ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O Kolibe inak

Ukazuje sa, že všetko dosiaľ povedané dokonale popisuje časový priebeh udalostí a hlavne postoje jednotlivých zúčastnených. Ale to rozhodujúce sa odohralo za zatiahnutým závesom, o ktorom veľa nevieme. A nevieme ani dnes objektívne zhodnotiť dôsledky toho čo sa stalo.Kamera

Čítať celý článok...

Šafárenie s filmovým archívom

Za odmenu Everest

Pero_3_resizeU nás akoby pre mnohých neexistovali zákony a ani rozdiel medzi štátnym či súkromným majetkom. Aj v rezorte kultúry postupne vychádza na povrch rad závažných skutočností o porušovaní zákonov či o finančných machináciách. Na základe uznesenie Výboru pre životné prostredie NR SR z podnetu poslankyne Evy Rusnákovej (DÚ) vykonal Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) kontrolu hospodárenia s finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu SR v Národnom centre pre audiovizuálne umenie (NCAVU, od januára 1997, predtým SFÚ-NKC) za rok 1996.

Čítať celý článok...

Kam sa podel slovenský film ?

3. Pátranie po pravde o Kolibe

bobine-film_resizeVážení čitatelia uvedomujeme si, že dĺžka príspevkov o Kolibe vás môže azda aj unaviť a odradiť od čítania, ale kde inde ako na internete sa môžete dočítať, bez necitlivého krátenia, čo si o probléme myslia zainteresovaní. Nasledujúci text od režiséra Dušana Trančíka Na margo kolibského "brejku" bude však posledný objemom taký rozsiahly príspevok. Nasledujúce (dúfame, že ich bude viac) by mali byť podstatne kratšie a zamerané na potvrdenie alebo vyvrátenie konkrétnych faktov.

Sami sme zvedaví aký veľký bude záujem o diskusiu, ktorá možno vnesie viac svetla do zániku Koliby - a takmer i celej slovenskej kinematografie. Ak nebude žiadny alebo bude len minimálny, aj to veľa napovie. Dozviete sa to vždy v našej rubrike MYSLÍM SI.

Share/Save/Bookmark

Na margo kolibského „brejku“

Reakcia na článok režiséra Eduarda Grečnera k filmu Zuzany Piussi „Film o zániku filmovej Koliby“.

Duan_Trank_2jpgAd 1) Som vzdialený tomu, aby som kohokoľvek poučoval, že nemožno oddeľovať obsah od formy. V poslednej dobe, pokiaľ ma niekto priamo nevyzve, sklamaný udalosťami okolo seba, radšej mlčím, ctím nepísané pravidlo vyhýbať sa hodnoteniu iného tvorcu, nie je to však možné ak sa v prípade krádeže, rozpráva o tom, že zlodej mal pekné topánky. V tomto prípade to neplatí iba pre autorku, ale aj pre tému, ktorú nakrútila. Môže byť jedno dielo po formálnej stránke dobré, ak je po obsahovej stránke zlé? Citujem z článku pána Grečnera: „hodnotím oddelene film (ako taký) ako dosť vydarený dokument a osobitne, ale už horšie,film a jeho pravdivosť (ako svedka udalostí). Dojemná ohľaduplnosť, s akou sa zmieňuje o prednostných vlastnostiach autorky filmu, jej odvahe, zanovitosti, nie sú na mieste.

Čítať celý článok...

O zániku filmovej Koliby

Reakcia na film Koliba Zuzany Piussi uvedený 03.12.2009, STV 2

GrenerMusím otvorene a hneď konštatovať, že film Koliba ma sklamal. Nie tým, ako je urobený, ale tým, že o rozhodujúcom momente, prečo a ako došlo ku katastrofálnemu zničeniu filmovej základne na Slovensku, hovorí iba v útržkoch, ktoré sú jednotlivo určite autentické, ale vcelku úplne a podstatne skresľujú skutočnú príčinu tohto smutného faktu. Kultúrny zločin sa nepodarilo osvetliť kompletne, dokonca z vinníkov sa stali tak trochu „záchrancovia dobrej veci“. Pravda je otrasnejšia.

Čítať celý článok...

Kam sa podel slovenský film ?

2. Pátranie po pravde o Kolibe

bobine-film_resizeUpozorňujeme našich čitateľov, že články, ktoré prinesieme, boli uverejnené ešte pred jediným komplexným a fundovaným článkom Václava Maceka 1 297 254 000 v mesačníku Kino Ikon 1(2011). Publikovali sa v mesačníku Klubu filmových novinárov SSN Informácie 2/2010.

Začneme s ohlasom režiséra Eduarda Grečnera na dokument Koliba režisérky Zuzany Piussi. Nech si už o snímke myslí každý, čo len chce, jedno je isté na krátky čas vyvolala diskusiu o zániku Koliby. Nie je však dobrým vysvedčením, že sa s týmto problémom zaoberá stále ten istý okruh ľudí - ostatných filmárov akoby nezaujímal. A boli pritom. Preto sme sa po dlhšej úvahe rozhodli, že články uverejníme v nezvyčajne veľkom rozsahu, bez skracovania. Myslíme si totiž, že koho sa problém bytostne dotýka a má k nemu čo povedať, si to prečíta.

Články nájdete na stránkach FilmPress.sk vždy v rubrike MYSLÍM SI

Share/Save/Bookmark

1 297 254 000 SK (3. časť)

Predajom k bankrotu

VclavPo zmenách na ministerstve sa zmenila stratégia privatizácie. Už sa prestalo hovoriť o tom, že by vznikla štátna akciová spoločnosť, v ktorej by na skúšobné obdobie prevzala rozhodovacie právomoci Slovenská filmová spoločnosť, už išlo o predaj akcií „vopred určenej osobe“.

V zimno-jarnom čase rokov 1994/1995 sa intenzívne v zákulisí rokovalo o tom, komu má pripadnúť veľký majetok za zlomkovú časť jeho hodnoty (nakoniec šlo o cca 8 % reálnej ceny privatizovaného majetku).

Okolo 20. marca 1995 predložilo MK na rokovanie vlády zoznam organizácií určených na privatizáciu metódou „predaja vopred určenej osobe“: napr. Slovakopress, štátny podnik, Slovenská požičovňa filmov (s poznámkou, že predaj výhercovi verejnej súťaže sa uskutočnil 31. októbra 1994 – Solarfilm s. r. o.), Vydavateľstvo Tatran atď. Medzi navrhnutými sa ocitla aj Slovenská filmová tvorba, ktorá si po privatizácii mala nechať svoje meno, časť akcií novozaloženej akciovej spoločnosti mala byť určená pre zamestnaneckú akciovú spoločnosť (ľudia okolo Vladimíra Ondruša, Róberta Hardonyiho a Eduarda Klenovského).(1) Vláda Slovenskej republiky svojím uznesením z 28. marca 1995 odporučila predať navrhované podniky vopred určeným vlastníkom.

Podmienka predaja časti akcií Združenej zamestnaneckej a. s. FAK nebola schválená, ale zmenená. Podľa zmluvy FNM s nadobúdateľom Štúdiom Koliba, a. s. z roku 1996, sa kupujúci zaviazal, že do „šiestich mesiacov od účinnosti tejto zmluvy vydá zamestnanecké akcie v rozsahu minimálne 10 % svojho základného imania tak, aby všetci zamestnanci privatizovaného podniku mali možnosť akcie nadobudnúť“.
-------------------------------------------------------------------------------
(1) ODKS SFÚ, nespracovaný materiál.
-------------------------------------------------------------------------------
V marci 1995 informoval Vladimír Mečiar verejnosť v relácii Press club, že MK podalo návrh do vlády na privatizáciu SFT vopred určenému záujemcovi.

Ako dôsledok tejto medializácie požiadal Maroš Černák, predseda predstavenstva SFS, ministerstvo kultúry dňa 30. marca 1995 o stretnutie s Ivanom Hudecom kvôli privatizácii SFT. Odpoveď ministerstva o mesiac neskôr poprela rozhodnutie o privatizácii Koliby a v liste z 5. mája 1995 sa píše, že MK SR „musí prednostne riešiť privatizáciu podnikov vydavateľskej sféry a až následne privatizáciu SFT“.(2)

Za ministrovania Ladislava Snopka či Ľuba Romana boli privatizačné procesy okolo Koliby viac či menej transparentné, ale od nástupu vlády Vladimíra Mečiara sa obnovilo zatajovanie, klamstvá a zákulisné rozhodovanie, ktoré v menšom meradle so sebou donieslo aj ministrovanie Dušana Slobodníka. Veľmi ťažké je z odstupu pätnástich rokov zistiť, kto všetko mal záujem spomedzi členov a spojencov HZDS na krádeži SFT. Istý je len výsledok zákulisných machinácií, teda, že SFT pripadla Donaru a cezeň reálnym vlastníkom – s najväčšou pravdepodobnosťou Mečiarovej rodine.

Od roku 1991 sa v privatizačných projektoch objavovali rôzne mená viac či menej spojené s filmom, ale až keď sa objavilo meno 27-ročného Martina Glváča v novozaloženej akciovej spoločnosti Štúdio Koliba a. s. v júli 1995, mohla sa uskutočniť privatizácia vyše miliardového majetku.

Martin Glváč v tom čase nebol dedičom veľkého majetku, aby si mohol za rodičovské peniaze kúpiť Kolibu, ani filmovým producentom. Jediné, čím bol dôležitý, bol fakt, že spolu s Fedorom Flašíkom rozhodoval o činnosti reklamnej agentúry Donar. A táto spoločnosť manažovala pre HZDS voľby v roku 1994 a bola prirodzene úzko prepojená s vedením strany a s jej predsedom Vladimírom Mečiarom.

Zmena vlády znamenala aj zmenu „paradigmy“, štát sa začal vnímať ako dobyté územie určené na drancovanie. Koliba v tom nebola výnimkou, jediným problémom bolo rozhodnúť, komu má pripadnúť.
Ťažko sa dá určiť, prečo sa z množstva možností Vladimír Mečiar rozhodol práve pre to, aby Kolibu daroval svojim deťom, a nie niekomu inému, ale ak by sme začali špekulovať, možno je pravda, že niektoré z nich bolo natoľko zaujaté v mladosti filmom, že otcovi Koliba pripadala ako vhodný dar. Alebo sa prejavila Mečiarova slabosť pre film, ako v prípade každého potenciálneho diktátora v minulosti? (Už v roku 1990 ako predseda vlády žiadal, aby pokračoval Spravodajský film, hoci nik v kinách nemal záujem o jeho premietanie.)

Dňa 10. júla 1995 bola založená akciová spoločnosť Štúdio Koliba a. s., podpredsedom predstavenstva bol Martin Glváč, na verejnosti však vystupoval za akciovú spoločnosť výlučne Vladimír Ondruš.

bobine-film_resizeNa MSPNM SR sa zachoval list zo 14. júla 1995, v ktorom „obchodná spoločnosť Štúdio Koliba, a. s.“ podáva podnet na privatizáciu podniku SFT, v podateľni ministerstva bol list odovzdaný 3. augusta 1995.(3)

Domnievam sa však, že list je antidatovaný. Všetko nasvedčuje tomu, že v priebehu zákulisných rokovaní rozhodnutie o privatizácii SFT padlo už 2. augusta 1995, tri týždne po vzniku obchodnej spoločnosti. A napísanie listu so skorším dátumom zapadalo do scenára, ktorého cieľom bolo navodiť zdanie, že iniciatíva na privatizovanie nepochádzala od Ivana Hudeca a jeho spolupáchateľov, ale od niekoho mimo sveta politikov.

Zmysel vzniku novej akciovej spoločnosti sa potvrdil vo chvíli, keď Ivan Hudec odoslal list 2. augusta 1995 ministrovi Petrovi Bisákovi (MSPNM), v ktorom ho informuje, že MK odporúča privatizovať SFT Bratislava metódou priameho predaja vopred určenému vlastníkovi – spoločnosti Štúdio Koliba, a. s. Pritom list od Vladimíra Ondruša, v ktorom MK ako zakladateľa žiada o vydanie odporúčania pre MSPNM na privatizáciu SFT v prospech akciovej spoločnosti Štúdio Koliba, bol odoslaný o deň neskôr, 3. augusta 1995. Čo je potrebné ako pádnejší dôkaz toho, že Vladimír Ondruš bol len „figúrkou“, že jeho funkcia bola funkciou tzv. bieleho koňa? Dostal odmenu, aby zakryl skutočných majiteľov, o ktorých vedeli Ivan Hudec, Martin Glváč, Fedor Flašík a Vladimír Mečiar.(4)
--------------------------------------------------------------------------------
(2) List Ing. Vladimíra Páleníka, generálneho riaditeľa hospodárskeho úseku MK SR.
(3) Ministerstvo hospodárstva SR, odbor správy majetku štátu, registračné záznamy.

--------------------------------------------------------------------------------
Minister kultúry sa nijako netrápil tým, že výzva na odovzdávanie projektu uplynula pred rokom, jednoducho doplnil materiály o privatizačný projekt jemu blízkej spoločnosti a tento aj odporučil na privatizáciu.(5) A MSPNM spolu s FNM, ktoré tiež ovládali zástupcovia vtedajšej moci, všetko bez problémov schválili, aj keď to bolo v rozpore so zákonom.
Filmárska obec sa ešte nevzdávala, aj keď z odstupu rokov je jasné, že už nemohla uspieť. Dušan Trančík, predseda SFZ, odoslal listy na MSPNM (26. 9. 1995 a 22. 11. 1995), citoval v nich zákony, podľa ktorých by mal dostať odpoveď na otázku o privatizácii SFT, najprv mu neodpovedali vôbec, ale po urgencii mu minister Peter Bisák odpísal že, „rozhodovanie o privatizácii je neverejné“ (30. 11. 1995).(6)

Treba si uvedomiť, že v tomto čase už HZDS a jeho partneri – Slovenská národná strana a Združenie robotníkov Slovenska – stratili všetky zábrany. V auguste Slovenská informačná služba (riaditeľ Ivan Lexa) pripravila únos syna prezidenta Michal Kováča, únos aj uskutočnila 30. augusta 1995, aby ho 5. septembra 1995 Vladimír Mečiar poprel a o dva roky neskôr omilostil jeho páchateľov.(7) Nasledujúca vražda Róberta Remiáša len extrémne dokumentovala, že za ďalším dnom existuje ešte hlbšia priepasť. V tom svete bola krádež miliardového majetku SFT drobnosťou.

Znalecký posudok na stanovenie trhovej hodnoty majetku pre účely jeho privatizácie vopred určenému vlastníkovi zo začiatku roka 1996, ktorý vypracovala spoločnosť D.A.C.E. s. r. o. (štatutárny zástupca Júlia Čikorová), určil hodnotu SFT na: 1 297 254 000,00 Sk.(8) Z privatizačného projektu, ktorý je sumárom neuskutočnených sľubov finančných, výrobných aj ekonomických, sú zaujímavé len dva fakty. Prvým je skutočnosť, že pôvodne sa v ňom uvažovalo o 5 % akcií pre zamestnancov, čo sa v priebehu konca roka 1995 muselo na papieri navýšiť na 10 %. Druhou zaujímavosťou je informácia, že pôvodná kúpna cena bola stanovená na 90 mil. Sk (plus investície v celkovej výške 320 mil. Sk za roky 1996–2000). Toto rozhodnutie FNM z 21. decembra 1995 bolo zmenené o pol roka neskôr (23. mája 1996) tak, že Štúdio Koliba a. s. zaplatí ešte v rokoch 2001–2004 každý rok 5 mil. Sk, takže kúpna cena sa zvýšila na 110 mil. Sk. (Prirodzene, noví majitelia nič nedoplatili.)

Až do toho času sa filmári sústreďovali na spôsob privatizácie, ktorý v ideálnom prípade predpokladal účasť väčšiny tvorcov, a neorientovali sa na získanie finančných zdrojov a kúpu SFT pre niekoľkých záujemcov. Prvýkrát od roku 1991 sa v hre ocitli aj peniaze (aj keď, ako vyplynie neskôr, nikto neuvažoval o ich vrátení), čo tiež odráža zmenu prístupu vedenia rezortu kultúry. Štúdio Koliba doložilo Fondu národného majetku úverový prísľub 6. 12. 1995 od Všeobecnej úverovej banky (VÚB Bratislava) na 90 mil. Sk. V podpísanej kúpnej zmluve sa akciová spoločnosť Štúdio Koliba nemusela zaviazať k žiadnemu spolufinancovaniu pôvodnej slovenskej filmovej tvorby (čo bolo v podmienkach privatizácie z júna 1994).
------------------------------------------------------------------------------
(4) O utajenie skutočných majiteľov sa organizátori predaja postarali aj tak, že akciová spoločnosť Štúdio Koliba a. s. vydala 100 akcií na doručiteľa (platilo to pre obdobie 10. 7. 1995 – 20. 8. 1997), jedna akcia mala menovitú hodnotu 10 000 Sk (podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I.). Držanie akcie na doručiteľa zaručuje úplnú anonymitu akcionára. Akcie na doručiteľa sú vždy jednoducho prevoditeľné a ich majiteľom je práve ten, kto tieto akcie drží.
(5) V lete 1994 sa UPK trápila s tým, že Robert Hardonyi bol aj v Združenej zamestnaneckej a. s., aj v privatizačnom projekte manažmentu; že Ján Oparty, resp. Marián Urban boli aj ALEF-e, aj v SFS. O rok neskôr nikoho netrápilo, že medzi šiestimi projektmi pre MSPNM boli dva signované tým istým človekom – Vladimír Ondruš viedol aj SFS, aj privatizačný projekt manažmentu SFT. Za vlády Ivana Hudeca v kultúre platilo len to, čo bolo výhodné pre neho a pre jemu blízkych ľudí z HZDS, demokracia nikoho netrápila.
(6) Ministerstvo hospodárstva SR, odbor správy majetku štátu, registračné záznamy.
(7) Môže byť zaujímavé pripomenúť, že v parodickom sci-fi románe zo slovenských dejín Ty nie si náš, teba zožerieme od Ota Čenku o „mladučkej Slovenskej republike“, sa jej premiérovi Júliusovi Kolkockému podarí uniesť syna prezidenta Karola Medveďa, čo mu poradil jeho „legendárny mediálny kúzelník“ Hrkeľ alias Vajco, majiteľ maserati, podľa filmového scenára kamaráta Reného. Slovenskou pointou Hrkeľovej kariéry je fakt, že po diktátorovom páde (syn s manželkou ho unesú do Tibetu, aby tam meditoval) sa Hrkeľ stane ministrom kultúry.
(8) Ceny z roku 1996 vďaka inflácii sú asi polovičné oproti dnešným, teda reálna hodnota Koliby je dnes dvojnásobkom hodnoty z roku 1996 – t. j. cca 2,6 mld. Sk. O takýto majetok mali, pochopiteľne, mnohí záujem.

-------------------------------------------------------------------------------
Na prelome rokov 1995/1996 schválila Národná rada SR zákon o audiovízii 1/1996 Zb., ktorý síce zrušil platnosť Benešových dekrétov, ale súčasne neobsahoval navrhnutý paragraf o Fonde na podporu kinematografie, neriešil financovanie filmovej tvorby.

V januári 1996 vznikla petícia za „spriehľadnenie privatizačného konania Slovenskej filmovej tvorby“, v čase, keď už FNM schválil predaj SFT Štúdiu Koliba, a. s. Petičný výbor – Martin Slivka, František Jurišič, Juraj Lihosit – žiadal Ivana Hudeca listom z 25. januára 1996, aby SFT neprivatizovala „úzka skupina ľudí, ktorí nereprezentujú podstatnú časť filmárskej obce“. Obsahoval priam dojemnú explikáciou o tom, že pod „reprezentantnou sa myslí nadpolovičná väčšina filmárov“. (Výbor sa so žiadosťou o nápravu obracal na človeka, ktorý spolu s ostatnými páchateľmi vymyslel a realizoval slovenskú „filmovú lúpež storočia“.) Ivan Hudec a jeho partneri nemali záujem o film, ale o majetok.

Slovenská filmová tvorba zanikla 30. júna 1996, od 1. júla 1996 nadobudla účinnosť zmluva o kúpe SFT spoločnosťou Štúdio Koliba.(9) Od tohto dátumu sa začalo pátranie, kto stojí v skutočnosti za Štúdiom Koliba.
Keď predkladala v roku 1996 a. s. Štúdio Koliba do VÚB podnikateľský plán na roky 1996–2005, aby získala prisľúbený úver, žiadatelia uviedli, že výroba dosiahne v rokoch 1996–2005 rast od 250 mil. Sk v roku 1996, cez 380 mil. v roku 1999, až po 555 mil. v roku 2005. (Bola to úplne nerealistická predstava „vycucaná z prsta“, nič z nej sa nenaplnilo, ale úver bol aj tak poskytnutý.) (10)

„Dňa 27. decembra 1996 sa zamestnanci Štúdia Koliba mohli uchádzať o zamestnanecké akcie. ´V čase od 23.12.1996 do 7.1.1997 však bola celozávodná dovolenka,´ konštatuje predseda odborov Silvester Húska, predseda závodného výboru Kinos.“(11) Je pravdepodobné, že sa žiadne akcie zamestnancom nepredali, resp. dosiaľ sa neobjavil žiaden zamestnanec Štúdia Koliba, ktorý by potvrdil, že ich vlastnil.

film_reel2_resizeO „zlodejskom“ modeli nových vlastníkov, ktorých sa mi nepodarilo vypátrať, lebo ani jeden zo štyroch ľudí, ktorí ich poznajú, nemieni ich identitu zverejniť, možno usudzovať aj z faktov, ktoré obnažila kontrola v akciovej spoločnosti Štúdio Koliba, keď preverovala spôsob využívania štátnych dotácií v rokoch 1996–1998. Štúdio Koliba získalo zo ŠFK Pro Slovakia 24 mil. Sk, z rozpočtu MK SR 40,8 mil. Sk, na realizáciu a dofinancovanie filmu Jánošík z verejných prostriedkov príspevky v celkovej výške 22,5 mil. Sk. Z celkovej sumy 89,3 mil. Sk spoločnosť Štúdio Koliba neoprávnene použila sumu 76,3 mil. Sk a neoprávnene zadržala sumu 13,0 mil. Sk.(12) Pohľadávky ministerstva kultúry voči Štúdiu Koliba dosiahli na konci roka 2000 výšku 135 mil. Sk, vrátane penále.(13)

V roku 1998 Vladimír Mečiar oznámil, že majiteľkou akciovej spoločnosti Štúdio Koliba je jeho dcéra Magda.(14)
Keď 30. októbra 1998 nastúpil do funkcie ministra kultúry Milan Kňažko, začali sa pokusy o vyhlásenie neplatnosti tejto privatizácie (týkalo sa to napríklad aj Piešťanských kúpeľov či iných podnikov privatizovaných v rokoch 1994–1998). Koncom júna 2000 podal FNM na Krajský súd v Bratislave žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti zmluvy so spoločnosťou Štúdio Koliba. „Podľa názoru právnych zástupcov FNM je zmluva neplatná v
--------------------------------------------------------------------------------
(9) Ešte na mítingu HZDS dňa 1. 2. 1996 v Košiciach sa predstavitelia moci tvárili, že nič nie je rozhodnuté. Ivan Hudec tvrdil, že „proces privatizácie treba podriadiť tomu, aby sa v SFT vyrábali dobré slovenské filmy“. Vladimír Mečiar ho doplnil, že „vláda na rok 1996 vyčlenila na nakrúcanie slovenských filmov 30 mil. Sk“. Pritom Štúdio Koliba a. s. už bola schválená ako nový majiteľ SFT. In: http//:www.mesto.sk/kosice/politika/?strana=245 (12.03.2010).
(10) Archív Martina Šmatláka.
(11) Miroslav Ulman, Medzníky Koliby (8. 10. 2000). In: www.inzine.sk/article.asp?art=4111 (12.03.2010).
(12) Informácie z tlačovej besedy MK SR, 28. 6.1999, http//www.culture.gov.sk/files/file346.html – 8.3.2010. Z odstupu desiatich rokov zostáva nepochopiteľné, prečo FNM nezrušil zmluvu so spoločnosťou, ktorá neinvestovala sľúbené prostriedky, nesplácala kúpnu sumu a podvádzala pri štátnych dotáciách.
(13) Peter Šporer, Každá voľná koruna v Štúdiu Koliba končí u exekútorov. In: „Trend“ 2001 (24. 1.), s. 8.
(14) Uvedené vo filme Zuzany Piussi Koliba (2009).

-----------------------------------------------------------------------------
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže ide o právny úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje a obchádza zákon (č. 92/1991 Zb.) o veľkej privatizácii.“ Experti sa pritom opierali o § 10 ods. 12 zákona o veľkej privatizácii, podľa ktorého môže prezídium fondu svoje rozhodnutie meniť vtedy, ak neskôr vyjdú najavo dovtedy neznáme skutočnosti. Za takúto skutočnosť právnici považovali fakt, že po prijatí dodatku súhlasilo Prezídium FNM s požadovanou zmenou zjavne vo svoj neprospech (súhlas so splácaním 20 mil. Sk až v rokoch 2001–2004).(15)

V už spomínanom texte Mira Ulmana z roku 2000 sa pomerne podrobne opisujú jednotlivé etapy odhaľovania podvodov v akciovej spoločnosti Štúdio Koliba po roku 1999, ale nič z toho nevyústilo do zrušenia privatizácie, ani do odhalenia pôvodných skutočných vlastníkov „rodinného striebra“.

Keď vyhlásil Krajský súd v Bratislave 8. júna 2001 konkurz na akciovú spoločnosť Štúdio Koliba, (č. k. 6K 327-00-82), vyšlo verejne najavo, že majitelia nesplácali peniaze, ktoré si požičali od VÚB na platbu pre Fond národného majetku. Majitelia mali dlh voči VÚB vo výške 92 mil. Sk, nezaplatili dohodnuté splátky – v roku 1996 (12,9 mil. Sk), 1997 (22,3 mil. Sk), 1998 (20,9 mil. Sk), 1999 (19,4 mil. Sk), 2000 (17,9 mil. Sk).(16)

Možno ešte dodať, že podľa kontroly z ministerstva kultúry akciová spoločnosť Štúdio Koliba vyplatila z prostriedkov získaných od štátu rôznym fyzickým a právnickým osobám v hotovosti ako zálohy na nikdy nedodané služby, práce, výkony sumu vo výške 38,235 mil. Sk. (Takže niekto si pripísal k dobru takmer 40 mil. Sk. Žeby majitelia?)
Keď si niekto požičia peniaze a ani ich nezačne vracať, je zjavne podvodníkom, ale zostáva záhadou, prečo v podstate lukratívnu firmu priviedli k bankrotu. Trochu to pripomína správanie „kindermanažmentu“ vo VSŽ, ktorý mal záujem na vlastnom okamžitom obohatení, každoročne bral peniaze z firmy pre vlastnú spotrebu, nestaral sa o záväzky, a tak krachu zabránil len vstup amerického kapitálu. Štúdio Koliba získalo SFT de facto za 0 Sk, ale ani to nestačilo a nechali firmu zbankrotovať.
V prípade SFT mohol však hrať rolu aj fakt, že vďaka bankrotu už noví majitelia nemuseli dodržať podmienku predmetu činnosti firmy, neboli viazaní záväzkom výroby audiovizuálnych diel. Cieľavedomá likvidácia podniku mohla preto mať aj racionálne pozadie.

Po všelijakých peripetiách so súdmi, zmenami majiteľov či konkurznými správcami je dnes – v roku 2010 – faktom, že majiteľom bývalej Slovenskej filmovej tvorby je od roku 2008 skupina J&T, ktorá v kolibských priestoroch plánuje rozsiahlu vilovú výstavbu a prevádzkuje televíziu JOJ, ktorá využíva väčšiu časť administratívnej budovy aj ateliéry.(17)
------------------------------------------------------------------------------
(15)1P. Šporer, c. d., s. 8.
(16) Archív Martina Šmatláka.
(17) Na záver prikladám zoznamy kompetentných a prehľad legiend okolo privatizácie.

-------------------------------------------------------------------------------

Ministri kultúry:

Ladislav Chudík (12. 12. 1989 – 29. 3. 1990), Ladislav Snopko (29. 3. 1990 – 24. 6. 1992), Dušan Slobodník (24. 6. 1992 – 15. 3. 1994), Ľubo Roman (15. 3. 1994 – 13. 12. 1994), Ivan Hudec (13. 12. 1994 – 30. 10. 1998).

Riaditelia SFT:

Milan Černák (2. 1. 1990 – jún 1991), Robert Hardonyi (27. 9. 1991 – máj 1992), Marián Urban (máj 1992 – jún 1992), Vladimír Ondruš (október 1992 – 30. 6. 1996).

Predsedovia SFZ:

Eduard Grečner (20. január 1990 – január 1991), Ilja Ruppeldt (január 1993 – marec 1993), Ondrej Šulaj (1993 – marec 1994), Dušan Trančík (marec 1994 – 1998).

Riaditelia odboru umenia, resp. literárno-dramatického oddelenia, pod ktoré do roku 1990 patril film:

Alexander Halvoník (1980 – 12. 11. 1990), Václav Macek (13. 11. 1990 – 26. 8. 1991), Igor Otčenáš (1. 9. 1991 – 15. 8. 1992), Ivan Izakovič (16. 8. 1992 – 30. 11. 1994), Jozef Gerbóc (14. 12. 1994 – 1997).


Legendy okolo privatizácie:

1. Štát prestal podporovať filmovú výrobu po roku 1989. Peniaze do kinematografie prúdili každý rok, aj keď ich bolo výrazne menej ako počas komunizmu.

2. Filmári neboli jednotní. Toto tvrdenie má dve tváre: Nejednotnosť filmárov určite bránila tomu, aby sa presadil vhodný zákon na finančnú podporu kinematografie (nakoniec bol schválený až v roku 2007). Na druhej strane to bolo prirodzené a nejednotnosť nemožno označiť za príčinu neúspešnej privatizácie, keďže medzi vyše 1100 zamestnancami SFT panovalo dosť odlišných záujmov a bolo logické, že sa artikulovali v rôznych návrhoch.

3. SFT sprivatizoval Vladimír Ondruš. Nie, SFT sprivatizoval Donar pre nikoho z tých, ktorí boli pri moci v roku 1995.

Citované filmy:

Na krásnom modrom Dunaji (1994; Štefan Semjan), Papierové hlavy (1995; Dušan Hanák), Rivers of Babylon (1998; Vlado Balco), Rošáda (1991; Peter Patzak).

Upozornenie:

Pokračujeme v uverejňovaní príspevkov o Kolibe od iných autorov.

Share/Save/Bookmark

1 297 254 000 SK (2. časť)

Rodinné striebro

VclavV máji 1992, mesiac pred parlamentnými voľbami, ktorých víťaz bol celkom istý, sa atmosféra dosť zmenila. Československo čoraz výraznejšie ovplyvňovali slovensko-české spory, v spoločnosti strácala oporu Verejnosť proti násiliu (jej nominanti pracovali na ministerstvách, vymenili komunistických funkcionárov v rokoch 1989/1990), každý s napätím očakával, aké zmeny nastanú, keď budú známe výsledky volieb 4. a 5. júna 1992.

Čítať celý článok...

Kam sa podel slovenský film ?

1. Pátranie po pravde o Kolibe

bobine-film_resizeDlho sme uvažovali, ako sa prebrodíme bludiskom pravdy o zániku filmových ateliérov Koliba a o dlhodobej stagnácii slovenskej filmovej tvorby, hraničiacej s jej zánikom, ale nevedeli sme kde začať. Napokon sme sa rozhodli začať históriou. Pretože kto nepozná minulosť, nemôže pochopiť prítomnosť a nemá žiadnu budúcnosť.

Čítať celý článok...

1 297 254 000 SK (1. časť)

Osud Koliby považujem za totálne zlyhanie demokratických metód.
Miloslav Luther (Sme, 7. 3. 2003)

VclavNa konci osemdesiatych rokov minulého storočia sa zdalo, že film ako priemysel sa aj na Slovensku stal skutkom. (Umením sa stal už dávno predtým, v šesťdesiatych rokoch, vďaka Bielikovi, Uhrovi, Solanovi, Hollému, Barabášovi či Grečnerovi.) Štátny kinematografický monopol zastupovali v druhej polovici roka 1989 v Slovenskej socialistickej republike (SSR) dva samostatné právne subjekty – Slovenská filmová tvorba (SFT) a Slovenská požičovňa filmov (SPF). V roku 1989 SFT vyrobila 10 hraných celovečerných filmov pre kiná a vyše 200 krátkometrážnych a televíznych filmov, pracovalo tam 1 147 zamestnancov.

Čítať celý článok...