ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Kapela

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Kapela3 resizeV jednej z prvých scén filmu sa stretáva Marián Kuffa, populárny kňaz zo Žakoviec, protagonista filmu Všetky moje deti, so Stanom Čonkom, svojím vtedajším remeselne nadaným a spoľahlivým pomocníkom pri výstavbe jednoduchých domčekov v rómskej osade, aby tentoraz riešili problém s darovanou basou, ktorá sa opätovne ocitla v záložni, čo vznikajúcej rómskej hudobnej skupine spôsobuje problémy.

Farár radí, manažér načúva. Kontinuita medzi filmami Všetky moje deti (2013) a Kapela scenáristu a režiséra Ladislava Kaboša (1953, Prešov) je potvrdená. Ibaže úlohu láskavého i kárajúceho „otca“, ktorý dobre pozná svojich Kapela resizerodných a pristupuje k nim s empatiou, ale bez ilúzií, preberá od Kuffu Čonka.

Myšlienka nakrútiť voľné pokračovanie úspešného observačného dokumentu vznikla po početných stretnutiach režiséra s divákmi, ktorí sa zaujímali o osud mladých muzikantov z rómskej osady na východnom Slovensku a dokonca boli ochotní prispieť finančne na kúpu ich hudobných nástrojov. Udalosti nadobudli spád, keď sa nevďačnej úlohy manažéra ujal Stanislav Čonka. Usmievavý, ale rázny chlap, ktorý si uvedomuje zodpovednosť za seba i svojich blízkych a nečaká pasívne na pomoc. Mohol by sa odsťahovať z osady do dediny, financie na to má, ale svedomie mu nedovolí nechať v nej svoje deti. A tak stavia dom, v ktorom bude aj predajňa potravín jeho agilného syna Denisa, no predovšetkým sa snaží zostaviť kapelu so stabilným repertoárom, ktorá by si mohla Kapela2 resizezarobiť pár eur svojím vystupovaním po okolí. A neskôr aj ďalej, sníva večný optimista.

Režisér postupne nenápadne predstavuje jednotlivých muzikantov, ktorí sú akousi sociologickou vzorkou obyvateľov osady. Jeden z nich je vysokoškolák, dvaja zamestnaní, traja sa zaujímajú len o hudbu a zamestnanie si ani nehľadajú. Frontmanom je saxofonista Milan Polhoš, poslucháč vysokej školy a sociálny pracovník v osade, sympatický, kultivovaný človek, zodpovedný otec mladej rodiny. Jeho protipólom je hráč na base Ladislav Lacko, ktorý síce dva dni preplakal za basou, keď ju dal do záložne, čím ohrozil fungovanie kapely, ale ani Kapela4 resizeslzy, ani vážna výstraha manažéra mu nezabránia urobiť tak znova. Tretiu šancu v kapele už nedostane. Rodeným showmanom s talentom komika je saxofonista Gustav Gábor, bohom obdarený hudobník, ktorý hrá na každom nástroji, čo vezme do ruky, so žonglérskymi prvkami napríklad na husliach, a je aj autorom ústrednej pesničky, ktorá sa ľahko uchytí v mysli každého poslucháča. Hudba musí vychádzať zo srdca, inštruuje rómske speváčky na konkurze. Ostatní členovia kapely sú menej výrazní, slovne sa prejavujú zriedkavejšie a chvíľami divákovi splývajú. Muzikanti z osady nepoznajú noty, hrajú podľa sluchu, zväčša sa učili od otcov, ich neškolené výkony nie sú bezchybné, občas majú problémy s frázovaním a dýchaním, ale všetky nedostatky prekrýva ich spontánnosť, živosť, radosť z hudby a túžba pobaviť iných. Spočiatku sú ich zážitky z vystupovania bizarné až tragikomické, napríklad koncert v Kapela5 resizedomove dôchodcov, kde väčšina starých, pasívnych, životom unavených divákov ani nedokáže pochopiť, o čo ide, a riaditeľka zariadenia prisľúbi honorár až po ďalšom vystúpení, či striktní vodiči autobusov, ktorí odmietajú hudobníkov odviezť aj s veľkorozmernou basou, a tak ich odsúdia na dlhé pešie pochody. Nič z toho muzikantov, ktorí sa neskôr zmôžu – vďaka Čonkovej (zrejme nenávratnej) pôžičke - na starú dodávku s hrdým novým nápisom Gypsy Band Lomnické Čháve, nedokáže odradiť od túžby dostať sa časom na veľké pódium a zabávať početné publikum. Konfrontácia života v biednej osade, plnej takmer neobývateľných chatrčí, zablatených uličiek a zúrivých psov, so vznešenou tvorbou veselých i zádumčivých pesničiek je pôsobivá i smutná. Smútok ako permanentný Kapela8 resizepodtón (napriek) početným humorným situáciám, vyvolávajúcim smiech v kinosále) cítiť aj počas mimoriadne úspešného vystúpenia na trenčianskom festivale Pohoda, kde lomnickí chlapci hrajú ako o život, podnecovaní roztatáreným publikom pridávajú nové pesničky, zrýchľujú tempo, takže v kolotoči radosti sa blýskajú len ich biele košele a zuby, odhalené v šťastných úsmevoch.

Vystúpenie na Pohode je zatiaľ vrcholom kariéry rómskych muzikantov, ale nie vrcholom filmu. Po opojení z úspechu prichádza vytriezvenie – návrat do osady pod Vysokými Tatrami, ktorých majestátne štíty sa ľahostajne dívajú na biedu v údolí, rovnako ako väčšina spoločnosti a jej vrchnosť, dlhodobo neriešiaca narastajúci problém začlenenia tejto Kapela9 resizekomunity do majoritnej society. Nie direktívnymi príkazmi a obmedzeniami, ale pochopením jej odlišnosti, nájdením adekvátneho miesta pre jej uplatnenie a vytrvalou snahou o zmenu jej myslenia. Výrazným podporovaním takých osobností, ako sú Stanislav Čonka a Milan Polhoš, ktorí sa dokázali zbaviť zlozvykov i dedičstva beznádeje a môžu zapôsobiť na rodákov svojím osobným príkladom. Bodaj by ich bolo čo najviac.

Zatiaľ sa však Gypsy Band vracajú do biedy osady, do svojej „opakovanej každodennosti“, ako nazval ubíjajúcu všednosť filozof Karel Kosík. Smútok, ktorý bolo cítiť pod optimistickým, láskavým humorom prežiareným príbehom o túžbe a nádeji, sa začína predierať na povrch. Akú životnú perspektívu majú tie Kapela6 resizezvedavé čiernooké deti, ktoré v húfoch behajú po zablatených cestičkách? Ako bude žiť Laco Lacko bez basy a hudby, lebo z kapely ho definitívne vyhodili? Stano Čonka svoj dom zrejme dostavia, lebo má v povahe necúvať pred prekážkami, ale kedy budú môcť zrúcať vetché chatrče jeho susedia?

Patrí k majstrovstvu režiséra Ladislava Kaboša, že tieto otázky nezaznejú vo filme priamo, ale prirodzene vyplynú z príbehu, ktorý predkladá divákovi. V scenári, na ktorom spolupracoval so svojou manželkou Svatavou Mariou Kabošovou, niet jedinej frázy, prevláda realistický pohľad bez moralizovania a ponižujúceho súcitu, no s hlbokou empatiou. Vidieť, že tvorcovia svojich hrdinov poznajú, majú ich radi a Kapela11 resizedržia im pri napĺňaní snov palce. Pritom nemám na mysli len scenáristov a režiséra, ale celý kongeniálny štáb. Kameramana Ivana Mika, ktorý obrazovo nenásilne konfrontuje tatranskú prírodnú krásu s ubíjajúcou biedou v doline a prejavuje značnú dávku humoru v zobrazovaní publika na vystúpeniach muzikantov, či je to už v spomínanom domove dôchodcov, na bratislavskom námestí alebo vo roztancovanom festivalovom stane. Mám na mysli zvukára Martina Králika, vďaka ktorému rozumieť vo filme neškoleným hlasom každé slovo, čo už dávno nie je samozrejmosť ani pri profesionálnych hercoch v iných produkciách. A nemožno nespomenúť strihača Michala Kapela7 resizeKondrlu, spod „nožníc“ ktorého vyšlo dynamické osemdesiatminútové dielo, mozaika vtipných sekvencií (niektorých zrejme nenásilne štylizovaných, ale stále prirodzených, využívajúcich aj improvizáciu či náhodu) a zaujímavých minipríbehov, z ktorých Ladislav Kaboš utkal krehký obraz jednej originálnej cesty za snom. Pôsobivý, dojímavý, potrebný. Na nedávnom 34. MFF vo Varšave ho riaditeľ festivalu zaradil vo svojom osobnom výbere Top 10 na druhé miesto. Humánnemu príbehu o zrode a vývoji rómskej hudobnej skupiny v diskriminačných sociálno-spoločenských podmienkach rozumejú aj za našimi hranicami.

Kapela10 resizeKapela, Slovensko, Česko, 2018
Dĺžka: 80 minút
Réžia: Ladislav Kaboš
Scenár: Ladislav Kaboš, Svatava Marie Kabošová
Kamera: Ivan Miko
Strih: Michal Kondrla
Hudba: Gustav Gábor a Gypsy Band Lomnické Čháve
Zvuk: Martin Králik
Hrajú: Stanislav Čonka, Milan Polhoš, Gustav Gábor, Nikolas Polhoš, Roman Gábor, Ladislav Lacko, Anna Čonková a ďalší
Distribúcia: Media Film
Premiéra v SR: 24. októbra 2018
Foto: Media Film

Share/Save/Bookmark