Inakosť opäť spájala filmy aj ľudí
Už po sedemnásty raz sa v Bratislave konal Filmový festival inakosti (22. – 28. novembra), ktorého hlavnými organizátormi sú občianske združenia Iniciatíva Inakosť a Kvír film pod vedením riaditeľky festivalu Zity Hosszúovej. Stálymi patrónmi tohto podujatia sú Zuzana Kronerová a Richard Stanke; záštitu nad týmto ročníkom prevzali prezidentka Zuzana Čaputová, verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský a starosta mestskej časti Staré Mesto Matej Vagač. FFI už dlhodobo pôsobí ako absolútne profesionálne pripravované podujatie, čo sa tohto roku nielen potvrdilo, ale ukázalo v ešte veľkolepejšom svetle. Kino Lumière ako tradičné miesto konania FFI, ktoré je pre rekonštrukciu stále mimo prevádzky, nahradili organizátori nielen kinosálou Slovenskej národnej galérie (ktorá supluje kino Lumière dlhodobejšie) – festivalové filmy naplno obsadili aj kino Mladosť a kinosálu Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, v menšej miere kiná Film Europe a Nostalgia (ktoré skombinovali festivalové filmy so svojím štandardným programom). Tohtoročnou novinkou bola i súťaž krátkych filmov a na festivale nechýbalo množstvo sprievodných podujatí. Motto festivalu znelo: „Inakosť spája.“
Stepne
Režisérka filmu Maryna Vroda si pre svoj celovečerný debut Stepne zvolila jednoduchý príbeh, situovaný do reality ukrajinského vidieka. Je koniec zimy a po rozbahnenej ceste kráča k rodnému domu Anatolij, bývalý učiteľ. Matka je chorá a prišiel sa s ňou podeliť o jej posledné dni. Vypláca mladú ženu, Aňa sa o ženu starala a pred odchodom pripomína synovi, že jej má dať injekciu a nejaké kvapky. Na chatrnom hospodárstve ostal už len psík Jula. Anatolij si číta matkin denník, kde si s dôkladne zapisovala každý deň stav počasia a drobné poznámky o tom, že prileteli sivé husy a listy višne začali žltnúť. Medzi stránkami nájde jej rukou zapísanú modlitbu pre zvieratá.“Môj pane, daj mi silu čakať na úrodu z mojej práce...“ Vzýva jeho prozreteľnosť, s ktorou sa stará o všetko živé a prosí o ochranu. Kŕmi ju a ona sa pýta na Zinu a Mášu. Nemohli prísť. Pracujú. Brat Ľoša príde, len sa kdesi zdržal.
Napoleon
Snímka Napoleon režisérskej legendy Ridleyho Scotta, maliara strieborného plátna, podľa všetkých očakávaní opäť sebavedomo predstaví tie najefektívnejšie naratívne spôsoby, ako stvárniť atraktívnu historickú látku do atmosférickej, priam hmatateľne sugestívnej filmovej podoby. Keďže väčšina tvorcov po režisérovom Gladiátorovi (2000) musí chtiac-nechtiac priznať, že bez inšpirácie jeho režijným rukopisom a do drobných detailov prepracovaným dôrazom na vizuálnu stránku by sa vo vlastných filmových náhľadoch do histórie veľmi dopredu nepohla, dá sa pre budúcnosť očakávať, že aj jeho najnovšie dielo si určite nájde značný počet štylistických následníkov, či napodobovateľov. Historici si síce trochu zahromžia, keď uvidia, že niektoré z životopisných a dobových faktov „padli“ pri realizácií na fronte s tvorivými možnosťami umeleckej licencie...
Jej telo (Her Body)
Už názov filmu určuje, čomu sa príbeh bude venovať. Telo Andrey Absolonovej, špičkovej športovkyne a následne, po úraze chrbtice a konci kariéry pornoherečky, je ústrednou „rekvizitou“, dvojzmyselným symbolom výkonu, športovej i sexuálnej performance, priťahujúcej divákov takmer rovnakou silou, túžbou po dokonalosti na dvoch úrovniach ľudskej aktivity. Vzájomne sa podporujú a často podmieňujú. Športovci a vlastne i športovkyne sa vďaka svojim telám stávajú sex symbolmi a hrdinami „národného populárneho vedomia“. Boj o telo, o jeho pozemské i nadpozemské funkcie v histórii, zvádzalo náboženstvo a rovnako je predmetom politických zápasov i dnes, a to v otázke do akej miery majú ženy právo o ňom rozhodovať, napríklad vo veci interrupcií.
Fremont
Iránska diaspóra sa vo filme presadzuje stále intenzívnejšie a vytvára jeden z nových okruhov globalizujúcej sa filmovej tvorby, kde sa postupne stiera hranica medzi národnými kinematografiami a transkultúrnymi entitami. Multikultúrne spoločnosti vytvárajú priestor pre tvorbu vlastných menšín. Čerpajú námety nielen z krajín kde žijú, ale rovnako sa vyjadrujú aj k realite spoločností, ktoré opustili. Režisér Ali Abbasi, žijúci vo Švédsku, nedávno nakrútil film Svätý pavúk (2022), odohrávajúci sa v Iráne, ale kvôli tamojším pomerom ho realizoval v Jordánsku.