Adam (John Cusack), Lou (Rob Corddry) a Nick (Craig Robinson) sú bývalí priatelia zo strednej školy, stručne muži, ktorých nazývajú lúzermi. Život sa im vymkol z rúk, mladícke sny nenaplnili, ani priateľstvo už nie je tým, čím bývalo. V dramatickej chvíli Louovho pokusu o opakovanú samovraždu sa predsa len spoja a 
rozhodnú stráviť víkend na miestach, kde boli pred dvadsiatimi rokmi šťastní. Horské mestečko Kodiak Valley len vzdialene pripomína niekdajšie centrum bujarej zábavy, a tak trojici kamarátov, ku ktorým sa pripojil aj Adamov synovec Jacob (Clark Duke), zostáva iba fľaška. Po bujarej noci, strávenej najmä v hotelovej vírivke, ktorá je strojom času, sa ocitnú v roku 1986. Znova sú mladí, znova majú život pred sebou, a spolu s tým aj opakovanú príležitosť zapracovať na svojom budúcom osude... Hoci vedia, ako sa bude vyvíjať, a teda majú možnosť vyhnúť sa všetkým chybám a omylom, zrejme sa vôbec nepoučili, a tak záverečný šťastný koniec, ku ktorému po mnohých bitkách, pitkách a sexuálnych hrách dospejú, je ako z iného filmu. Napokon, logika je tu naozaj nedostatkovým tovarom, akoby sa predpokladalo, že v komediálnom žánri je všetko dovolené.
Osemdesiate roky, s ktorými je štvorica konfrontovaná, sú charakterizované niekoľkými vonkajšími znakmi (pestré elastické overaly, účesy, hudba), ktoré nie sú prítomnosti natoľko vzdialené, aby navrátilcom spôsobili šok. Skôr oni spôsobujú skraty v komunikácii, keď narážajú na absenciu technických výdobytkov, ako sú mobily či internet, a s tým spojenú nechápavosť vtedajších mladých. Z konfrontácie dvoch generácií, oddelených dvadsiatimi rokmi, však autori filmu vydolovali minimum humoru. 
Ten sa zakladá, ako sme už v úvode spomenuli, najmä na početnom „fuckovaní“ a opakovanom predvádzaní všetkých ľudských výlučkov. (Ťažko natrafiť na ľahkú americkú komédiu, v ktorej by sa nezvracalo, nemočilo či neejakulovalo. To všetko je v bežnom živote prirodzené, ale prečo sa musíme na to dívať v kine?) Opakovanie gagov bolo očividne jedným z tvorivých postupov autorov, stačí si spomenúť na jednorukého nosiča batožiny.
Neboli by sme spravodliví, keby sme neocenili bezprostredné herectvo ústredných postáv (občas prekračujúce – v súlade so scenárom – cit pre mieru), niekoľko skôr slovných ako situačných humorných zábleskov, svižnú kameru (výborná je scéna vírivkového návratu do súčasnosti) a dobre vybrané pesničky vrátane niekoľkých hitov. Pop kultúrne odkazy sú adresované najmä americkému publiku – okrem zopár narážok na úspešné televízne seriály, zmienku o studenej vojne proti Rusom, antikomunizme, Madonne či Martine Navrátilovej väčšina hlášok nenachádza v európskom divákovi žiaducu ozvenu. Z hlušiny, ktorá nudí napriek tomu, že ubieha klipovým spôsobom, by sa ešte dala vari 
vydolovať myšlienka o význame priateľstva v živote človeka, muža obzvlášť, no to je asi všetko. Zdá sa, že nenáročná sci-fi komédia by zarezonovala najskôr na nejakom letnom pivnom festivale. Najmä vtedy, keby hladina alkoholu v krvi divákov bola totožná s hodnotami, ku ktorým sa dopracovala štvorica na svojom historickom žúre.
To bo teda zajtra žúr (Hot Tub Time Machine), USA, 2010
Scenár: Josh Heald, Sean Anders, John Morris
Réžia: Steve Pink
Kamera: Jack Green
Hudba: Christophe Beck
Hrajú: John Cusack, Rob Corddry, Craig Robinson, Clark Duke, Crispin Glover, Chevy Chase, Lyndsy Fonseca, Lizzy Caplan, Sebastian Stan, Collette Wolfe a ďalší
Foto: Palace Pictures