Recenzie 2014

Označuje ho za netradičnú romantickú tragikomédiu, čo je samo osebe trochu mätúce, keď si uvedomíme, že autorkinou inšpiráciou bola romantická samovražda známeho nemeckého dramatika, básnika a publicistu menom Heinrich von Kleist (1777-1811). Ten totiž, na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov,  nehľadal spriaznenú dušu, s ktorou by mohol žiť, ale spoločne zomrieť. Príbeh sa odohráva v Nemecku v roku 1811, keď je  básnik Heinrich (Christian Friedel) čoraz viac frustrovaný zo svojich literárnych i životných neúspechov. Navyše, sestrenica Mária, ktorú  márne presviedča o svojej zamilovanosti i o tom, aby spolu odišli do večnosti, iba sa ironicky usmieva a oznámi mu, že sa ide vydať do Francúzska. Zdá sa však, že jeho vyvolenou by mohla byť Henriette (Birte Schnöink). Je síce dvanásť rokov šťastne vydatá za obchodníka Friedricha Vogla (Stephan Grossmann), s ktorým  majú dcéru Paulínku, ale Heinrich ju dokáže svojimi rečami tak „obalamutiť“, že začne pochybovať o tom, či jej život stojí zato. Navyše „chorá duša“ sa prejaví aj chorobou tela (podľa historických prameňov mala rakovinu, ale vo filme sa hovorí o nesprávnej diagnóze). Ide o platonický vzťah, o láske sa iba hovorí, ale smrť má celkom reálnu podobu.

Podpísal sa pod ňu americký režisér a producent Francis Lawrence (1970). Rodák z Viedne mal tri roky, keď sa so svojimi americkými rodičmi presťahovali do Los Angeles. Mekka filmárov ho ovplyvnila natoľko, že sa rozhodol pre štúdium filmovej produkcie, pôsobil ako filmový kameraman a preslávil sa ako režisér nápaditých hudobných videoklipov a reklám. Režijný celovečerný debut Constantine (2005) v hlavnej úlohe s Keanu Reevesom nakrútil podľa knihy Hellblazer. Knižným predlohám zostal verný aj pri ďalších filmoch, ako boli napríklad sci-fi Ja, legenda (2007) či Voda pre slony z cirkusového prostredia. V prípade Hier o život vystriedal na režisérskej stoličke Garyho Rossa (režisér prvej časti z roku 2011) a nakrútil Hry o život: Skúška ohňom (2013) a záverečné Hry o život: Drozdajka, ktoré rozvrhol do dvoch častí. Tú druhú by mali diváci uvidieť v roku  2015.

Príbeh leva Alexa, zebriaka Martyho, žirafiaka Melmana a hrošice Glorie z newyorskej zoologickej záhrady, ktorí sa dostali do africkej divočiny, si napriek nie práve nadšeným recenziám získal divákov na prvý pokus. Pomohol im lemurí kráľ Julien s radcom Mauricom a malým Mortom, zlomyseľné šimpanzy, ale rovnako i štyri rázne vojensky organizované tučniaky. Tri dlhometrážne filmy z rokov 2005, 2008 a 2012 len na vstupnom do kín utŕžili 1,88 miliardy dolárov. Nerátajúc video, platby z televízií, albumy so soundtrackmi, videohry a celý mohutný merchandizing. Každý nový film má tržby o sto miliónov  vyššie ako predchádzajúci.

Anabela Žigová (1974) sa narodila na Slovensku, ale momentálne žije v New Yorku. Magisterský titul získala vo výtvarnom umení L´école national superérieure des Beaux-arts  v Paríži a na Akadémii múzických umení v Bratislave. Študovala tiež na School of Visual Arts v New Yorku. Z krátkych filmov nakrútila snímky Vzdor, Melancholia says:“ Follow Me“ a menšie art filmy pod názvom Forever, ktorým sa začala venovať v rámci práce ako performance artist, a to na základe svojej predošlej tvorby v performancii (akčné umenie).

Príbeh Jamesa Browna má takmer klasicky „rozprávkový“ priebeh, z chudobného chlapca skúšaného životom sa vlastnou zásluhou a zúročením božského talentu stáva slávna hviezda, dnes už legenda, ktorá položila základy mnohých hudobných žánrov, od soulu, funku, až po hiphop. Film zobrazuje hudobníkov príbeh ako neustály boj, v ktorom stojí James Brown sám za seba, obklopovaný mnohými ľuďmi no i napriek tomu sám, smútok a odcudzenosť zaháňa tvorbou, odovzdaný svojmu poslaniu muzikanta, poznačený rodinnou tragédiou, napokon opustený najbližšími, ktorých od seba nevedomky odohnal.

Skupinka vedcov americkej NASA sa márne snaží o záchranu druhu pred blížiacim sa koncom sveta v inej galaxii, v domnienke, že záchrannú ruku im podávajú „oni“, päťrozmerné bytosti iného druhu, pre ktoré nejestvujú zväzujúce fyzikálne zákony definujúce chod sveta, púšťajú sa na najnebezpečnejšiu výpravu bez záruky návratu.  Interstellar je vedecko-fantastickou „vzťahovou“ drámou, kde tvorivé duo bratov Nolanovcov rozvíja veľmi nepravdepodobné, až surrealistické teórie, provokujúc tak vedu jej vlastnou postmodernou metódou, akou je vyvracanie dosiaľ platných pravidiel. Film sa neustále pýta, hľadá nové východiská, oslobodený od faktov v štedrých vodách sci-fi, vyzdvihujúc schopnosť kreovať zákonitosti svojho relatívneho sveta. Ten napokon definuje jediná platná pravda, sila lásky.

Železné srdce je však z úplného iného súdka. Sabotage, na ktorej sa podieľal so Skipom Woodsom mu nevyšla podľa predstáv okolia, do istej miery tak šlo o jeho reparát. Reparát, v ktorom sa vydal na zatiaľ neprebádané polia, a to do často spracovávanej druhej svetovej vojny. Železné srdce je príbeh tankistov, ktorí v časoch najväčšieho odporu brázdia nacistické Nemecko. Datuje sa apríl 1945 a do ukončenia vojny ostávajú doslova len dni. Hlavným hrdinom ešte bude, nanešťastie, poriadne horúco.

Hlavnou postavou filmu je mladá žena Jessie, ktorú  hneď v jednej z prvých scén postihne viacnásobná tragédia – nielenže príde pri nehode o svojho snúbenca, ale aj o svoje nenarodené dieťa. Nehoda ju navyše zanechá dočasne paralyzovanú od pása nadol a bezprostredne potom nachádza útočisko v dome svojho otca v Louisiane. Po nejakom čase nachádza videokazety s nahrávkami od dávno zosnulej matky, ktoré sú adresované jej. Podľa nie úplne presného výkladu budúcnosti z kariet sa má v ich dome nachádzať nevítaná osoba a záhadné úkazy na seba nenechajú dlho čakať.

Ak prezradíme, že prípravou na nakrúcanie prvotiny bola krátka snímka Hluchota (2010, uvedená v súťaži tejto kategórie na Berlinale), v ktorej scenárista a režisér Slabošpyckij intenzívne spolupracoval s komunitou hluchonemých ľudí, potom nie sme ďaleko od odhalenia základnej osobitosti jeho debutu Kmeň. Je to filmový experiment bez slov, titulkov, komentárov a hudby. Protagonisti sa dorozumievajú iba posunkovou rečou, výraznými gestami a mimikou. Tento spôsob narácie vyžaduje mimoriadne pozorného a trpezlivého diváka, ktorý počas 130 minút nerezignuje na sledovanie drsného realistického príbehu, ktorý má aj širší významový presah do dneška. Film je metaforou súčasnej politickej a spoločenskej situácie na Ukrajine, kde vládne klientelizmus a mafiánske metódy presadzovania záujmov, dešifruje svoje dielo sám režisér. Žiada sa dodať, že takáto atmosféra, spojená často so stratou perspektívy, panuje v rozličnej miere aj v iných východoeurópskych krajinách.