Žiadny škandál ho nezničí, skonštatovali medzi sebou novinári, keď sa pozerali na to, s akým nadšením vítali Španieli na festivale v San Sebastiáne Brada Pitta. V posledných rokoch sa diali veci, ktoré nie príliš priali jeho imidžu. Bývalá manželka Angelina Jolie začala verejne hovoriť o tom, že je alkoholik a doma sa správa násilne, a len nedávno jeho deti oznámili, že sa vzdávajú jeho priezviska.
No festival na severe Španielska urobil to, čo pred tromi rokmi s Johnnym Deppom. Zavolal Pitta, urobil z neho najväčšiu hviezdu ročníka – a vyplatilo sa mu to. Americký herec nielenže prišiel uviesť svoj nový film V srdce divočiny a stretol sa s novinármi, ešte aj urobil tomuto regiónu nevídanú reklamu. Na sociálnych sieťach písal, ako si s priateľkou užil miestne víno a jedlo a viackrát zopakoval, že tu tvoril jeho najobľúbenejší umelec, sochár Eduardo Chillida. Dokonca sa bol pozrieť aj do jeho múzea v neďalekom meste Hernani a porozprával sa s jeho riaditeľom, Chillidovým vnukom. Sochy tohto Baska sú umiestnené napríklad aj na konci krásnej mestskej pláže, ktorá má tvar mušle, a preto sa volá La Concha. Práve takto, symbolicky, festival pomenoval aj hlavnú cenu, ktorú odovzdáva za najlepší film v súťaži. Concha de Oro. Zlatá mušľa.
V Európe patrí medzi najstaršie, tento rok to bolo už po sedemdesiaty štvrtýkrát, čo ho Španieli zorganizovali. Možno, že mu chýba nejaký centimeter, dva, aby sa dotiahol na mediálne exponovanejšiu trojicu Cannes, Berlín, Benátky, no môže sa pochváliť tým, aký prístupný je obyčajným smrteľníkom. Kým napríklad v Cannes musí byť človek prakticky profesionálom z filmového biznisu, aby sa dostal do kina, tu si môže pozrieť stránku programu a ešte aj na poslednú chvíľu chytiť lístok hoci aj na premiéru súťažného filmu, na ktorej je prítomná aj jeho delegácia. A keď je tá premiéra v hlavnom festivalovom kine, to znamená v kultúrnom dome Kursaal, má zážitok nielen zo samotného premietania, ale aj z výhľadu na more. Budova má totiž niekoľko veľkých okien, ku ktorým si diváci odbiehajú cestou do kinosály a iba sa nadchýnajú, aká krása vie vzniknúť, keď architektúra citlivo spája ľudský výtvor s tým prírodným.
Okrem toho festival v San Sebastiáne napĺňa význam svojho slova. Tu sa naozaj oslavuje. Konkrétne život vo všetkých podobách. Dovolí si mať trochu uvoľnenejšiu ponuku filmov ako iné veľké festivaly, vie, že veľké režisérske mená dokáže nahradiť síce o čosi menšími, ale zato prekvapivejšími filmami. Jeho súťaž nebola tento rok taká zaťažená vojnovými konfliktami a bojmi za ľudské práva ako v Cannes (aspoň v prvom pláne nie), naopak, bolo v ňom veľa miesta pre nádej, krásu, lásku. Isto, aj tu sa do programu dostanú filmy, kde sa filmári snažia umeleckým manierizmom reagovať na chudobu a násilie, väčšinou sú však zaradené do sekcie Horizontes latinos, venovanej mladej tvorbe z Južnej Ameriky.
"Hovoriť o láske je dnes priam revolučný postoj," povedal v San Sebastiáne argentínsky herec Ricardo Darín, v Španielsku mimoriadne obľúbený. Slovenskí diváci si budú zrejme pamätať najmä jeho účasť v čiernej komédii Divoké historky. Pred štyrmi rokmi sem prišiel predstaviť strhujúci film Argentina 1985, kde hral prokurátora Julia Césara Stasseru, ktorý si trúfol viesť proces proti predstaviteľom zločinnej vojenskej junty. Pozerať sa naň bolo povznášajúcim zážitkom, práve preto, ako Stassera veril spravodlivosti, dobru, demokracii.
"Vo svete, keď jeden konflikt vyvoláva druhý a odpoveďou na napätie je ešte väčšie napätie, veľmi potrebujeme hovoriť o láske a empatii," povedal Darín tento rok. Zostavovatelia programu ho vypočuli. A vypočuli ho aj porotcovia, keď hlavnú cenu udelili filmu britského režiséra Mikea Leigha. Leigh má vyše osemdesiat rokov a momentálne má problémy so zdravím, chradnú mu svaly, čo mu zabránilo zúčastniť sa festivalu osobne. Kritici by mohli predpokladať, že už veľmi nemá chuť experimentovať ani ambície ohúriť niečím iným, a je pravda, že Tender Loving Care zodpovedá štýlu, ktorý si pestoval desaťročia. No hoci jeho film je postavený skôr len na drobných akciách a predovšetkým dialógoch, je precízne a pevne vymodelovaný. V centre jeho príbehu sú dve sociálne pracovníčky, náplňou ich každodennej práce je myslieť na pohodlie a zdravotný stav iných ľudí. No samy majú starosti so svojím životom a majú prečo strácať sily i chuť do života. Je možné aj v takom stave byť za každú cenu nápomocný a solidárny? Je, odpovedá Leigh a 
dáva tým hold všetkým slovám z filmového názvu: nehe, láske, starostlivosti.
Leigh svojím víťazstvom narušil dominanciu španielskych filmov, ktoré Zlatú mušľu získavali v posledných rokoch (vlani to bol film Los domingos, Nedele, predvlani Tardes de soledad, Večere samoty, v roku 2023 O Corno). Nič to však nemení na tom, že španielske filmy sú pre domáce publikum stále veľmi príťažlivé. Dramaturgovia sa ich nemusia v žiadnom prípade báť zaradiť do programu. Aj keď tie najlepšie zaradia do hlavnej súťaže, ešte stále majú z čoho zostaviť silnú sekciu Made in Spain.
Tento rok bola jednoznačnou senzáciou apokalyptická komédia 5 minutos más (Ďalších päť minút) režiséra Javiera Ruiza Calderu. Manželský pár sa v ňom vybral na odľahlé miesto do prírody, kde si chcel vyriešiť svoju manželskú 
krízu. No ako prišiel na miesto a stretol majiteľa domu, začali sa diať zvláštne veci. Dostali sa do časovej slučky, po piatich minútach sa vracali stále do toho istého bodu. No následky toho, čo za päť minút zakaždým vykonali, zostali. A takým malým detailom je, že medzi tie vykonané veci patrili v podstate iba násilné činy, ku ktorým ich priviedlo zúfalstvo. Festival treba pochváliť za odvahu zaradiť do súťaže žánrový film – odmenou im bol radostný až burácajúci smiech publika. Dokonca Javier Cámara (u nás známy zo seriálu Nový pápež, napríklad), dostal za tento film cenu pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe.
Aj cena publika tento rok zostala v Španielsku, patrí filmu La bola negra (Čierna guľa). Aj to je veľký príbeh lásky a empatie, hoci je zasadený do španielskej občianskej vojny, keď bolo treba nielen zabíjať nevinných mladých ľudí, ale 
keď bolo smrteľným rozsudkom žiť aj svoju lásku – ak to bola láska homosexuálna. Režisérov filmu Javiera Ambrossiho a Javiera Calva (doma sú prezývaní Los Javis) prišla na červený koberec podporiť Penélope Cruz, ktorá tu hrá jednu z menších úloh a teraz využije každú príležitosť na to, aby svojím hlasom vyjadrila solidaritu s LGBTI+ komunitou.
Mimochodom, filmové hviezdy. Festival v San Sebastiáne sa každý rok môže pýšiť niekoľkými. Rady sem chodia, aj keď nemajú film v hlavnej súťaži. Bývajú v hoteli Maria Cristina a miestni sú v novinách informovaní o tom, kedy sa prídu ubytovať. Môžu ich prísť čakať ku vchodu a spoľahnúť sa, že od nich dostanú podpis alebo že im aspoň podajú ruku, alebo im zamávajú.
Okrem Brada Pitta si krásy, ktoré toto mesto v Biskajskom zálive ponúka, prišli pozrieť aj Jeremy Irons (v sekcii klasík uviedol film Misia), Orlando Bloom, Naomi Watts (prevzala si čestnú cenu festivalu a na tlačovej konferencii hovorila o filme Housewife, kde hrá nacistku Herminu Braunsteinerovú) či Jesse Eisenberg (tentoraz ako režisér súťažil s filmom The Debut). A bol tu aj Rami Malek. Najprv šiel oblečený v gala na projekciu muzikálu Iru Sachsa The Man I Love, a potom šiel v ležérnejšom oblečení do mesta – aby splynul s davom, vyzul sa na pláži a ponoril sa do šumu mora.
Foto: Press servis San Sebastian
Víťazi festivalu
Zlatá mušľa (Concha de Oro) za najlepší film
Tender Loving Care – Mike Leigh (Veľká Británia)
Špeciálna cena poroty
Bian jing / Border – Ah Biao (Čína; koprodukcia Hongkong/USA/Južná Kórea)
Strieborná mušľa za najlepšiu réžiu
Amanda Kernell – Garrat du váimmu / Brace Your Heart (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Island, Bulharsko)
Strieborná mušľa za najlepší herecký výkon – ex aequo
Kate O’Flynn – Tender Loving Care
Asta Kamma August – Markens grøde / Growth of the Soil
Strieborná mušľa za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe
Javier Cámara – 5 minutos más / 5 More Minutes
Cena poroty za najlepšiu kameru
Oskar Dahlsbakken – Markens grøde / Growth of the Soil
Cena poroty za najlepší scenár
Mike Leigh – Tender Loving Care
Ďalšie významné ceny
FIPRESCI Grand Prix: One Battle After Another – Paul Thomas Anderson.
Cena FIPRESCI v rámci festivalu: Muyou no hito / In My Father's Room – Maha
Cena SIGNIS: Tender Loving Care – Mike Leigh; zvláštne uznanie získal Vicentina pede desculpas / On Behalf of My Son – Gabriel Martins.
Donostia Award: Werner Herzog a Naomi Watts.
New Directors – Kutxabank Award: Body of Glass – Naëmi Ada.
Zvláštne uznanie New Directors: The World Before – Yoon Dan-bi.
Zaujímavé je, že Mike Leighov film získal až tri hlavné ceny – Zlatú mušľu, cenu za scenár a Striebornú mušľu za herecký výkon pre Kate O’Flynn.