont). Na pomoc jej pribehnú kolegyne Nadine (Yolande Moreau) a Marylin (Audrey Lamy). Nestačí im tento malér, a aby sa to ešte viac skomplikovalo, nájdu v jeho skrinke tašku plnú peňazí. Pochopiteľne, ešte väčší problém je na obzore. No a, samozrejme, sú to špinavé peniaze gaunerov a mafiánov a tí si ich len tak nenechajú ukradnúť. Lenže ani tri dámy sa ich nechcú vzdať. Sandra sa chce osamostatniť, lebo čaká dieťa, Nadine má neustále dlhy, lebo živí neschopného manžela a dve deti a Marylin má tiež hlboko do peňaženky, musí sa starať o syna a je tak trochu aj narkomanka, a to chce veľa peňazí. Pochopiteľne, že peniaze pochádzajú z obchodu s drogami a gangstri ich musia dostať späť stoj čo stoj.

Ten má na konte aj spoluautorstvo i o niečo známejších a populárnejších Mikulášových patálií. Komiks s názvom Raoul Taburin má svojskú poetiku a netradičný výtvarný štýl. Ten nie je vôbec jednoduché napodobniť a vôbec nie v prípade, ak rozhodnete nakrútiť na jeho motívy hraný celovečerný film. Taktiež bolo pre scenáristu Guillaumeho Lauranta, mimochodom spoluautora Amélie z Montmartru, veľkou výzvou rozvinúť jednoduchý a prakticky bezkonfliktný dej na niečo vyše hodinku a pol. Ako teda vyzerá výsledný tvar dva roky starého filmu?

A tak zrazu Rudolf prichádza o bývanie, prevalený škandalózny vzťah ukončí tiež jeho pedagogické pôsobenie, kreditné karty sú zablokované a skôr než stačí telefonicky svojej ex vyjadriť slová protestu vzhľadom na jej očividnú snahu pripraviť ho o všetko, tá mu odporučí nasťahovať sa do horského hotela svojho rovnako šovinistického brata Arnošta (Miroslav Etzler). Tam, porazený, vyriekne svoj záväzok do nového života: začať zdravo jesť, športovať, prestať chľastať a hlavne nenaháňať sa za každou sukňou, čo prejde okolo... To by sa ale nesmel hneď na ďalší deň zobudiť s poriadnou opicou a dvomi minimálne o polovicu mladšími devami vo svojej posteli.

„Ak chcete byť kráľom džungle, nestačí sa správať ako kráľ. Musíte byť kráľ.“ Podobnými slovami uvádza film majiteľ konopného impéria Mickey Pearson (Matthew McConaughey), len aby o krátku chvíľu na to dokráčal k svojmu nedobrovoľnému odchodu z branže. Alebo nie? Následná, výrazne štylizovaná, titulková sekvencia každopádne prezrádza, že ide o jedného z ústredných protagonistov, ktorý je súčasne katalyzátorom celej zápletky. V centre diania je totiž jeho plánovaný odchod do dôchodku a snaha predať svoj poriadne výnosný biznis spoľahlivému nástupcovi. Tá sa však podľa očakávania trochu skomplikuje a k niekoľkým priamo zainteresovaným stranám sa deja pridávajú i ďalšie. Kto bude nakoniec ťahať za kratší povraz a kto sa bude smiať ako posledný?

Jeho najnovší film vychádza zo skutočného prípadu, ktorý sa začal odvíjať na ostro sledovaných letných olympijských hrách v Atlante 1996. Práve vtedy totiž v olympijskom parku vybuchla v neskorých hodinách bomba a priamym následkom tohto útoku boli dvaja mŕtvi (jeden z nich zomrel následne na infarkt) a 110 zranených. Lenže číslo obetí mohlo byť o poznanie vyššie, ak by zariadenie neobjavil včas pracovník bezpečnostnej služby Richard Jewell. I vďaka nemu sa podarilo zabrániť omnoho väčšej katastrofe a z čudáckeho a mnohými podceňovaného dobráka sa stal zo dňa na deň hrdina verejnosti. No toto všetko sa malo veľmi rýchlo zmeniť.