ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Nesnívam. Neplánujem. Okrem svojich filmov

Kirchhoff resizeRežisér, scenárista, producent a pedagóg Robert Kirchhoff patrí k silnej generácii slovenských dokumentaristov, ktorá za uplynulé dve desaťročia zaznamenala  medzinárodnú pozornosť aj ocenenia. V tvorbe sa zameriava na aktuálne spoločenské témy vyrovnávania sa s traumatickým dedičstvom udalostí 20. storočia v strednej Európe. Narodil sa v čase nádejí Pražskej jari, po ktorej nasledovalo horúce leto a potom viac ako dvadsaťročná tuhá zima. V máji oslávil päťdesiat rokov. Možno preto už niekoľko rokov pripravuje film o Alexandrovi Dubčekovi. S Robom Kirchoffom sa rozprávala Hana Beranová.

Áno, narodil som sa ako dieťa Pražskej jari. Otec mi hovoril, že ma vozil v kočíku medzi tankami. Takže dnes s úsmevom môžem povedať, že aj ja som bol jeden z tých, ktorí prejavili občiansky protest. Dubček sa mi vynoril v mojom uvažovaní o lepšej spoločnosti, o lepšom svete alebo o utópiách.  Bola to vlastne náhoda, tak ako väčšina vecí v živote.  Išiel som po chodbách Českej televízie, kvôli inému projektu, a  stretol som šéfdramaturgičku zahraničných koprodukcií. Povedala mi, že pripravujú portréty o významných osobnostiach Československa.  Spýtal som sa: Dubčeka máte? Bol som prekvapený, vraj, na neho nemysleli! Začal som teda pripravovať film, ktorý som nazval Tvár Dubček, ale potom som ho premenoval na Všetci ľudia budú bratia. Pripravujem ho  ako splatenie dlhu osobnosti Pražskej jari. Samozrejme, bude to  moja interpretácia Dubčeka,  pokus o portrét s tým, že to bude film o utópiách, o tom ako sa z nášho života dnes vytrácajú a prečo.  

Pamätníci, historici aj dobové dokumenty hovoria o Dubčekovi s obdivom, ale aj ako o kontroverznej osobnosti. Mnohí mu napríklad dodnes vyčítajú, že podpísal tzv. obuškový zákon. Bol to charizmatický politik, ktorého oba národy milovali. Možno preto, že sa stále usmieval. Dnes sa mnohí politici iba uškŕňajú.  Nie je však jednoduché s odstupom rokov prezentovať takú osobnosť. Našťastie, vy ste známy tým, že vo filmoch idete pod kožu, až na dreň.
Kirchhoff3-jpg resizeV živote každého človeka, tým skôr v živote politika, je množstvo kontroverzií. O Dubčekovi viem, že nikdy nikoho priamo nepotopil. Radšej sa utiahol do ústrania a zostal symbolom v mysliach ľudí. Vždy sa preto pýtam ľudí, čo pre nich znamenal. Možno práve tým úsmevom stelesňoval mnohé ideály. A prečo ho  ľudia mali radi? Nad tým by sme asi mali rozmýšľať. Prečo dnes nemáme politika, ktorý by spájal také široké sociálne vrstvy? Podľa môjho názoru  mal rozmer politika s určitým mysticizmom,  aj s dávkou naivity, ale  jeho tretie oko nebolo prefíkané, falošné alebo zákerné,  skôr predvídavé. Myslím si, že to dnes chýba v našej politike. Tvár Dubčeka má pre mňa veľa odtieňov, ale  hodnotiť ho možno iba cez fragmenty jeho života. Ľudský život neplynie kontinuálne. Zaujímajú ma mnohé situácie v jeho živote. Chcem ich rekonštruovať s ľuďmi, ktorí si pamätajú tú dobu aj Dubčeka.  

Ak sa vám film takto podarí nakrútiť, teda Dubčeka ako vizionára, určite vás pochváli jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník historik Ivan Laluha. Práve Dubčekovo vizionárstvo očakával od celovečerného filmu Dubček. Váš pripravovaný dokument mal tento rok prezentáciu na MFF v Cannes.  Ale pre vás by bol jeden film  málo. Máte už rozpracovaný scenár  o úteku Vrbu a Wetzlera z koncentračného tábora Osvienčim-Auschwitz.   
Film má pracovný názov Konšpirácia ticha. Ale ani Dubček ani tento film nebudú historické snímky. Dôvodom prečo si takéto náročné témy vyberám, je ich dôležitosť pre dnešok. Útek Vrbu a Wetzlera je dodnes kapitolou dejín 20.storočia, o ktorej sa podľa môjho názoru málo rozpráva. Myslím si, že doteraz nebol ani jeden film o tom nakrútený. Pritom ide o jeden z najdôležitejších momentov v dejinách 20.storočia. Myslím tým ich správu o tom, čo sa dialo v Osvienčime . Prečítal som si Vrbovu knihu Utiekol som z Osvienčimu a potom Wetzlerovu Čo Dante nevidel . Vrba ju napísal v slobodnej krajine, žil v Kanade, Wetzler v Bratislave počas normalizácie pod pseudonymom Lánik.  Britský historik Gilbert, ktorý použil termín konšpirácia ticha, práve v súvislosti s Vrbom a Wetzlerom, mal na mysli transporty z Budapešti, ktoré vypravili po ich správe. Spojenci teda boli informovaní o tom, čo sa v Osvienčime deje, ale nezasiahli. Zomrelo ďalších štyristo tisíc ľudí.  A práve to mi vŕta v hlave. Čo sa stalo s tou správou? Ako putovala po komnatách Kremľa, Vatikánu , keď ju držal v rukách Churchill a šírila sa rozhlasovým éterom?  Vrba aj Wetzler sa údajne konca života pýtali, či urobili dosť preto, aby posledným transportom zabránili. Podobný je aj princíp mojej filmárskej práce. Niekedy si  myslím,  že mám s filmom väčší vplyv na spoločnosť ako iní ľudia. Ale tiež vždy uvažujem, či som urobil dosť, či som povedal to, čo som povedať mal.

Práca dokumentaristu je niekedy detektívna, investigatívna a mala by mať bonusy:  dobrý dokumentarista by Paranadriekou resizemal byť trochu aj básnikom. Vo vašom prípade to platí, súdiac nielen podľa názvov vašich filmov – Para nad riekou (o sláve, poľnej tráve) , Diera v hlave (o pamäti). Dokumentarista by mal byť aj výtvarníkom. Vy často beriete do rúk  kameru, ale mal by byť aj analytikom, realistom, vizionárom a najmä vytrvalým bežcom na dlhé trate.  
Vyrastal som na detektívkach, románoch Julesa Vernea a ďalších krásnych knihách, o ktorých Kornel Földvári hovoril, že sú bránou do veľkej literatúry. Je to pravda. Slovu investigatívny sa nebránim . Byť investigatívny znamená objavovať niečo nové. A naozaj je to beh na dlhú trať. Samozrejme,  som ovplyvnený aj poéziou, ktorú občas píšem. Niekedy sa dokonca stane, že  zoberiem skicár a musím to aj maľovať.

Pred niekoľkými rokmi ste  dosť intenzívne maľovali insitné obrázky, stále to robíte?
Áno, ale  už na to nemám veľa času. Mám rodinu a musím si rozdeliť priority. Ale dúfam, že sa súhra poézie a výtvarného umenia objavuje v mojich filmoch, pretože dokumentárny film je podľa mňa estetická kategória . Samozrejme, ak tam nie je moment prekvapenia, objavovania, tak je to vlastne iba mechanická reprodukcia sveta.

Rozprávame sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, kde učíte budúcich dokumentaristov. Napriek tomu, že slovenské dokumenty držali našu kinematografiu  nad vodou od polovice 90. rokov, získali mnohé prestížne ocenenia na medzinárodných festivaloch, sú cenným svedectvom o minulosti pre dnešok aj pre budúcnosť,  nemajú takú divácku odozvu  ako hrané snímky.  

Nad tým neuvažujem. Skôr ma zaujíma, ako ich dostať k divákom. Nie sú totiž  iba reprodukciou sveta, ale pokusom o Paradanroekou3 resizeinterpretáciu, vysvetlenie  vzťahu reality k našej existencii. Kde to žijeme, čo robíme? Samozrejme, vždy je to len, či predovšetkým, pohľad režiséra. Preto, ak niekto hovorí, že je to iba dokumentácia, nezdá sa mi to celkom pravdivé. A čo sa týka môjho pôsobenia na škole: nie som učiteľ. Stretávam sa so študentmi a občas im niečo poviem z vlastnej skúsenosti. Drží ma to v kondícii uvažovať o filme. Medzi študentmi  však neobjavujem talentovaných ľudí, pretože talent  pre mňa znamená mať nejaký postoj.  

Veľa mladých ľudí má záujem o dokumentárny film. Dominujú v ňom však viac muži, napokon aj vy patríte k silnej generácii dokumentaristov ako sú Peter Kerekeš, Marko Škop, Juraj Lehotský, Jaro Vojtek a ďalší.
Mám však pocit, že ženy, dokumentaristky, robia dnes tiež dobré filmy. Dokonca ako keby niekedy nahrádzali  mužov, ktorí, podľa mňa, začínajú už byť trochu jaloví. Ale možno je to tým, že mnohé talentované dokumentaristky si založia rodinu, starajú sa o deti, majú iné priority. Samozrejme, existujú aj medzi  nimi ženy-bojovníčky, napríklad Zuza Piussi.

Dokumentaristiku ste začali študovať ako 26-ročný. Myslím si, že je to správny vek, pretože človek už má vtedy niečo nažité.
Je taký zvyk, že na umelecké školy by mali chodiť starší študenti. Pochopiteľne, je lepšie, keď je človek skúsenejší, rozhľadenejší. Zároveň si však myslím, že je dôležitá energia mladých, ktorí majú veľké  ideály a možno aj presvedčenie o tom, ako má vyzerať film. Kto im dá možnosť, ak nie škola?

Svojho času ste lozili ste po horách, robili kulisára a možno pri tom vašom rozhodnutí venovať sa dokumentaristike mal tak trochu prsty režisér Dušan Trančík, s ktorým ste spolupracovali na filme Keď hviezdy boli červené (1990). Neskôr ste zase boli pri nakrúcaní snímky Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995).
Za Dušanom Trančíkom som prišiel ako chalan z ulice, hoci predtým som sa trochu motal v televízii. Povedal som mu, Paranadrioekou2 resizeže chcem robiť hocičo vo filme. Trančík mi navrhol, že by som mohol stavať jazdu na kameru. Potom prišiel pomocný režisér s tým, že potrebujú asistenta. Ale veď to nevie, povedal Trančík. Nevadí, naučí sa! Na druhý deň už som chodil s vysielačkou a organizoval nakrúcanie (smiech). Bola to, samozrejme, veľká improvizácia, ale mal som výhodu: ako kulisár v divadle som si čítal všetky divadelné hry. Fascinovalo ma, ako sa v nich pracuje s časom a priestorom.       

Lenže vy dokumentaristi nemáte vždy pevný scenár.
Do istej miery je to pravda, dá sa to robiť aj tak. Mám však rád istoty. Najskôr rozmýšľam, napíšem si niečo, až potom idem pátrať. Aj preto som bol prekvapený a nadšený z práce s Dušanom Hanákom. Doteraz si myslím, že je pre našu generáciu žriedlom toho, ako sa má robiť  film. Samozrejme, každý z nás je iný, aj keď zlé jazyky hovoria, že sme malí Hanákovia, lebo do nás vtlačil nejaký svoj kód. Ale to hlavné, čo sme si z jeho seminárov a stretnutí odniesli,  je postoj k svetu. Môžeme ho nazvať autorským, ale zároveň je výzvou k integrite. A to je veľmi dôležitá vec. Pretože keď sa človek začne rozmieňať na drobné, už nie je sám sebou.  

Keď ste po skončení školy začínali, nebola to práve radostná doba. Práve  dokumentaristi vzkriesili nádej pre slovenský film. Spomínam si však aj na situáciu pred desiatimi rokmi, v januári 2008. Vtedy ste spísali petíciu proti vtedajšiemu vedeniu Slovenskej televízie, ktoré nemalo veľkú ochotu spolupracovať na koprodukciách dokumentárnych filmov.  Dnes je situácia, našťastie, iná. Napriek tomu ste si nielen vy, ale aj mnohí vaši kolegovia, Marko Škop alebo Peter Kerekeš, založili producentské firmy.
KauzaCervanova resizeHoci sme začínali doslova na zelenej lúke, je to dobre. V deväťdesiatych rokoch bol slovenský film v podstate mŕtvy. Možno nie celkom, ale už dobre smrdel. Najväčší problém v tom čase bola práve absencia producentských subjektov. Utiekali sme sa k tretiemu sektoru, ktorý bol vtedy veľmi živý. Spolu sme zvádzali boj o tvár krajiny, o demokraciu. Pre nás to bola jediná šanca. Iba tak mohli vzniknúť mnohé filmy. Urobil som vtedy tri autorské snímky, bez akýchkoľvek zásahov.  Na začiatku milénia sa však situácia zmenila. Dlho sme bojovali za to, aby Slovenská televízia intenzívnejšie vstupovala do produkcie alebo koprodukcie dokumentárnych filmov. Napokon však  najprirodzenejšia cesta bola, založiť si vlastné firmy a robiť si všetko sami. Nielen svoje filmy, ale aj snímky kolegov.  

Boli ste producentom dokumentov Zuzany Piussi, ale aj hraného debutu Ivety Grófovej Až do mesta Aš . Pôvodne aj snímky Juraja Lehotského Slepé lásky. Nie je to zvláštny pocit režiséra-dokumentaristu, keď je producentom filmu svojho kolegu?
Prežívam to ako veľmi zaujímavý a intenzívny vzťah autor-autor. Ale nijako  sme na seba nežiarlili. Jurajove filmy mám veľmi rád, on je človek s veľmi jasným pohľadom a predstavou  o filme. V tom čase som však pripravoval aj môj film Kauza Cervanová. Ak by sme od Audiovizuálneho fondu žiadali peniaze na dva projekty pre jednu producentskú firmu, bola  by veľká pravdepodobnosť, že peniaze dostane iba jeden. Napokon Slepé lásky dokončil ako producent Marko Škop v Artilérii a bola to dobrá voľba.

Zatiaľ sme málo hovorili o vašich filmoch. Tematicky sú dosť rozdielne: hip-hopový dokument o Petržalke, Lesk a bieda SNP, Hej, Slováci, Duch v stroji o slovenských kameramanoch z projektu Slovenské kino. Ako asi každý slovenský dokumentarista ste nakrútili snímky o Rómoch, Čierne slovo a o  rómskom holokauste Diera v hlave. V neposlednom rade váš asi najkontroverznejší aj najúspešnejší film Kauza Cervanová, o prípade vraždy študentky medicíny v roku 1976, ktorý už vyše 40 rokov rozdeľuje spoločnosť. Od prípravy po realizáciu filmu ubehlo takmer osem rokov. Dosť ste si pritom užili aj psychického tlaku a útokov.
Cervanova2 resizeJe to tak, ale som svojim spôsobom obrnený pred takými tlakmi a útokmi. S odstupom času by som asi na filme nezmenil nič.  

Napokon je aj po piatich rokoch aktuálny, ako traumatizujúci lakmusový papierik stavu našej justície.
To je aj dôvod, prečo sme potom so Zuzou Piussi začali robiť projekt Nemoc tretej moci . Myslím si, že po roku 1989 sa stalo veľa chýb.. Jednou z nich bola reforma justície, ktorá neprebehla dostatočne. Jej plody zbierame dodnes. Stále síce hovoríme o akomsi až buditeľskom pocite Slovákov po roku 1993, máme samostatný štát a môžeme rozhodovať o svojich veciach, ale zároveň dovolíme, aby niektorí ľudia svojim konaním išli doslova proti nám. Dospelo to až tak ďaleko, bohužiaľ, že sa obeťami stali dvaja mladí ľudia. Na druhej strane si myslím , že odvtedy je Slovensko iné. Zobudené. Preto aj my, dokumentaristi, stále chceme  upozorňovať na veci, ktoré smrdia alebo sú podozrivé. Usilujeme sa prebrať časť spoločnosti z letargie. Pretože ak má nejaká politická strana istý počet hlasov, to ešte neznamená, že všetci voliči sú padnutí na hlavu.

Trikrát ste získali národnú filmovú cenu Slnko v sieti za snímky Para nad riekou, reminiscencie troch starnúcich džezmenov, Diera v hlave, o rómskom holocauste  a  za Kauzu Cervanová. Tá mala aj pomerne vysokú návštevnosť. Aký to paradox, vy ste na filme skôr prerobili?  
Cervanova resizeVeľmi som sa tešil z diváckeho záujmu. Mnohí mi pritom radili, aby som film nedával do multiplexov. Našťastie,  sa to podarilo, dokonca tam bol dlhšie ako vo filmových kluboch. Tak som si hovoril, konečne budem mať nejaké peniaze. Potom však prišli faktúry a všetky peniaze, ktoré som dostal, som musel vrátiť kinárom. Zostalo mi nejakých dve tisíc eur, ktoré som investoval do DVD Kauzy Cervanová.

Aspoň krátko na súkromnú strunu. Keď sme sa pred rokmi stretli, nemali ste práve najšťastnejšie obdobie, boli ste sklamaní v láske. Po čase ste sa opäť usmievali, boli ste čerstvo zaľúbený a pred štyrmi rokmi ste kočíkovali malú dcérku. Okrem toho máte 21 ročného syna.  Taký je život, rapsodický?
Ak môžem, začal by som opäť Dubčekom.  V rokoch normalizácie robil  v Štátnych lesoch, za trest. Jeho kolega mi povedal, ako ho našiel v kancelárii jesť chlieb  s masťou a cibuľou. Bol prekvapený, ale Dubček mu povedal: som azda iný ako ty! Myslím si, že tie sínusoidy sú v živote každého človeka rovnaké. Deti, radosti aj smútky, straty aj nálezy. Moji najbližší mi vyčítajú, že sa veľmi o seba nezaujímam. Vraj, sa to prejavuje  aj na mojom rodinnom živote. Dúfam, že sa to zlepší. Veď už mám päťdesiat rokov.    

Tí, ktorí vás poznajú lepšie, hovoria, že ste nekompromisný, priamočiary provokatívny, poctivý. Ako si resetujete hlavu, kde si dobíjate energiu?
Kirchhoff2 resizePredovšetkým, to, čo robím, nepovažujem za prácu. Baví ma to. To je ako keď niekto má včely, stavia vláčiky alebo si po práci otvorí  pivo a pozerá sa na futbal. Ja keď si chcem vyčistiť hlavu, športujem. Pomáha mi to zvládnuť mnoho vecí. Som lyžiar, ski-alpinista. Paradoxné však  je, že hoci celý život milujem hory, nenakrútil som film o horách.  

Päťdesiatka je, vraj, pre mužov zlomový vek: mnohí vtedy menia partnerky alebo manželky za mladšie  ročníky. Ale stále je to vek, v ktorom by mal mať človek plány a sny.
Nesnívam. Neplánujem. Nepozerám sa do budúcnosti. Okrem mojich filmov. V osobnom živote sa mi niekedy zdá, že plávam v  rieke ako nejaký pohyblivý ostrov. Nepozerám sa na to, čo by som ešte mohol mať, iba na to, čo mám.  Možno je to chyba. Iní ľudia asi žijú praktickejšie. Niekedy mám dokonca pocit, ako keby som ani nebol majiteľom svojho života a času.  Ale baví ma takto žiť, vek pritom nie je rozhodujúci . Hlavne , že môžem žiť v istom zmysle v stave blaženosti alebo šťastia a cítiť sa slobodne.

Share/Save/Bookmark