ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Medzi slovenskými režisérmi je veľa exhibicionistov

Dusan resizeNa slávnostnom otvorení 23.ročníka Medzinárodného festivalu filmových klubov Febiofest v piatok večer udelili výročné ceny Asociácie slovenských filmových klubov. Za prínos slovenskej kinematografii ocenenie získal  režisér Dušan Trančík, ktorý v novembri oslávi 70-tiny.  Jeho študentské filmy z konca 60. rokov - Fotografovanieobyvateľov domu, Šibenica a Tryzna uvedie festival v nedeľu 20.3. v rámci sekcie Slovenská filmová krajina. Hana Beranová sa pri tejto príležitosti porozprávala s laureátom aj o spomienkach na študentské časy.

Samozrejme, človek bol vtedy mladý a plný elánu, veľkej chuti nakrúcať filmy. Mam však už také odosobnené spomienky na to obdobie. Pozerám sa na to ako divák a vravím si, čo som to vyvádzal. Vidím to v iných súvislostiach. Dosť ma mrzí v poslednej dobe, že keď sa takéto filmy uvádzajú, nepripomenie sa kontext doby. Myslím si, že človek, ktorý sa pozerá na taký film, nevie ako ho má prijať, zhodnotiť. Tie filmy sú po formálnej, aj po ideovej stránke prežité, sú to také vykopávky. Pochopiteľne, na niečo som dodnes hrdý. Tak sa usilujem vyučovať  aj svojich žiakov na VŠMU – hovorím im, že je vždy podstatná téma a vzťahy, ktoré fungujú vo vnútri diela. Netuším však do akej miery sa dajú vzťahy a témy spomínaných filmov odčítať v kontexte dnešnej doby  súčasným divákom. Ale už ma to veľmi netrápi. Hovorím si: myslite si, čo chcete. Som však vďačný Petrovi Dubeckému, riaditeľovi Slovenského filmového ústavu a mnohým ďalším, že asi vidia v tých filmoch čosi viac.  

Témou tém vo vašich  filmoch dokumentárnych, ale aj hraných je najmä morálka, osud jednotlivca v skorumpovanom prostredí, po formálnej stránke je to  odvážna hra s obsahom a obrazom, neprehliadnuteľný sarkazmus a irónia.  Aj preto ste si vyslúžili , ako viacerí vaši kolegovia, v 70. a 80. rokoch výrazný záujem normalizačnej cenzúry. Mnohé vaše filmy boli na dlho zatvorené v trezore... To je asi najväčšia rana pre dušu režiséra ?
Neviem ako sa mám zachovať po vašich slovách, pretože sa nechcem okúňať alebo pôsobiť nejako skromne, že hádžem svoju tvorbu za hlavu. A nemôžem ani razantne povedať, že si na svojej tvorbe cením každý miligram Trancik4 resizevzdoru, ktorý som do nej vložil. Bolo to naozaj zlé obdobie. Prišiel som do kinematografie na konci československého filmového zázraku, tzv. novej vlny. Na FAMU ma učil Ewald Schorm. Bol som šťastný, že som sa mohol stretávať s mladou Chytilovou, Nemcom, že som všetkých vtedajších režisérov poznal a z toho obdobia vznikli aj mnohé priateľstvá. Ten československý filmový zázrak vlastne vznikol v 1964 na Slovensku Oneskorenými reportážami Ladislava Mňačka v Kultúrnom živote. Bol to veľký boom a potom, samozrejme, vo filme Slnko v sieti Štefana Uhra. To je úžasný film, na tú dobu otvoril oči mnohým, že aj inak sa dá rozprávať príbeh. V 70. roku to všetko zamkli. Takže moje filmy, ktoré ste spomínali - Fotografovanie obyvateľov domu, Šibenica  - k tej Tryzne sa možno ešte vrátim – skončili v trezore. Samozrejme, predtým prešli veľmi ťažkým schvaľovaním, kde mi radili, aby som to a hento vystrihol. Dokonca v Šibenici sa im podarilo spraviť zatmievačku na obraz Dubčeka zavesený nad dverami. Pôsobí to nezmyselne. Chcel som to teraz vystrihnúť, pretože asi nikto nepochopí, prečo je naraz zatmenie plátna. Ale nedovolili mi. Je to ako keby premietač pupkom zakryl objektív. Takže, keď to zamkli, povedal by som takú metaforu: predtým fúkal dobrý, priaznivý vietor do plachetnice a potom ste sa zrazu ocitli v totálnom bezvetrí, naraz ste stáli akoby uprostred mora, brehy ďaleko, vietor nefúka, a predsa sa blíži ťažká búrka, ktorá vás rozláme. V 70-tom roku začali previerky, normalizácia. Tá nanútená koketéria s komunistami ma stála tuším zdravie aj zdravý rozum. Bolo to zlé, pretože boli iba dve možnosti: buď to zabaliť a emigrovať, čo som pokladal za veľmi ťažké aj vzhľadom k matke. Vôbec som si to nevedel predstaviť. Nemal som takú skúsenosť ako napríklad Miloš Forman, ktorému rodičia zahynuli v koncentračnom tábore, zažil niečo hrozné. Navyše Bratislava bola vždy trochu konformná, ťažkopádnejšia. Boli tu ľudáci a tí zrazu vymenili kabáty za komunistické vlajky, svojim deťom začali dávať mená ako Svetlana... Slovom, zostal som doma. Môj najbližší kamarát, scenárista Tibor Vichta vždy hľadal bielych psíkov - vysvetlím:  biely psík je motív, s ktorým scenárista, autor filmu ráta, že ho cenzúra vyhodí. Zámerne to napíše, cenzori to, samozrejme, vyrazia, ale potom urobia úľavu, pretože zažili cenzúrny orgazmus... Aj my sme to tak robili, ale keď neboli bieli psíkovia, bolo treba sa zhrbiť... Najhoršie na tom bolo, že vediete dialóg s hlupákmi – ako Werich povedal: rozhovor s hlupákom znamená, že ste už hlupáci dvaja. To znamená, že pristúpite na istú hru a váš život zaplnia úplné blbosti.

Napriek tomu najmä 80.roky boli pre vás asi najplodnejšie: nakrútili ste sedem celovečerných filmov (Fénix, Pavilón šeliem, Štvrtý rozmer, Iná láska, Víkend za milión, Sedem jednou ranou, Mikola a Mikolko) . Po novembri ´89 však prišiel zánik filmovej Koliby a vy ako keby ste uzavreli kapitolu hraný film. Okrem televíznej snímky Zima kúzelníkov /2006/ ste sa začali venovať dokumentárnym filmom. No predsa, ešte v roku 1990 mal premiéru film Keď hviezdy boli červené, ktorý sa v tej porevolučnej eufórii akosi stratil..
Trancik2 resizeAj to bola veľmi ťažká doba. Ten film naozaj vypadol nie z mojej osobnej filmografie, ale zo zoznamu filmov, ktoré uzatvárali obdobie normalizácie. Nechcem jajkať, ale myslím si, že sa treba vždy ocitnúť v správnom čase na správnom mieste. Mne sa zdá, že sa mi to nepodarilo. Nemôžete vzdorovať dlhý čas, nemôžete tú hru hrať veľmi dlho. Môžete urobiť jeden, dva vzdory a potom predsa len skonformujete nejakým spôsobom. Ale film Keď hviezdy boli červené sa predsa len vyrovnáva s dobou, ktorú sme prežili. Lenže je tam negatívna postava a film sa nekončí happy endom. Naopak, končí sa depresívne, rozpadom charakteru Jožka Brezíka -  zosobňuje človeka, ktorý ako hlupák získal veľký majetok a smeruje od desiatich k piatim a k nule. Scenár filmu sme napísali s Eugenom Gindlom a zopár ľudí si myslí, že sme sa predsa len vyrovnali s  predchádzajúcim obdobím. Na druhej strane, nielen v kinematografii sme susedmi Poliakov a Maďarov. Oni sa v tom čase už ostrejšie vyrovnávali s komunistickou minulosťou. Preto môj film, ktorý sa dostal do Berlína, bol odrazu akosi otupený. Ľudia už boli zvedaví na tvrdšie pomenovanie problémov. Napríklad spolu s mojim filmom uvádzali v berlínskej retrospektíve Menzlov film Skřivánci na niti, ten bol oveľa silnejší svojim sarkazmom. Keď hovoríte o mojom zameraní sa na dokumenty, musím vysloviť vďaku Ferovi Feničovi, ktorý vtedy dostal úžasný nápad. Povedal, že založí štúdio a bude robiť filmy o tom, čo sa deje. Nazval ich OKO, neskôr GEN, Cestománie. A ja som si išiel do Prahy predĺžiť mladosť. Prahu mám rád a vyhovovalo mi žiť tam skautsky, napriek tomu že som v Bratislave mal rodinu. Robil som s plným nasadením tie video dokumenty a musím povedať, že som na ne veľmi hrdý. V nich som neurobil toľko chýb, lebo som už nemal prečo ustupovať, nemal som nad sebou žiadnu cenzúru. Navyše mi robilo nesmiernu radosť, že som mohol pracovať  s veľmi dobrou filmárskou posádkou. Boli to veľmi dobrí kameramani, skvelý dramaturg Tomáš Motl, no,  nezabudnuteľné okamihy. Deň noc sme strihali a potom som po diaľnici išiel domov... Mal som pocit, že sa cez inú prizmu pozerám na súvislosti, ktoré nás obklopovali. A dospel som vtedy aj k názoru, že česká audiovízia je občiansky zaangažovanejšia, než naša...    

Nakrútili ste mnohé dokumentárne portréty, napríklad Antona Srholca, herca Pavla Mikulíka, Alexandra Dubčeka...          
Trancik3 resizeTo sú však slovenské portréty. Anton Srholec bol naozaj zjav v tom čase. Teraz vznikol nádherný film o ňom. Ja som ten film nakrúcal koncom 90. rokov, ale zapadol do zabudnutia. Som hrdý, že som robil napríklad GEN o básnikovi Milanovi Rúfusovi. Dodnes si nesiem v duši uchovaný kompliment, keď mi majster Rúfus povedal, že nebola to strata času. V tých 90. rokoch som si uvedomil, že treba veľmi jasne veci pomenovať. Na začiatku nášho rozhovoru ste spomenuli aj film Tryzna za Jana Palacha - boli sme pri tom vlastne traja režiséri. Ja som ten film nezostrihal, nebol som pri mixáži, teda pri finalizácii. Dodal som iba pražský materiál. Bol som Palachov súputník. On bol na filozofickej fakulte, ja na FAMU, on na Náměstí krasnoarmějcú, dnes Námestie Jana Palacha, a ja na Smetanovom námestí – je to blízko. Považoval som za dôležité ten film urobiť. Takže som priniesol do Bratislavy materiál, ale spracovali ho Peter Mihálik a Vlado Kubenko, preto za autorsky film už neručím.

Mohli by sme, samozrejme, hovoriť o mnohých vašich filmoch. Vašim zatiaľ posledným bol dokument Hodina dejepisu /2013/ o tom, ako študenti maďarského a slovenského gymnázia reflektujú Trianonskú zmluvu. Film bol dosť  kontroverzne prijatý časťou verejnosti...
Myslím si, že je to najlepší dokument, aký sa mi podarilo urobiť. Hlavne preto, že som veľmi nerežíroval. Viete čím trpí slovenský film? Je tu veľa režisérov. Nedávajú pozor čo sa deje, kam sa pozerá kamera. Ako keby to chceli ešte opraviť alebo nadsadiť. Musia proste exhibovať. Je tu priveľa exhibicionistov. To je vec, ktorú, ja som si povedal, že nebudem už v živote robiť. Treba slúžiť téme. Téma Hodiny dejepisu nie je kontroverzná. Svedčí iba o tom, že my, ktorí by sme mali byť šťastní, že existovala Trianonská zmluva z roku 1920, o nej ani dostatočne neučíme naše deti. Je to iba malicherná maturitná podotázka. Zatiaľ čo Maďari, ktorí prišli o 72 % svojho územia, u nich je to štátny smútok. Nie je to vážna téma: obidva štáty sú v Európskej únii, ale pre Maďarov je to historický žalospev a pre nás óda na radosť a ani ju nevieme spievať ? Myslím si, že sa mi podarilo poukázať na to, že Slováci nepoznajú svoju histórii a nemajú k nej vzťah. Vymýšľajú si kraviny, od Svätopluka 1000 rokov, ako keby sme nemali minulosť. V tom filme vystupujú slovakisti - ľudia, ktorí v Maďarsku učia na univerzite a hovoria brilantne po slovensky, rozprávajú o svojom vzťahu ku Kalinčiakovi, Bottovi, o našej spoločnej uhorskej histórii, ktorá sa týkala Slovákov. Podobný problém som mal pri filme Tisove tiene, presnejšie Tisove stíny. Chcel som ho nakrúcať v Slovenskej Trancik5 resizetelevízii, ale nemohol som. Lenže Tisovmu obhajcovi Žabkayovi diagnostikovali rakovinu a povedali, že do pol roka zomrie. Prokurátor Anton Rašla, jeden z troch žalobcov pri procese s Tisom, tiež na tom nebol zdravotne najlepšie. Stihol som nakrútiť ich výpovede. Vzťah prokurátora a obhajcu k takej vážnej téme, ku ktorej dnes mnohí historici nie sú schopní zaujať stanovisko, serióznu reflexiu histórie. Takže nemyslím si, že sú to kontroverzné témy. Sú potrebné a som rád, že som ich mohol nakrútiť.

Nakrútili ste viac ako 30 filmov - dokumentárnych a hraných - za bezmála polstoročie. Je to málo alebo dosť? Chystáte sa ešte niečo nakrútiť ?
Je toho viac, len hraných filmov je 14, keď počítam aj televízne filmy. Ale myslím si, že naozaj sa mi podarilo urobiť toho dosť... Dokonca ako vojak som nakrúcal v Slovenskej televízii také hlúposti, volalo sa to Etuda pre fujaru.  Bolo to o tom, ako na Solisku skákali najlepší skokani-lyžiari tej doby a vždy keď vyskočili, nakrútil som ich ako fúkajú do fujary alebo ako nevedia fúkať a ako dopadnú. Dnes sa na tom smejem, ale formálne to bolo niečo také, ako sa dnes bežne robí. Pozeráte sa na zjazdárku, ktorá ide slalom a vidíte jej fotografiu. Ale dobre: tých filmov je tridsať, ktoré stoja za to.../smiech/ a potom sú to všelijaké bolestné spomienky alebo snaha vyniknúť. A čo chystám? Dúfam, že dostanem od Audiovizuálneho fondu podporu na nový hraný film. Chcel by som ho urobiť s tým všetkým, čo o audiovízii viem. Dokázať, že netreba veľmi tlačiť na pílu, že treba byť iba veľmi pozorný a príbeh, skutočnosť do kamery vnikne, bez toho, aby človek exhiboval. Téma je súčasná, ale nemôžem vám viac povedať...  Sú  filmy, ktoré sú jednoduché témou alebo príbehom, ale dôležité je, ako sú nakrútené...                    

Share/Save/Bookmark