Viac z: Recenzie 2010

Ako som už spomenula Silvio Berlusconi (1936) zastáva úrad premiéra už po tretí raz. Prvýkrát sa ním stal v roku 1994, potom v rokoch 2001 až 2006 a po tretí raz sa ujal vlády v roku 2008 a povráva sa, že ním dlho nebude. Žeby trikrát a dosť! To sa pri jeho popularite a nevypočítateľných Talianoch nikdy nevie. Hádam niet ešte jednej krajiny (rozhodne v Európe) kde by sa tak ľahko a často menila vláda. Mediálny magnát Berlusconi je najbohatší človek v Taliansku, zakladateľ a akcionár druhej najväčšej talianskej korporácie Fininvest a od roku 1986 prezident prominentného talianskeho klubu AC Milano. V televíznych staniciach Mediasetu a verejnom vysielaní RAI vládne železnou rukou a dá sa pokojne konštatovať, že nimi riadi osud krajiny. V ostatom čase (už dosť dlho) sa preslávil mnohými sexuálnymi škandálmi a ak sú naše správy o jeho páde pravdivé, vraj mu to už nikto trpieť nebude. Uvidíme.

Román i film vychádzajú zo skutočnosti, že v Bostone prepadnú každý rok tristo bánk. A v bostonskej štvrti Charlestown je viac zlodejov, ktorí sa špecializujú na prepady bánk a pancierových aut, ako kdekoľvek inde v USA. Dalo by sa povedať, že je to dedičné povolanie. Takto poznačený je i syn kriminálnika Doug MacRay (Ben Affleck), ktorý je vodcom skupiny bankových lupičov. Matka od nich odišla, keď mal päť rokov a otec je vo väzení. Gang je jeho jedinou rodinou. Nebezpečne prudkého Jema (Jeremy Renner), ktorý je jeho bývalým švagrom, vníma dokonca ako brata. Zlom nastane, keď pri jednom záťahu vezme Jem rukojemníčku – bankovú manažérku Claire Kesesey (Rebecca Hall). Až po jej prepustení zistia, že žije tiež v Charlestowne a mohla by ich identifikovať. Na to sa spolieha aj FBI na čele s agentom Frawleym (Jon Hamm), ktorá chce gang za každú cenu zlikvidovať. Medzi Claire a Dougom sa medzitým začína vášnivá romanca a Doug začína uvažovať, že opustí mesto a začne nový život. Lenže pred minulosťou je ťažko uniknúť a on sa zrazu musí rozhodnúť: buď zradí svojich priateľov alebo stratí ženu, ktorú miluje...

Dnes sa svet delí na ten pred Harrym Potterom a ten po ňom. Máme pocit, akoby tu Potter bol s nami už odjakživa – a nie len 13 rokov. Lenže prvá kniha Harry Potter a Kameň mudrcov vyšla koncom júna 1997. Záverečná Harry Potter a Dary smrti desať rokov nato, v júli 2007. S takmer pol miliardy predaných výtlačkov v 67 jazykoch (vrátane takých exotických ako latinčina, antická gréčtina a, prirodzene, upravovali ho aj do americkej angličtiny) séria prekonala všemožné rekordy. Navždy zmenila aj svetový knižný trh a jeho pravidlá. Rozpútala vlnu najrôznejších napodobenín, variácií a mutácií.

Ak nezáleží na myšlienke, posolstve, zdieľaní emócií, príbehu ani na hereckých výkonoch, ale len a len na štýle, najvhodnejším výrazom je „manierizmus“. V tomto prípade je to maniera, založená na kulte „zlých filmárov“, podľa vzoru nedostižného Eda Wooda a tvorcov neumelých dobrodružných filmov, určených pre špecifickú distribúciu. Filmov kategórie B. Béčkových filmov.

Po dvojdielnom životopisnom filme Verejný nepriateľ, o skutočnom gangsterovi Jacquesovi Mesrinovi režiséra Jean-Francois Richeta s Vincentom Casselom v hlavnej úlohe, je 22 výstrelov akýmsi pokračovaním v trende nakrúcať gangsterky v hollywoodskom štýle. Prvý je rekonštrukciou života skutočnej postavy, druhý, fiktívny, sa skutočnými udalosťami len inšpiruje a predsa majú veľa spoločného – v dobrom i zlom. To dobré je perfektné zvládnutie akčných scén a to zlé je paradoxne produktom práve spomínanej remeselnej zručnosti. Totiž v rýchlo sa striedajúcich scénach, retrospektívach, naháňačkách, krvavých jatkách sa často stráca dejová niť. Kým si uvedomíte, kto je kto, je koniec filmu. Osud a vývoj troch hlavných postáv, troch kamarátov, ktorí si prisahali vernosť na život a smrť, sa v hektickosti rozprávania stráca, znovu vynorí, potom opäť niekam vytratí, aby sa nakoniec stretli vo veľkolepom finále. Oba spomínané filmy by potrebovali zredukovať priveľa vedľajších postáv, viac sa zamerať na to hlavné, aby divák mal čas aspoň s niekým sa stotožniť alebo ho odsúdiť.

Ústrednou postavou filmu je populárny hollywoodsky herec americko-italského pôvodu Johnny Marco. Býva v slávnom hoteli Chateau Marmont, postavenom podľa francúzskeho vzoru koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorým prešla celá plejáda hereckých, speváckych i literárnych osobností. Voľný čas trávi na žúroch a pri jednorazových sexuálnych dobrodružstvách. Ani jedno ho očividne nebaví, ale čo už... Vždy je poruke nejaká povoľná kráska, fľaša a prášky. Johnny je pasívny, nevyvíja žiadnu iniciatívu, iba reaguje na situáciu. Počúva príkazy svojej agentky, zúčastňuje sa na propagačnom fotení či tlačovej konferencii, znáša nepohodlnú a zdĺhavú prípravu masky. Vtedy sa na okamih zdesene zadíva do svojej trikovo zostarnutej tváre, ale ihneď odplaší toto memento. Nič ho mimoriadne nedráždi, ale ani nevzrušuje. Jeho základným pocitom je ľahostajnosť.

Jeho scenáristi a režiséri sa v rôznych funkciách podieľali na vzniku snímok Vladárova nová tvár, Medvedie srdce 2, Prasiatkov príbeh, 9, Lovecká sezóna či Pasca na žraloka. Neprichádzajú s ničím novým. Vykrádajú skutočne vo veľkom – úteky zdivených stád ukradli z Levieho kráľa, spev zvieracích zaľúbencov z Happy Feet, lásku zvierat z opačných koncov spoločenského rebríčka vzali z Lady a Tramp, hromotĺckeho šoféra šlohli z Karcoolky, slaboduché dikobrazy si vypožičali z Loveckej sezóny, adrenalínovú sánkovačku z Doby ľadovej... Lenže nedokázali sa ani len priblížiť ich profesionalite, vtipu, šarmu. Alfa a Omega je ešte horší ako dosiaľ najhorší digitálne animovaný film v našich kinách Pasca na žraloka, slaboduchá, odpudivá, lacná americko-kórejská napodobenina klasiky Hľadá sa Nemo.

Radim Špaček, rodák z Ostrany, je pôvodným povolaním herec – absolvent pražského konzervatória, no neskôr vyštudoval réžiu na FAMU. Debutoval v roku 1995 filmom Mladí muži poznávají svět, ktorého pozadie tvorila vojna vo vtedajšej Juhoslávii a hlavným hrdinom bol mladý novinár, ktorý prichádza do zničeného Sarajeva. Film zaujal na MFF v Karlových Varoch, kde získal Cenu Medzinárodnej asociácie filmových klubov a Cenu ekumenickej poroty. Druhý film, Rychlé pohyby očí (1998) bol experimentom so spätne rozprávaným príbehom a dostal Plyšového leva ako najhorší film roku. Po dvanásťročnej prestávke, ktorú Radim Špaček vyplnil prácou v televízii (režíroval napríklad niektoré časti seriálu Letisko či cyklus Etiketa), nakrútil svoj tretí opus, spomínané Pouta, ktorých dĺžka 146 minút je súčtom minutáže oboch predchádzajúcich filmov. To je však len zábavná kuriozitka spojená s týmto vážnym dielom. Nemôžeme si pri ňom nespomenúť na českú Kawasakiho ružu či nemecké Životy tých druhých, čo sú tiež filmy, zaoberajúce sa činnosťou tajných bezpečnostných zložiek v krajinách socialistického tábora. S podobnou témou sa však každý film vyrovnáva po svojom, s rozličnou mierou invencie, otvorenosti i úspešnosti.

Dráma Ondine, ktorú Jordan nakrútil v írskom Corku s rozpočtom 12 miliónov dolárov, sa – podobne ako väčšina jeho filmov – môže pýšiť hviezdnym obsadením, veď hlavnú rolu stvárnil írsky herec Colin Farrell, hviezda hollywoodskych snímok Hartova vojna, Minority Report, Alexander Veľký. Hrá rybára a lovca krabov, ktorý sa síce volá Syracuse, ale nikto mu nepovie inak, ako Cirkus. Aj pre búrlivé alkoholické obdobie, ktoré má za sebou. Prišiel o manželstvo a jeho dcérka Annie (Alison Barry) s ťažko chorými obličkami je pripútaná na vozík. Jedného dňa Syracuse vyloví z mora ženu (poľská herečka Alicja Bachleda). Podarí sa mu ju vzkriesiť, lenže tá sa vraj na nič nepamätá a tvrdí, že sa volá Ondine. Malej Annie viac netreba: je presvedčená, že Ondine je rozprávková morská víla, ktorá musí zakopať na súši svoju tuleniu kožu, aby mohla žiť medzi ľuďmi. A skutočne, Ondine začne rázne meniť Syracusov život. Na lepší. Takže aj rybár začne uvažovať, či mladá žena nepochádza z ríše rozprávok.