ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Martin Šulík: Slovenská vojnová minulost je stále do značnej miery tabu

Berlinelelogo resizeV prestížnej sekcii Panorama Special bol na 68. ročníku Mezinárodného filmového festivalu Berlinale uvedený film slovenského režiséra Martina Šulíka Tlumočník. Jiří Menzel a Peter Simonischek v ňom hrajú hlavné úlohy dvoch mužov, ktorí hľadajú pravdu o vojnovej minulosti. Film vzbudil veľký záujem, na novinárskej projekcii i na slávnostnej svetovej premiére bolo do posledného miesta plno. Menzel sa síce zo zdravotných dôvodo zúčastniť nemohol, ale Šulík i Simonischek poskytli rad rozhovorov mezinárodným médiám a tiež diváci v sále s nimi ešte dlho o filme diskutovali.

Ako a z akých zdrojov Tlmočník vznikol?
Priviedla nás k nemu, ako sa to už šasto stává, náhoda. Raz som v aute cestou z Prahy počúval čítanie z knihy MartinSulik resizerakúskeho spisovateľa Martina Pollacka Mŕtvy v bunkri. Rozprával v nej o svojom vzťahu k otcovi, veliteľovi zvláštných oddielov SS, ktorý koncom roku 1944 pôsobil v okolí Ružomberka a dal tam zavraždiť niekoľko desiatok civilistov.
Tých pár strán textu, které som počul, sa ma veľmi dotkli, protože v okolí Ružomberka som prežil detstvo a mnohé z tých príbehov som poznal. Hovoril som o tom svojmu dlouhoročnému spolupracovníkovi, scenáristovi Markovi Leščákovi a aj jeho zaujala situacia, keď sa syn snaží vyrovnat s temnou minulosťou  svojho otca. Navyše se nám páčilo aj to, že ide o Rakúšana a my sa budeme môcť na slovenskú realitu podívať očami cudzinca. Cítili sme, že prostredníctvom takto vystavaného príbehu môžeme premýšľať o udalostiach, které dodnes Slovensko rozdelujú. Dodnes se totiž pýtame, čí sme boli počas vojny len obeťami fašistickej agresie, alebo sme tiež vraždili...

Film je v otázce viny Slovákov veľmi otvorený...
Slováci sa skutočne  prezentujú  viac ako obete a nehovorí sa o tom, že sa prijali zákony, ktoré umožnili arizáciu i transporty. Ale zároveň s tým sa prebúdza aj občanské vedomie, že je nutné sa k tomu postaviť. Napokon slovenská vojnová minulosť je stále ešte do značnej miery tabu. A je tiež pravda, že najmä na sociálnych sieťach, dochádza k pokusom o veľkú revíziu historických faktov. Skutočne sa zpochybňuje holocaust, skutočne sa Slovenský štát predstavuje nie v celej jeho komplikovanosti, ale ako výkonný ekonomický model, který mohl býť veľmi úspěšný, keby neprišiel konec vojny.

Prečo sa podľa vás o vojnovej minulosti na Slovensku málo hovorí?
Tlmocnik resizeObete holocaustu a ich potomkovia o nej odmietajú hovoriť, protože je to pro nich bolestivé a majú strach, že sa to môže vrátiť. Potomkovia tých, ktorí sa aktívne podielali, arizovali a boli v garde, ale o tom sa nehovorí, protože sa za to hanbia, maju pocit viny. A potom sú tu ľajostajní ľudia, ktorí o tom nechcú počuť. A právě táto tretia skupina ľudí môže býť v istom okamžiku najľahšie manipulovateľná. Neviem už presne, kto to povedal, ale myslím si, že jeho slova stále platia: Kto se zmocní našej minulosti, zmocní se aj našej budúcnosti. Takže to, ako budeme interpretovat svoju minulosť, môže do značnej miery ovplyvniť, aká bude naša budúcnosť.

Tieto problémy se neobjevuju len na Slovensku - čím to podľa vás je, že práve v dnešnej dobe dochádta k revizii vojnových faktov?
Myslím si, že se na tom výrazne podieľa fakt, že se radikalizuje prejav politikov. Koľko razy počujeme, že politik povie: Teraz by sme sa nemali báť býť maličko politicky nekorektní, a potom povie niečo, z čoho vás zamrazí. Ako keby v politickom boji strácali zodpovednosť a neuvedomovali si, že ich slova postupne menia atmosféru v spoločnosti.
Tvaríme se, že vojna je od nás strašne vzdialená, ale to vôbec nie je pravda. Na východ od nás sa stále bojuje a nemám pocit, že je to až tak vzdialené, akos a nám to snažia nahovoriť.

K synovi vojnového zločinca ste pridali syna jeho obete, čo je mimoriadne zaujímavé...
Tlmocnik4 resizeChceli sme se na celý problém podívať z dvoch strán, proto sme Rakušanovi vymysleli protihráča, postavu tlmočníka, ktorý počas vojny stratil rodinu. Postupne se pred nami vynorila akási tragikomická road movie, príbeh dvoch starých pánov, ktorí na konci svojej cesty chcú pochopiť vlastné životy.

Film je teda i o vzťahu detí a rodičov?
Je to jedna z jeho hlavných tém a v priebehu rozhovorov v Berlíne som si uvedomil, že sa na ne stál dívame z perspektivy viny, kterú nesie syn za činy svých rodičov. Ale možno je to naopak. Možno je náš film skôr o tom, že rodičia by sa mali tak správať, aby ich deti raz nemuseli putovat naprieč cudzou krajinou, aby se dozvedeli, čoho se ich rodičia dopustili.

Syn vašeho vojnového zločinca, Georg, predsa už jako mladík vedel, čo se stalo - jeho otec stál za svoje činy pred súdom, on sám musel počuť svedectvo. Prečo sa začal o jeho zločiny zajímat až po toľkých rokoch?
Odmietol niesť dedičný hriech, čo sa zda vlastne pochopiteľné. Ale celý jeho život, všetky jeho úteky, neschopnosť pevne zakotviť, s tým súviseli. Neudržal rodinu, stratil syna, neustále je v pohybe. A len vtedy, keď sa pri jeho dverách objaví syn obete a podstrčí mu knihu, v ktorej sa o otcových zločinoch píše, rozhodne se pravdu hľadať sám. A práve tá cesta, kterú podstúpi s tlmočníkom, mu umožní rozhodnuť o tom, či jeho dávne rozhodnutie o odmíetaní onoho dědičného hriechu bolo správne. A príde na to, že se pred tým utiecť nedá a človek sa s tým musí vyrovnat aspoň tak, ako je toho schopný.

V Berlíne ste mal  veľa rozhovorov so zahraničnými novinármi – čo ich najviac zaujímalo ?
Väčšinu novinárov zaujímajú hlavne zdroje, z ktorých film vznikol. Či sú spoločenské a či sú reakciou na to, čo sa momentálne v Európe deje. Pritom som si uvedomil, že to pociťujeme nielen my ve strednej Európe, ale cítia to aj v Nemecku, vo Veľkej Británii a dalších krajinách. Všetci cítia problém manipulácie s minulosťou, uvedomujú si, že sa Tlmocnik3 resizenaraz objavujú, čo sa týka druhej svetovej vojny a holocaustu, extrémistické názory a všetci sú z toho vystrašeni.
Druhá častá otázka se týkala humoru – prečo film zo začiatku rozprávame s humorným nadhľadom. V suvislosti s tematikou ich to prekvapilo a zajímal ich oblouk, počas ktorého se humor v priebehu filmu vytráca. A po tretie ich  zaujímalo obsadenie Petera Simonischeka a Jiřího Menzela. Vďaka tomu som si uvedomil, že ich spojenie vo filme funguje, že ľudí zaujalo. A mám z toho veľkú radosť.

Ako se vám vlastně podarilo Petera Simonischeka, veľkú filmovú hviezdu, na kterú tunajšie publikum reaguje s ohromným nadšením, získat?
My sme to pre neho nepísali, nepremýšľali sme ešte o obsadení. Ale vo chvíli, keď sme scénár dopísali, se dostal do kín film Toni Erdmann, skvelá komedia, která se stala diváckým hitom v Cannes, potom dostala Európsku filmovú cenu, vrátane filmu roka, a cenu pre Simonischeka za najlepší herecký výkon. Mala aj nominaciu na Zlatý glóbus a Oscara.
Nám se film veľmi páčil, Toni je skvělá postava, s úžasným sarkastickým humorem a laskavosťou, a my sme zároveň vedeli, že potřebujeme herca pre obidve tieto polohy. Aby mal zmysel pre humor a nebol to suchár. Ale strašne sme se báli, že to Peter nemôže prijať, bol už v tom čase skutočne svetovou hviezdou. Napriek tomu sme mu scenár Simonitchek resizeposlali. Přišiel do produkcie, povedal, že se mu páči, chcel vedieť, kdo bude hra tlmočníka a začal si hned písať poznámky, ako na postave pracovať. Bolo úžasné, že už na prvých čítačkách vedel texty naspamäť. Mám rád hercov, ktorí chcú spolupracovať, nebojujú s režisérem za vlastnú predstavu, protože z tej spolupráce potom môže vzniknúť hra a z tej niečo zajímavé.

Tlmočníka mal pôvodne hrať Juraj Herz, prečo ste nakoniec obsadili Jiřího Menzela?
O Jurajovi Herzovi jsme od samého začátku uvažovali, pretože je to režisér aj herec, ktorý má s témou osobnú skúsenosť, protože jeho rodičia i on boli v koncentračnomm tábore. Zdálo se nám, že jeho osobný vklad môže býť pre film velmi prínosný. Navyše hovorí prírodzene po slovensky, výborne po nemecky, protože v Německu roky žil. Lenže tesne pred nakrúcaním išiel do nemocnice, kde mu zistili natoľko vážný zdravotný stav, že by pre neho mohlo býť nakrúcanie veľmi nebezpečné. Takže na poslednú chvíľu odstoupil.

To musela být hrozná situácia...
Mysleli sme si, že to možno vzdáme, ale vtedy producenta Rudolfa Biermanna napadlo, aby sme oslovili Jirku Menzela. Mňa to nenapadlo, protože jsem si myslel, že je omnoho mladší! Išli sme za ním, prečítal si scenár, vzal si dva dni na Menzel resizerozmyslenie a potom úlohu prijal. Z jeho strany to bylo strašne odvážné, naskočil do rozbehnutého vlaku, mal neuveritelne málo času na prípravu, která bola navyše mimoriadne náročná, protože hrál v dvoch cudzích jazykoch - nemčine a slovenčine. Kvôli tomu nakrúcanie prebiehalo pre neho nadledovne - každé ráno prišel na pľac, zahral postavu a išiel sa s jazykovým koučem učit ďalší nemecký text. Navyše sme sa každé dva dny sťahovali na iné miesto. Už som s ním nakrúcal, takže som vedel, že keď hrá, zabudne na profesiu režiséra, má k nemu plnú dôveru, napriek tomu som prekvapený jeho nasadením a disciplínou.

Ako si porozumeli s Petrom Simonischekom?
Spriatellili sa, a to bylo nesmierne dôležité. To, ako se mezi nimi tvoril vzájomný vzťah, ako mezi sebou vtipkovali v súkromnom životě, sa potom pozitívne premietlo i do filmu. Jirka však ešte musel robiť postsynchróny na celý film, dva týdne bol s nami zavretý v štúdiu a všetky repliky s nemeckým koučom ešte znovu nahovoril. Chcel byť skutočne čo najlepší, myslím si, že aj vďaka vzťahu s Petrom chcel odviesť rovnako perfektnú prácu ako on. Som mu nesmíerne vďačný, že sa na tu cestu s námi vydal.

Share/Save/Bookmark