Režisér David Robert Mitchell (1974), ktorý je zároveň aj autorom scenára, patrí medzi výrazných tvorcov amerického nezávislého filmu. Jeho prvý celovečerný debut The Myth of  the American Sleepover (2010) prezentuje svet tínedžerov a mal zaslúžený úspech. Druhý film v poradí Neutečieš sa tiež zaoberá problémami mladistvých a zaujal aj na Týždni kritiky v Cannes. Záhada Silver Lake sa tohto roku dostala do hlavnej súťaže na spomínanom najprestížnejšom filmovom festivale, ale medzinárodnú porotu, vo veľkej konkurencii, neoslovila. Obecenstvo celkove zaujal, ale nie až s takým nadšením, ako sa to očakávalo. Mitchell neodškriepiteľne pripomína filmy Davida Lyncha a je stále trochu v jeho tieni. Podľa tvorcu je Záhada Silver Lake jeho vlastnou verziou príbehu o Los Angeles a myslí si, že najlepšie bolo vyrozprávať ju cez objektív detektívneho žánru.

Hirokaze Koreeda (1962) začínal dokumentárnymi filmami, značný úspech zaznamenal už snímkami Aký otec taký syn (2013), Naša malá sestra (2015),  Po búrke (2016) uvedený v Cannes v súťaži Un certain regard a tiež filmom Tretia vražda (2017) uvedený na festivale v Benátkach. Skutočný úspech prišiel však až tohto roku, keď si najväčšiu trofej odniesol z Cannes. Nie náhodou som napísala, že sa dajme prekvapiť, ako film príjme naše publikum, lebo viem, že sme voči týmto kultúram dosť zdržanliví a často aj nespravodliví. Rozhodne sú iní, majú iné zvyky, iný pohľad na život, ale takisto to platí naopak, mnohé sa im zdá u nás nepochopiteľné. Ale nazdávam sa, že film Zlodeji má takú všeobecnú výpovednú hodnotu, že mu nebude problém porozumieť.

Máte pocit, že ste už tento príbeh na filmovom plátne niekoľkokrát videli? Hollywoodske štúdia tento mýtus opakovane predkladajú svojmu publiku, a to bez ohľadu na mierne ozvláštnenie príbehu, herecké obsadenie či režijné prevedenie. Príbeh Zrodila sa hviezda začali už v roku 1937 rozprávať Janet Gaynor a Frederic March, história sa zopakovala v roku 1954 s hviezdnym obsadením Judy Garland a James Mason a na filmové plátno sa znovu vrátil v roku 1976 v podaní Barbary Streisand a Krisa Kristoffersona. Najnovší film z tejto kolekcie sa odohráva v súčasnom hudobnom priemysle. Vzrušujúcom, dusivom a preplnenom nenásytnými fanúšikmi bažiacimi po strhujúcich predstaveniach a vizuálnej dokonalosti aj za cenu povrchnej pretvárky. Presne taký je svet country-rockového speváka Jacksona Maina. V svojom režijnom debute sa Bradley Cooper geniálne zosobnil postavy ľudskej trosky, ktorú pri vedomí, podobne ako mnoho z jeho kolegov, drží len nekonečný oceán chľastu pravidelne dopĺňaný čiarami tabletiek.

Snímka dokumentuje dve ženy – zidealizovanú predstavu sebavedomej a jednej z najúspešnejších žien v histórii, ktorá sa stala svetovou popstar a obyčajnej krehkej bytosti, ktorú postupne ničil horor šoubiznisového zákulisia a vrtkavosť osobných vzťahov. Macdonnald, podobne ako vo filme Marley, citlivo prepája globálne úspešné hity Whitney Houston s celkovým vykreslením Nippynej osobnosti.

Pripomeňme si napríklad film Vnútorný vesmír (Innerspace, 1987) režiséra Joa Danteho, alebo Fantastickú cestu (Fantastic Voyage, 1966) Richarada Fleischera, ktorá sa zrejme tohto roku dočká novšej verzie. Nemali by sme zabudnúť aj na film poľského režiséra Juliusza Machulského Kingsajz (1987). Jeho Olo Jedlina, malý obyvateľ Šuflandie sa za pomoci nápoja Polo-Cockta stáva „veľkým“ členom sveta a odmieta sa vrátiť do malých pomerov svojej vlasti, kde ho považujú za zradcu a vyvrheľa. Táto politická paralela zabávala koncom 80. rokov svojou hravou invenciou rozpadávajúci sa komunistický tábor. Miniaturizácia bola vždy dôkazom technologického progresu a z predmetného sveta úspešne migrovala aj do oblasti ľudskej spoločnosti. V diele vedeckého umu človiečikovia plnia spravidla dobrodužnú a riskantnú misiu.

Olgu po celý život sprevádza séria náhodných situácii prinášajúcich jednu smolu za druhou. Alebo je len typ človeka, ktorý každú bežnú životnú situáciu vníma tragicky? Každopádne, jediné, po čom v osobnom a profesionálnom živote túži je láska a uznanie. Hovorí sa: „Kto hľadá, ten nájde.“ Olga hľadala, našla, a zároveň prehliadla skutočnú lásku. Z tejto anotácie teda vyplýva, že film sa, podobne ako minuloročná snímka Všetko alebo nič, snaží zachytiť konkrétnu skupinu divákov. Podobne ako knižné predlohy, aj tieto dve snímky sú určené takmer výlučne pre ženy. Snažia sa obsiahnuť ženské publikum zložené najmä zo žien v strednom veku, prípadne ženy na materskej, teda všetky vášnivé čitateľky slovenských a českých ženských románov. Snímka Filipa Renča Zúfalé ženy robia zúfalé veci však na túto látku nahliada diametrálne odlišne ako film Marty Ferencovej Všetko alebo nič.