Indická filmová jar v Bengalúre
Indická filmová jar v Bengalúre
Viera Langerová
Zdá sa, že nad “filmovou planétou India” sa rýchle rozjasnieva, mraky sa rozostupujú a stále presnejšie vieme rozlišovať nielen medzi internými geografickými destináciami, ale aj štýlmi a žánrami, ktoré ich reprezentujú. Na rozdiel od minulosti sa nezlieva všetko do bollywoodskej značky, jediného reprezentanta mohutného kolosu, bohatého na rozdiely všetkého druhu. Je ich rozhodne viac, než vieme z európskej diaľky odčítať.
India má 28 štátov s vlastnými jazykmi i kultúrou a vo väčšine z nich funguje domáca kinematografia. Aj preto bola jedna zo súťaží venovaná filmom Kannadu, teda sume titulov, reprezentujúcich štát Karnataka, kde sa Bengalúr, jeho hlavné mesto nachádza. Členovia poroty FIPRESCI, kam zamierila i autorka článku, sledovali celoindický výber dvanástich filmov. Súčasťou programu bola ešte medzinárodná súťaž zastúpená ázijskými filmami, blok venovaný ženským režisérkam, kde nechýbala Hranica Agnieszky Hollandovej, Focus na súčasnú nemeckú tvorbu, prehľad svetového filmu, retrospektíva Abbása Kiarostamiho a slávneho indického režiséra, Bengálca Mrinala Sena (1923-2018), ktorý sa od 50. rokoch podieľal na pôsobivom zviditeľnení indického filmu spolu so Satyajitom Rayom, Ritwikom Ghattakom a Bimalom Royom. Jeho filmy sa premietali na festivaloch v Cannes, Benátkach i Berlíne a bol nositeľom mnohých ocenení.
Zaujímalo ma, čo vlastne o nás vedia na 15. Medzinárodnom filmovom festivale v Bangalúre, ale táto neznáma tvala len chvíľku, ukázalo sa, že s umeleckým šéfom Vidyia Shankarom sa vlastne poznáme. Stretli sme sa na seminári FIPRESCI v Peterburgu. Organizoval ho známy ruský filmový kritik Andrej Plachov a obaja sme spomínali s nostalgiou na časy, keď bolo ešte veľa vecí inak a celkom inak. Vidyia sa vyzná aj vo východoeurópskom filme, na záver sa premietal maďarský Without Air (2023) režisérky Katariny Moldovai , v programe som našla Českým levom čerstvo korunovaných Bratov, bulharské Blagine lekcie, rumunský Libertate Tudora Giurgiu a litovský Slow Marii Kavtaradze, oceneného za najlepšiu réžiu hraného filmu na minuloročnom festivale v Sundance. Nechýbala Anatómia pádu i Zóna záujmu, pred sálami čakali vždy davy a nezáujem cineplex v najväčšom bengalúrskom shopping malle pod názvom Orion, asi vôbec neregistroval.
Pozoruhodná bola i štvrť Maleswaram, kde sa odohrávali festivalové premietania. Spoločnosť Brigade v nej postavila výstavný complex s obytnými blokmi, nemocnicou, World Trade Centrom a spomínaným Orionom. Všade vládla prísna čistota, dohľad a kontrola. Keď sme sa dostali do ulíc a ja som nadšene vyfotila na ulici prvú kravičku, dosť sa mi uľavilo. India má svoje kúzlo a medzi mrakodrapmi nalešteného “city” by ste ho hľadali márne.
Filmový “miestopis”
Porota bola trojčlenná, o cene FIPRESCI rozhodoval aj profesor Manu Chakrawarthy, ktorý prednáša filmové predmety a anglickú literatúru na miestnych univerzitách, a mladá taiwanská filmová kritička Han Tien. Súbor filmov na nás príliš dojem neurobil, aj keď na víťazovi sme sa zhodli jednohlasne. Stal sa ním film zo štátu Maharaštra, Matka Shyamchiho (Shyamchi Aai, 2023) mladého režiséra Sujaya Dahake. Vychádza z autobiografického románu bojovníka za sociálnu spravodlivosť a oslobodenie Indie spod britskej koloniálnej vlády, známeho ako Sane Guruji. Napĺňa síce obsah filmových hrdinských memorabílií, obsiahnutých v dramatickom osude talentovaného mladého muža, pripraveného obetovať sa za svoje ideály, ale film bol realizovaný talentovane, v čierno-bielom estetickom kľúči a s dobrými hereckými výkonmi. V príbehu s epickým akcentom ide o vzťah k matke, s ktorou sa pred smrťou Shyamchi, ako mu hovorili v detstve, nerozlúčil. Umrela osamelá a v biede, do ktorej upadla rodina, podporujúca v postave otca vzdor voči vládnucím pomerom.
Indické filmy majú vo všeobecnosti problémy s udržaním hierarchie dejových línií a dosť často trpia na ich širokú rozbiehavosť, čo vychádza z domácich tradícií a trvalej obľuby náboženských príbehov, zakotvených v epose Rámajána.
Ďalším kandidátom na pozornosť poroty bol film z Manipouru, Jozefov syn (Joseph´s Son, 2023) režiséra Haobama Pabana Kumara. Odohráva sa v malom štáte na východe Indie, hraničiacom s Myanmarom. Má okolo dvoch miliónov obyvateľov a zmietajú ním etnické konflikty medzi kmeňmi Meitei a Kuki, naviac tunajších obyvateľov sužuje ilegálna imigrácia od susedov. Keď raz Jozefov syn nepríde domov z futbalového tréningu, otec sa ho vydá hľadať. Je to cesta vzhľadom na miestne podmienky komplikovaná, policajti mu povedia, že v Imphale, čo je hlavné mesto Manipouru, majú v márnici neznáme telo mladého chlapca a mal by sa naň ísť pozrieť. Jozef sa tam na svojej motorke naozaj vydá, ale počas cesty sa pokazí a on musí improvizovať. Podobne ako predchádzajúci film mal problémy s konštrukciou príbehu, režisér sa snažil včleňovať do deja početné retrospektívne flešky, čo chápanie dôvodov synovej smrti znejasňovalo a znižovalo šancu pochopiť, kto a prečo ho vlastne zabil.
Ďalšie súťažné filmy spájala snaha rozvíjať rozprávanie okolo výrazne dramatických situácií, často rámcovanými rodinným kruhom. Vo filme Pookkaalam z Keraly sa dvojica starnúcich jubilantov vyrovnáva s dávnou neverou manželky a manžel trvá na rozvode a nevera je témou i bengálskeho filmu Deep Fridge. Zo štátu Tamil Nadu sme videli film Ayothi, kde tyranský a bezohľadný otec na výlete spôsobí dopravnú nehodu, pri ktorej umiera matka rodiny a nemajú peniaze na dopravu jej tela domov. Assam reprezentoval film Samarpan. Po smrti muža ostáva jeho vdova bez ochrany, musí čeliť dotieravému tlaku nápadníkov z dediny. Vo filme Raastha sa v púšti stratí skupinka, ktorá sa chcela pokochať západom slnka. Dramatické trojdňové blúdenie je skúškou medzi životom a smrťou. Asi najambicióznejšie rozvinutým príbehom bol Bumper o miestnom povaľačovi a príležitostnom zlodejíčkovi. Vyhrá na los značnú sumu ale stratí ho a čestný nálezca ho namáhavo hľadá aj napriek tomu, že jeho rodina peniaze potrebuje ako soľ.
Podobne, ako na festivaloch v Kerale alebo Kalkate, výber ponúka predstavu o aktuálnej celoindickej tvorbe rozsiahleho priestoru, schopného postupne vygenerovať tituly, dosahujúce i na medzinárodný ohlas a uznanie. Aj napriek stale rastúcemu úspechu filmov z Tollywoodu a režisérskej hviezdy Srisaila Sri Rajamouliho s jeho hitom RRR, alebo Baahubali (oba na Netflixe) prvenstvo si držia filmy v hindštine. Okrem blockbusterov ako Jawan a Pathan, ktoré sa udržali na najvyšších priečkach návštevnosti, do rebríčka úspešnosti sa dostali i filmy ako 12th Fail režiséra Vidhu Vinoda Chopru o zložitej ceste chlapca z chudobnej rodiny za vzdelaním a iným životom. V nomináciách na svetové ocenenia sa objavili i filmy ako Ms. Mukherjee versusu Norway, o indických rodičoch, ktorým všemocná nórska Barnevernet odoberie deti a až súd v Indii im ich dokáže po dlhom zápase právnikov vrátiť, alebo film Joram, sledujúci život v biednych slumoch a zápas nájomného robotníka Dasrua o spravodlivosť. Tento mohutný prúd filmov má nielen ambíciu prekročiť hranice subkontinentu India, ale i potrebnú flexibilitu prispôsobiť svoje príbehy svetovému publiku.
Podivuhodný príbeh Henryho Sugara (The Wonderful Story of Henry Sugar)
Spisovateľ Roald Dahl (vynikajúci Ralph Fiennes) si sadá do svojho obľúbeného kresla, zastrúha ceruzku, pretrie písaciu podložku od gumených žmolkov a chystá sa písať jeden neuveriteľný príbeh. Protagonistom má byť mladý profesionálny dedič väčšieho majetku, charakterovo ani dobrý, ani zlý Henry Sugar (Benedict Cumberbatch). Boháč s neutíchajúcou túžbou ešte viac svoje bohatstvo rozmnožiť. Ten vďaka šťastnej náhode nájde v knižnici zápisky akéhosi Dr. Chatterjeea (Dev Patel) a s nimi aj inšpiráciu pre vlastné nielen duchovné sebazdokonalenie v zmysle východných meditácií. Autor zápiskov sa totiž kedysi dávno stretol s nezvyčajným prípadom starnúceho Imdada Khana (Ben Kingsley) tvrdiaceho, že sa pred mnohými rokmi vďaka jednému budhistickému jogínovi (Richard Ayoade) naučil vidieť bez používania očí. Lekárovým pôvodným úmyslom popri písaní bolo nájsť pre mužove schopnosti vedecké odôvodnenie. Nakoniec mu však ešte dopomohol pravosť jeho schopností potvrdiť. Teraz je však rada na Henrym. Čo takto pokúsiť sa podobnú schopnosť získať tiež? Veď možno by sa dala využiť aj pri hazardných hrách s kartami...
Semmelweis (A láthatatlan gyilkos)
Autobiografické filmy o významných postavách maďarskej histórie, umenia, či vedy nie sú veľmi frekventovaným žánrom, skôr by sme narátali historické plátna z obdobia svetových vojen ako Prirodzené svetlo (2021), ktorý nakrútil Dénes Nagy podľa románu Pála Závadyho, filmy venované holocaustu, Saulov syn (2015) alebo film 1945 (2017), prepisy literárnych románov Miloval som svoju ženu (2021), Veľký zošit (2013) alebo populárne dobové príbehy ako bol napríklad Kincsem (2017). Film o slávnom lekárovi pôrodníkovi Ignácovi Semmelweisovi (1818-1967), ktorý odhalil príčinu častého úmrtia žien na horúčku šestonedieľok, je v tomto žánri s najväčšou pravdepodobnosťou snahou rozšíriť a popularizovať slávnych Maďarov a pripomenúť svetu ich význam.
Prišla v noci (She Came at Night)
Triumf tejto v podstate komornej rodinnej drámy Prišla v noci, ovenčenej dvoma Českými levmi za réžiu a ženský herecký výkon, v mnohom vďačí za úspech spontánne excentrickej Simone Pekovej, novej tvári, babke, ktorú „chlapci“, ako oslovuje dvojicu režisérov, tridsiatnikov Jana Vejnara a Tomáša Pavlíčka, vykopali v brnenskom Ha divadle. Určite nevieme, koľko skvelých herečiek takto ukrývajú divadelné javiská a záleží len na dobrej vôli a snahe filmových tvorcov, urobiť pioniersky krok, vzdať sa overených tvárí a obsadiť neznámu herečku do hlavnej role. Mohli to i neurobiť a ponúknuť ju napríklad Ive Janžurovej. Čo všetko by príbeh o „rodinnej invázii“ matky do synovej domácnosti získal a čo stratil, je vo hviezdach. Asi by sa viac presunul do komediálnej roviny a stratil to pôsobivé hrozivé napätie, plynúce z príchodu dominantnej ženy, okamžite útočiacej na mocenské pozície, lebo film je aj o dôslednej a efektívnej manipulácii.
Začína sa Medzinárodný filmový festival Febiofest Bratislava
Organizátor Asociácia slovenských filmových klubov a hlavný spoluorganizátor festivalu Slovenský filmový ústav ponúknu od 13. do 19. marca 2024 v priestoroch bratislavského Kina Lumière vyše 70 snímok a vďaka spolupráci s medzinárodnou vzdelávacou platformou Visegrad Film Forum aj účasť oceňovaných svetových filmárov. Divákov čaká i bohatý sprievodný program.