ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

1 297 254 000 SK (1. časť)

Osud Koliby považujem za totálne zlyhanie demokratických metód.
Miloslav Luther (Sme, 7. 3. 2003)

VclavNa konci osemdesiatych rokov minulého storočia sa zdalo, že film ako priemysel sa aj na Slovensku stal skutkom. (Umením sa stal už dávno predtým, v šesťdesiatych rokoch, vďaka Bielikovi, Uhrovi, Solanovi, Hollému, Barabášovi či Grečnerovi.) Štátny kinematografický monopol zastupovali v druhej polovici roka 1989 v Slovenskej socialistickej republike (SSR) dva samostatné právne subjekty – Slovenská filmová tvorba (SFT) a Slovenská požičovňa filmov (SPF). V roku 1989 SFT vyrobila 10 hraných celovečerných filmov pre kiná a vyše 200 krátkometrážnych a televíznych filmov, pracovalo tam 1 147 zamestnancov.

V tzv. socialistickej kinematografii sa pre každú organizáciu vopred schvaľoval plán, ktorý bolo potrebné splniť. Ukazovatele, podľa ktorých sa posudzovalo splnenie úloh, sa odlišovali. Pre SPF bolo záväzný počet návštevníkov, tržby, ktoré bolo nevyhnutné získať. Do kín sa nasadzovali také tituly, aby sa tieto ciele splnili. Pri hodnotení SFT nehrala návštevnosť hlavnú úlohu. Podstatné bolo nakrútiť predpísaný počet celovečerných a krátkometrážnych titulov, pričom diela nesmeli byť v rozpore s vládnucou ideológiou. Objemom výroby SFT napĺňala kritériá priemyslu (hospodárskej organizácie), dielami vstupovala do oblasti umenia (propagandy).

Finančný plán SFT sa v roku 1989 skladal z troch zdrojov – príspevok od štátu (rozpočtová kapitola Ministerstva kultúry SSR), príjem z objednávok na výrobu rôznych krátkometrážnych titulov pre rozmanité inštitúcie a príjem z koprodukcií s domácimi alebo zahraničnými partnermi. (Príjem z kín išiel do SPF, ktorá ho odovzdávala do štátneho rozpočtu.)
Po 17. novembri 1989 sa začali zmeny, ktoré po niekoľkých rokoch vyústili do zániku podniku SFT. Na Kolibe (synonymum SFT, názov časti Bratislavy, kde SFT sídlila), podobne ako v ostatných inštitúciách, sa muselo všetko postupne prispôsobiť novej situácii.
Fórum slovenských filmárov (predseda Marián Urban), založené vo Filmovom klube 2. decembra 1989, navrhlo za nového riaditeľa Milana Černáka, ktorého aj zamestnanci hlasovaním schválili (do volieb sa pôvodne prihlásil aj Emil Bandík, vtedajší aktuálny riaditeľ SFT, ale kandidatúru nakoniec stiahol). Nový minister kultúry Ladislav Chudík vymenoval Milana Černáka do funkcie 2. januára 1990 (po odvolaní Emila Bandíka).

Vyhlásenie Fóra slovenských filmárov už vyjadrilo „nesúhlas s direktívnym rozhodnutím Vlády SSR o vytvorení Štátneho podniku SFT s osobitným režimom. Toto rozhodnutie je diskriminačné a proti záujmom národnej kultúry. […] Poverujeme svojich zvolených predstaviteľov rokovať o reforme organizačnej štruktúry.“(1) Do diskusií o budúcej podobe kinematografie začal vstupovať aj Slovenský filmový zväz (SFZ). Vznikol 20. januára 1990 (ako pokračovanie a „transformácia“ neformálneho Fóra slovenských filmárov) a na ustanovujúcom zhromaždení si filmári zvolili za jeho prvého predsedu Eduarda Grečnera.

Nový riaditeľ SFT usporiadal niekoľko rokovaní (Mošovce 8. a 9. mája 1990, Lehnice 3. júla 1990) za účasti expertov, vedenia a tvorcov, aby spoločne hľadali optimálne riešenie pre budúcnosť podniku.(2)

Každému bolo jasné, že starý spôsob kinematografického systému nemôže ďalej fungovať, ale len pomaly a s mnohými prekážkami sa hľadali modely najvhodnejšie pre našu filmovú kultúru v nových, netotalitných podmienkach.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[1] Vyhlásenie slovenských filmárov. In: „Film a divadlo“ 1990, č. 4, s. 8.

[2] Podľa slov Mariána Urbana. Osobný rozhovor, 17. 2. 2010, Bratislava. Augustín Marián Húska a Hvezdoň Kočtúch vystupovali ako poradcovia riaditeľa v tejto oblasti.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Obavy o osud domácej filmovej tvorby v trhových podmienkach viedli českých filmárov k tomu, že už v januári 1990 v liste adresovanom prezidentovi Václavovi Havlovi a prečítanom v televíznom vysielaní Zdeňkom Svěrákom žiadali podporu pre českú kinematografiu. List nenašiel kladnú odozvu.(3)

Spoločensko-politická situácia sa radikálne zmenila, ale o kinematografii stále platil znárodňovací dekrét Eduarda Beneša z 28. augusta 1945, v ktorom sa uvádza, že „prevádzkovať filmové ateliéry, výrobu osvetlených filmov kinematografických (ďalej len filmov), laboratórne spracovávať filmy, požičiavať filmy ako aj ich verejne premietať je oprávnený výlučne štát“.

Od 1. februára 1990 fungovalo v rámci Slovenskej filmovej tvorby šesť výrobných skupín – ALEF (Marián Urban), PROFIL/M (Ján Uličný), Panoráma (Tibor Vichta), Tatrafilm (Jozef Heriban), Videofilm (Pavol Forisch), Spravodajský film (Emil Fornay). V tomto roku ešte dokázali výrobné skupiny získať dostatok zákaziek, konkurencia z mimokolibského prostredia bola ešte slabá. Keď k príjmom za objednávky skupiny pripočítali finančný príspevok od štátu, ich rozpočet bol buď vyrovnaný alebo dokonca ziskový (v jednotlivých skupinách bola situácia rôzna).

S nástupom agentúr (producentov) v druhej polovici roku 1990, pre ktoré pracovali aj zamestnanci SFT, sa začala diskusia o tom, či by mali byť zamestnancami jednej firmy, hoci aj pracovali pre viacerých objednávateľov (napríklad pre Attack film).

Po nástupe Milana Černáka do funkcie a veľmi krátkom období eufórie, ktorú pre mnohých priniesol pád komunizmu, sa postupne začali črtať najprv len drobné, neskôr zásadné spory o budúcnosť SFT. Do istej miery a zjednodušene povedané to boli aj generačné spory. Na začiatku 90. rokov sa do konfliktu dostali skupiny reprezentované na jednej strane menami Milan Černák (1932), s ktorým spolupracovali, resp. podporovali jeho stanoviská aj Eduard Grečner (1931), aj Robert Hardonyi (1930–2009), a na druhej strane Marián Urban (1951), s ktorým v tom čase spolupracovali Peter Nižňanský (1953), Rudolf Biermann (1958) či Miloslav Luther (1945).

V rokoch 1990/1991 sa ešte mimo hlavného toku diskusií ocitla časť filmárov, ktorí pomerne agresívne verejne formulovali svoje názory prostredníctvom Emila Lehutu (1931–2006), generačne blízkeho Černákovi a Grečnerovi, a patrili k okruhu extrémnych nacionalistov reprezentovaných časopismi Extra Slovensko, Zmena atď. Až do volieb v júni 1992 táto neveľká skupina nemala žiadny reálny vplyv na rozhodovanie o budúcnosti kinematografie.

Na konci roku 1990 prudko narástol tlak na zníženie zamestnanosti, keď vysvitlo, že výrobné skupiny orientované na hranú tvorbu zarobili podstatne menej než zvyšné tri skupiny. Zároveň Spravodajský film musel zaniknúť, lebo SPF si ho prestala objednávať, nemal pre koho vyrábať.(4)

Počas celého roku 1990 sa mnoho diskutovalo, ale hlavná zmena sa odohrala až v roku 1991. Nové vedenie podniku muselo brať na zreteľ nielen kvalitu diel, ale kvôli zníženiu tradičných zdrojov muselo výrazne zasiahnuť aj do ekonomickej skladby podniku. Úspory bolo možné dosiahnuť aj tým, že sa znížila prezamestnanosť. V poslednom roku totalitnej komunistickej éry pracovalo v SFT 1147 pracovníkov, o rok neskôr to ešte stále bolo 1101 osôb a až na konci roku 1991 už len 593 pracovníkov.(5)

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[3] Andrej Halada, Český film devadesátých let – od Tankového praporu ke Koljovi. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1997, s. 17.

[4] Privatizácia SPF už bola v pláne MK SR v roku 1991. Na rokovaní vedenia MSPNM SR dňa 25. 9. 1991 zaznela informácia o tom, že MK navrhlo, aby v rámci 11-tich podnikov, ktoré zaradili do 1. vlny privatizácie, došlo pri SFP k zmene. MK privatizáciu SPF navrhlo rozdeliť nasledovne – 40 % kupónová privatizácia, 17 % priamy predaj, 30 % majetková účasť štátu, 10 % zamestnanecké akcie, 3 % reštitučný fond. Slovenský národný archív, fond MSPNM SR, minister a kancelária ministra, kartón č. 21.

SPF bola nakoniec v rámci prvej vlny privatizácie navrhnutá na predaj na základe verejnej súťaže. Táto súťaž sa uskutočnila, nerealizoval sa však predaj podniku, ktorý minister kultúry zastavil z dôvodu podhodnotenia ceny podniku.

[5] Informácia o vývoji a stave hospodárenia v rokoch 1989–1993, Slovenská filmová tvorba. Registratúrne stredisko, MK SR, spisový materiál. Ak nebude uvedené inak, všetky archívne materiály citované v texte pochádzajú z tohto zdroja. Pokles počtu zamestnancov v rokoch 1989–1993 podľa privatizačného projektu Združenej zamestnaneckej a. s. Filmové ateliéry Koliba: 1147 (1989), 1026 (1990), 365 (1991), 307 (1992), 193 (1993). Ministerstvo hospodárstva SR, odbor správy majetku štátu, registračné záznamy.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Radikálne zníženie počtu pracovníkov (vyše 50 %) sa dosiahlo tým, že sa zrušili pracovné miesta tvorivých pracovníkov výrobných štábov (dramaturg, režisér, kameraman, produkčný, majster zvuku, strihač, architekt atď.), väčšiny asistentských profesií, celého radu administratívnych funkcií a viacero robotníckych miest. Mzdové náklady SFT klesli takmer o polovicu – z pôvodných 63,107 mil. Kčs v roku 1989 na 32,546 mil. Kčs v roku 1991. Poklesla aj výška štátnej dotácie: 40,333 mil. Kčs v roku 1989; 25 mil. Kčs v roku 1991. (V roku 1990 však dosiahla 84,219 mil. Kčs, šlo o účelovú štátnu dotáciu, slúžila na dofinancovanie prechodových titulov z roku 1990.) Za týmito číslami sa skrýva obraz podstatnej premeny kinematografického prostredia.(6)

V oblasti menších objednávok Slovenská filmová tvorba začala v praxi strácať monopol – zhruba 40 % jej príjmu vždy tvorila výroba objednávkových filmov (televíznych, dokumentárnych, náučných, propagačných). Podniky si ich prestali objednávať (nielen Slovenská televízia, ale aj ostatní tuzemskí či zahraniční objednávatelia). Príčinou bolo nielen šetrenie v podnikoch, ale aj fakt, že na trhu sa postupne začali objavovať malé firmy, ktoré tieto filmy vyrábali, nezriedka s pomocou techniky SFT a jej pracovníkov. V roku 1991 to už bol fenomén, ktorý celkom zmenil situáciu na trhu. V praxi prestal platiť Benešov dekrét, filmy už nevyrábal výlučne štát, aj keď to bolo protizákonné. Navyše, znížila sa štátna dotácia na filmovú výrobu a príjem z koprodukcií.

Z hľadiska vzťahu štátu a kinematografie pritom bolo podstatné, že do roku 1989 síce štát prispieval SFT sumou cca 80 mil. Kčs, ale v skutočnosti priamo vkladal len približne 30 mil. Kčs, zvyšných 50 mil. pochádzalo z tržieb v kinách, ktoré sa cez Ústredie slovenského filmu alebo cez štátny rozpočet dostávali naspäť do kinematografie. Takže, po roku 1990 štát priamo naďalej dotoval kinematografiu tou istou sumou 30 mil. Kčs, ale hlavná časť jej ziskov, pochádzajúca z distribúcie, bola sprivatizovaná, presunula sa do súkromného sektora a už sa nemohla používať na filmovú výrobu. Strata monopolného postavenia SFT znamenala, že hoci sa v minulosti nemusela nijako výrazne obchodne profilovať, od konca roku 1990 sa musela snažiť stále viac presadzovať aktívnou a širokou obchodnou činnosťou na kinematografickom trhu.

Z odstupu rokov možno povedať, že sa nakoniec na začiatku deväťdesiatych rokov vyprofilovali tri skupiny, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili privatizáciu SFT. Dve skupiny, tzv. šesťdesiatosmičkári, autori spojení s obrodným procesom v Československu v roku 1968 (patrili tam aj zástancovia radikálnej nacionalistickej ideológie), a filmoví producenti, neformálna skupina, ktorá sa sformovala z nastupujúcej generácie a už uvažovala v duchu princípov trhového hospodárstva – sa dajú pomerne ľahko identifikovať. Ťažšia situácia nastáva pri pomenovaní tretej skupiny, zlodejov. Vie sa síce, kto SFT zničil, a môžeme sa dôvodne domnievať, kto ju v skutočnosti sprivatizoval v rokoch 1995–1996, lenže zlodeji existovali nielen v tých rokoch, lež aj predtým. Ťažké je ich menovať, pretože nikto nebol odsúdený, ani prichytený pri krádeži – okrem tých, ktorí sa museli zodpovedať za súdom vyhlásený bankrot.

Zlodeji nie sú vedecky definovateľnou skupinou – ani rasou, vekom, vierou, pohlavím, profesiou atď., ale existovali. Zlodeji sa pokúšali ovládnuť SFT od samotného začiatku jej deetatizácie a nakoniec aj uspeli. V rôznych obdobiach mali rôzny vplyv, rôznu váhu, ale definitívne sa rozhodnutia nikdy neprijali bez ich zásahov.

Takmer súčasne s pádom monopolu komunistickej strany sa rozbehli prípravy na transformáciu ekonomiky na podmienky trhového hospodárstva, na zmenu vlastníckych vzťahov. V Českej a Slovenskej Federatívnej Republike sa v roku 1990 začali vracať majetky pôvodným vlastníkom. V malej privatizácii sa v období 1991–1993 formou verejnej dražby predávali podniky, ktoré položili základ súkromného sektora v obchode, službách, v miestnom hospodárstve a v malom priemysle. V prvej vlne veľkej privatizácie sa rozhodovalo o prevode majetku štátnych podnikov z oblasti priemyslu, služieb a ostatných oblastí do súkromných rúk, tu sa uplatnila aj kupónová privatizácia. Legislatívny rámec pre prevod majetku počas veľkej privatizácie určoval zákon č. 92/1991 Zb., ktorý schválil federálny parlament 26. februára 1991.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[6] Ani v českej kinematografii nebola odlišná situácia. „Z původního počtu asi 2400 pracovníků (roku 1990) jich během následné reorganizace bylo propuštěno na 1700, z toho celkem 650 z tvůrčích profesí, ostatní z administrativní sféry. Barrandov se tak zbavil nejen úředníků, ale i ´neproduktivních´ režisérů, scenáristů a dramaturgů, především však pracovníků z oblasti odborných řemesel: osvětlovačů, skriptek, rekvizitářů, maskérů atd. Na jedné straně došlo k rozptýlení důležité častí technického kádru české kinematografie, na druhé straně ušetřilo studio měsíčně 10 milionů korun.“ A. Halada, c. d., s. 20.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Treba tiež mať na pamäti, že privatizácia v kinematografii nebola len dôsledkom globálnych zmien v štáte, ale spájala sa s vyriešením spôsobu podpory filmovej výroby. Jednou z foriem podpory malo byť použitie výnosov Koliby na tvorbu slovenských filmov, preto autori chceli, aby sa SFT dostala do ich rúk. Súčasne sa pracovalo na príprave a schválení zákona, ktorý by zaručil ďalšie financovanie filmovej výroby nielen zo ziskov sprivatizovanej Koliby. Návrh zásad zákona Slovenskej národnej rady o kinematografickej činnosti (z roku 1990) uvádza, že vznikne fond kinematografie, ktorý by tvorili odvody z distribúcie a príspevok štátneho rozpočtu. (7) Snaha o privatizáciu Koliby sa prepletala so snahou o vytvorenie stabilného zdroja na financovanie filmovej výroby.

Kupónová privatizácia

bobine-film_resizePrvým legislatívnym prejavom odštátnenia v kinematografii bolo rozhodnutie ministra kultúry Ladislava Snopka o vyčlenení Slovenského filmového ústavu (SFÚ) zo SFT, pod ktorú ústav patril od zrušenia Ústredia Slovenského filmu 1. júla 1989. Ministerstvo založilo Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum (SFÚ–NKC) 1. januára 1991 ako samostatnú príspevkovú organizáciu ministerstva kultúry, ktorá dbá nielen o archív filmov, ale na ktorú prešli zo SFT aj práva výrobcu na všetky filmy vyrobené do roku 1990.

V zriaďovacej listine novej organizácie je ako prvý bod uvedená správa fondu kinematografie, v praxi sa aj do istej miery naplnila podporou filmov Rošáda (1991), Na krásnom modrom Dunaji (1994), Papierové hlavy (1995). Ministerstvo ako zriaďovateľ SFT manifestovalo presvedčenie, že príjmy za projekcie filmov vyrobených štátom musia slúžiť na ochranu národného kultúrneho filmového dedičstva, nie firme, o ktorej sa predpokladá, že bude neštátna. Tržby za projekcie neboli veľké, pohybovali sa okolo 2 mil. Kčs ročne, takže nemohli zásadne ovplyvniť ekonomiku SFT.

V dôsledku rozhodnutia ministerstva financií v roku 1990 o zrušení všetkých fondov a dotácií hospodárskym podnikom – teda aj SFT ako štátnej hospodárskej organizácii – muselo vedenie SFT predložiť návrh na reštrukturalizáciu organizácie.(8) Na jeseň 1990 rozhodlo Ministerstvo kultúry (MK) SR o zaradení SFT do privatizácie, začal sa pripravovať prvý privatizačný projekt.

Vláda ČSFR rozhodla o prvej vlne privatizácie v roku 1991, do novembra toho istého roka museli byť odovzdané projekty na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku (MSPNM) SR a Fond národného majetku (FNM) SR, resp. ČR. (9) Ich posudzovanie sa dokončilo v prvom štvrťroku 1992, prvá vlna privatizácie prebehla od mája do novembra 1992.

Nové vedenie podniku intenzívne pracovalo na reštrukturalizácii podniku, konzultovalo „s externými spolupracovníkmi i priamo s hospodárskou radou vlády. Paralelne vznikajú dva návrhy reštrukturalizácie. Tzv. variant A vlastne zachováva status quo: počíta so zachovaním podniku ako celku, ktorý by bol východiskom budúcej privatizácie. Prevahu však postupne nadobúda variant B, ktorý riaditeľ Černák 20. februára 1991 predkladá Ministerstvu kultúry SR.“(10)

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[7] Archív Martina Šmatláka.

[8] A. Halada, c. d., s. 19.

[9] Do 13. 11. 1991 dostalo MSPNM SR 1 028 privatizačných projektov, bolo ich potrebné schváliť do 31. 1. 1992. Slovenský národný archív, fond MSPNM SR, minister a kancelária ministra, kartón č. 21.

[10] Jaroslav Hochel, Quo vadis, Koliba? In: „Filmová revue“ 1993, č. 1, s. 16.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Hlavnou ideou predloženej reštrukturalizácie bolo oddelenie materiálno-technickej základne, teda výroby od tvorby. Výrobné zložky mali vytvoriť „štátnu akciovú spoločnosť Filmové štúdio Koliba (FŠK), ktorá by predstavovala integrovaný výrobný potenciál s uzavretým technologickým reťazcom filmovej výroby. Tvorivé zložky mali vytvoriť producentsko-tvorivé centrá (PTC), tiež štátne akciové spoločnosti, ktoré by zabezpečovali dramaturgické činnosti, samy si vyhľadávali trhy a vytvárali zdroje na výrobu filmov. Filozofia tohto návrhu teda spočívala vo vytvorení viacerých subjektov, čo by si prirodzeným spôsobom vynútilo zmenu ich správania. Vzťahy medzi jednotlivými PTC by boli konkurenčné a vzťahy medzi FŠK a PTC dodávateľsko-odberateľské. FŠK by pritom nemalo právo brať na seba úlohu producenta.“(11) Projekt predpokladal, že personálny stav SFT sa radikálne zníži, že ľudia budú najímaní na jednotlivé projekty a privatizovať sa budú ateliéry, zariadenia, technika atď.

V apríli 1991 predložil riaditeľ SFT upravený návrh na reštrukturalizáciu. Išlo o predprivatizačný projekt, v ktorom sa predpokladal vznik dvanástich PTC – spoločností s ručením obmedzeným, zameraných na tvorivo-umelecké a producentsko-podnikateľské výkony. Privatizovaný majetok sa mal rozdeliť medzi vedenie podniku (jedenásť ľudí z predstavenstva, manažéri SFT), ktorí mali získať 49 % majetku, a zvyšných 51 % majetku sa malo rozdeliť medzi tvorcov a 12 PTC, ktoré mali mať právnu samostatnosť ako spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa Milana Černáka by technické zázemie nebolo závislé len od objemu výroby, ktorú by mu zadávali jednotlivé PTC, a mohli by ho tak využívať aj iní objednávatelia. Jednotlivé PTC mali mať výhodu v tom, že by za prenájom zariadení a priestorov platili nižšie ceny ako mimokolibskí zadávatelia. Zástupcovia PTC a tvorcovia sa však oprávnene obávali, či budú dostatočne schopní konkurovať novým subjektom, ktoré vstupovali na filmový trh (začali sa nakrúcať reklamy, Rudolf Biermann, resp. Miro Šindelka získali peniaze na celovečerné filmy mimo SFT a ani technika na SFT už nebola kompatibilná s požiadavkami objednávateľov). Keby spoločnosti s ručením obmedzeným skrachovali, majiteľmi SFT by sa stali jedenásti členovia predstavenstva podľa návrhu Milana Černáka.

Hlasovanie filmových odborníkov o Černákovom návrhu na ministerstve kultúry v júni 1991 riaditeľský projekt zamietlo. Vzápätí minister kultúry odvolal riaditeľa SFT.

Alternatívny návrh predstavy riaditeľa Milana Černáka vypracovali Marián Urban, Peter Nižňanský, Miloslav Luther a ďalší. MK SR ich dňa 13. augusta 1991 vyzvalo vypracovať ho. (12) Stratégiou druhej skupiny budúcich producentov bola snaha premeniť SFT ako celok na štátnu akciovú spoločnosť. Počítali s tým, že PTC ako samostatné ekonomicko-právne subjekty budú mať variabilnú väzbu na FŠK. Základným princípom návrhu bolo „použitie metódy postupných krokov, ktorá podľa autorov návrhu vytvorí lepšie predpoklady na vznik nových subjektov a prípadnú deetatizáciu a privatizáciu.“(13) Začalo sa pracovať na novej podobe privatizácie – na predaji SFT formou kupónovej privatizácie.

Každý podnik, ktorý sa privatizoval kupónovou metódou, musel spracovať základný privatizačný projekt a z právnej formy štátneho podniku sa transformoval na akciovú spoločnosť. Majetok podniku sa zmenil na taký počet tisíckorunových akcií, aký zodpovedal jeho majetku.

Od 1. októbra 1991 sa začali vydávať investičné kupóny. Kupónová privatizácia bola dobrovoľná, Ministerstvo financií SR, resp. ČR vydalo kupónové knižky s 1000 investičnými bodmi. Keď sa v marci 1992 skončila registrácia a predaj kupónových knižiek a kupónových známok (poplatok bol 1000 Kčs), z 15 miliónov obyvateľov Československa bolo zaregistrovaných viac ako osem miliónov dospelých občanov. Investičné body sa prostredníctvom investičných kupónov mohli použiť v jednotlivých kolách investovania (bolo ich päť) v celkoch po 100, 200, 500 alebo celých 1000 bodov na nadobudnutie akcií privatizovaných podnikov za príslušný kurz vyhlasovaný na začiatku investičného kola.

V Českej republike sa situácia v kinematografii odvíjala odlišne. Na jeseň 1990 sa riaditeľom Filmového studia Barrandov (FSB) stal Václav Marhoul (1960), manažér výtvarnej skupiny Tvrdohlaví. V lete 1991 ministerstvo kultúry zaradilo FSB do kupónovej privatizácie, v júli 1991 vznikla akciová spoločnosť Cinepont, ktorú založil Václav Marhoul a viacerí manažéri FSB. Do konca októbra bol predložený privatizačný projekt Cinepontu. Vláda ČR 24. júna 1992 (ešte pred voľbami) schválila predaj FSB akciovej spoločnosti Cinepont za 514 miliónov Kčs. Do pôvodného privatizačného projektu sa zapracovali dve zmeny: 1. K pôvodným 24 akcionárom Cinepontu sa priradil aj štát, a to prostredníctvom tzv. zlatej akcie, ktorú mal vo vlastníctve a ktorá mala do budúcnosti zabrániť využitiu barrandovských pozemkov na iné

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[11] Tamže.

[12] Oddelenie dokumentácie a knižničných služieb SFÚ, nespracovaný materiál.

[13] J. Hochel, c. d., s. 16.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

než filmové účely a znemožniť predaj štúdia do zahraničných rúk; 2. Cinepontu neboli priznané autorské práva na 779 českých filmov z rokov 1965–1990, bol iba poverený ich správou, a to za 10 % zisku z ich predaja. Tieto práva prešli na Štátny fond ČR na podporu a rozvoj českej kinematografie (14).

film_reel2_resizeNa Slovensku po tom, ako minister kultúry Ladislav Snopko odvolal z funkcie Milana Černáka, nastúpil 26. septembra 1991 do funkcie riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby Robert Hardonyi. O zložitosti vzťahov vo vnútri skupiny, ktorá sústredila rozhodujúce právomoci vo svojich rukách, môže svedčiť fakt, že onedlho minister zamestnal Milana Černáka na ministerstve ako experta pre médiá a Robert Hardonyi sa síce stal riaditeľom, ale bez súhlasu tzv. koncepčno-riadiaceho grémia, ktoré tvorili manažéri a filmoví autori (Ivan Peschl, Marián Urban – predseda, Robert Hardonyi, Alfréd Jassinger, Miloslav Luther, Peter Nižňanský, Marián Puobiš) a nemohol o ničom zásadnom rozhodovať. Svojím spôsobom bol výkonným riaditeľom, pričom grémium koncepčne riadilo SFT.

V priebehu dvoch mesiacov – dňa 31. októbra 1991 boli na ministerstve kultúry predložené dva privatizačné projekty podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby zo dňa 26. februára 1991. Základný privatizačný projekt chcel založiť akciovú spoločnosť KOLIBA FILM. Konkurenčný privatizačný projekt ministerstvo kultúry zamietlo a neodporučilo pre MSPNM. Prerokovanie obidvoch bolo uzavreté 22. novembra 1991.

Zamietnutý konkurenčný privatizačný projekt (predkladateľ Karol Káčerík, vedúci filmových laboratórií, spolu s Jurajom Ježom, Kamilom Baštrnákom, Robertom Barčíkom a ďalšími) navrhoval vytvoriť z filmových laboratórií samostatnú akciovú spoločnosť s použitím kupónovej privatizácie vo výške 97 % základného kapitálu (zvyšná časť podniku mala zostať v rukách štátu). Privatizovaná spoločnosť sa mala venovať komplexnému spracovaniu kinematografických filmov formátu 35 mm, výrobe trikov a titulkov, videoprepisu atď. Ministerstvo kultúry nesúhlasilo, aby sa Filmové laboratóriá vyčlenili z uceleného technologického reťazca kinematografickej výroby. Označilo to za neopodstatnené a z hľadiska budúcich podnikateľských zámerov SFT neúčelné. Uvedené riešenie podľa MK mohlo spôsobiť i prípadné zablokovanie vstupu kapitálu zo zahraničia, kde sa za podmienku finančnej participácie považuje poskytovanie komplexných kinematografických služieb.(15)

Konečný majetok podniku bol stanovený na 298 274 mil. Kčs. Podľa predkladateľov schváleného projektu mal novovzniknutý podnik pokračovať v pôvodnej činnosti SFT, nová akciová spoločnosť mala zamestnávať 373 pracovníkov. Akciová spoločnosť mala dostať copyright k filmom vyrobeným v rokoch 1990 a 1991. Projekt navrhol nečleniť podnik na viac samostatne vystupujúcich a privatizovaných subjektov, vychádzal zo snahy zachovať už existujúci komplexný a kompletný organizačný, výrobný a technologický reťazec.

Projekt zahŕňal návrh na vydanie akcií v celkovej hodnote 298 274 000 Kčs, celková hodnota akcií mala byť použitá na akcie na majiteľa s nominálnou hodnotou po 1 000 Kčs. Z týchto akcií sa mala vytvoriť ponuka pre privatizáciu metódou investičných kupónov v celkovej výške 289 326 000 Kčs (3 % akcií museli byť určené pre reštitučný investičný fond).

Zo zachovaného privatizačného projektu (archív Petra Nižňanského) vyplýva, že filmári sa u nás nezaoberali možnosťou kúpy podniku podobne ako v ČR. Tým, že ministerstvo kultúry zvolilo kupónovú privatizáciu ako najspravodlivejšiu, demokratickú a transparentnú metódu prevodu štátneho majetku do súkromných rúk, nebola aktuálna cesta privatizácie podobná kúpe filmového štúdia Barrandov. Filmári uprednostnili kupónovú privatizáciu, v ktorej si každý občan vlastniaci kupónovú knižku mohol kúpiť akcie novej akciovej spoločnosti. Predpokladali, že investovať do novej spoločnosti budú najmä bývalí či súčasní zamestnanci SFT, ale aj pracovníci Slovenskej televízie. Predpoklady sa však nemuseli naplniť a majiteľmi akciovej spoločnosti KOLIBA FILM sa mohla stať akákoľvek iná skupina ľudí. Podľa prepočtov predkladateľov sa mal majetok SFT rozdeliť medzi cca 6 000 DIK-ov (držiteľov investičných kupónov).

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[14] A. Halada, c. d., s. 21–22. Od 1. 7. 1992 začal v Českej republike platiť zákon Českej národnej rady o Štátnom fonde Českej republiky na podporu a rozvoj českej kinematografie. Na Slovensku až zákon o Audiovizuálnom fonde, ktorý bol schválený v roku 2008, riešil obdobne spôsob financovania filmovej tvorby. Zákon o audiovízii z roku 1995 slúžil hlavne na zrušenie platnosti Benešových dekrétov o kinematografii.

[15] Hodnotenie projektov podpísal námestník ministra kultúry Jaroslav Števove. ODKS SFÚ, nespracovaný materiál. Konkurenčný privatizačný projekt Karola Káčeríka je uložený na Ministerstve hospodárstva SR, odbor správy majetku štátu, registračné záznamy.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Privatizačný projekt schválil minister kultúry Ladislav Snopko, odoslal ho v novembri/decembri 1991 na MSPNM, ktoré však odmietlo zaradiť SFT do kupónovej privatizácie kvôli jej zlej hospodárskej situácii. MSPNM presadzovalo predaj „formou verejnej súťaže s podmienkou zachovania predmetu činnosti“, s čím v januári 1992 nesúhlasilo ministerstvo kultúry a „vcelku racionálne argumentuje s tým, že pri predaji vo verejnej súťaži by tým značne stúpla trhová cena majetku SFT a nie je reálny predpoklad, že by sa dostal do rúk tuzemskej fyzickej alebo právnickej osoby. Naopak, pri použití metódy kupónovej privatizácie možno očakávať, že akcionármi sa stanú domáci filmári, čo je dobrým predpokladom zachovania primárnej funkcie kolibského komplexu. Minister Ivan Mikloš opätovne upozorňuje na riziká takéhoto riešenia, MK napriek tomu trvá na svojom. Minister Mikloš napokon 18. marca 1992 schvaľuje privatizačný projekt a postupuje ho do Fondu národného majetku.“(16)

Na porade dňa 28. januára 1992 s Mariánom Juskom (predseda prezídia Fondu národného majetku SR) v Piešťanoch sa hovorilo o rozšírení privatizačného projektu SFT, ktoré požadovalo MSPNM. Autori projektu uviedli, že počítajú so zámerom vybudovať nezávislú TV a zábavný park, ale kvôli konkurenčnému prostrediu nechceli o tom podrobne informovať v projekte.(17)

Rozhodnutím ministerstva kultúry z 2. apríla 1992 bol zrušený štátny podnik SFT bez likvidácie dňom 30. apríla 1992. Notárskou zápisnicou zo dňa 9. apríla 1992 bola založená akciová spoločnosť KOLIBA FILM. Dňa 1. mája 1992 previedol FNM na novozaloženú akciovú spoločnosť majetok Slovenskej filmovej tvorby.

Na základe metodického pokynu MSPNM z decembra 1991 došlo od 1. februára 1992 k preceneniu pozemkov, čo v prípade návrhu akciovej spoločnosti KOLIBA FILM znamenalo zvýšenie hodnoty majetku o 124, 690 mil. Kčs, na celkovú sumu 389 mil. Kčs. Listom zo dňa 15. apríla 1992 požiadalo predstavenstvo spoločnosti KOLIBA FILM Ivana Mikloša o zmenu výšky základného imania tak, aby v základnom imaní akciovej spoločnosti bolo premietnuté aj precenenie pozemkov.

Na rokovaní s Mariánom Juskom za účasti Kornela Földváriho (štátneho tajomníka MK), Jaroslava Števove (námestníka ministra kultúry) a Mariána Urbana sa v máji 1992 prerokovávalo toto zvýšenie ceny, ktoré by znamenalo, že do kupónovej privatizácie pôjde celá suma 389 mil. Kčs, nielen pôvodne stanovených 289 mil. Kčs: Predseda prezídia FNM návrh odmietol. Marián Jusko nesúhlasil ani s tým, aby sa zvýšená hodnota rozdelila na sedem častí, aby tak nikto nemohol sám získať väčšinu v podniku len tým, že odkúpi za 125 mil. Kčs majetok v celkovej hodnote cca 400 mil. Kčs.(18) Podľa Mariána Juska a aj podľa Ivana Mikloša mal zostať majetok v hodnote cca 128 mil. Kčs na predaj inému záujemcovi, nemal byť súčasťou kupónovej privatizácie.

Koncom mája 1992 sa v koncepčno-riadiacom grémiu, ktorého členovia patrili do predstavenstva, resp. dozornej rady pripravovanej akciovej spoločnosti, hlasovalo, či zástupcovia SFT, t. j. Róbert Hardonyi a Marián Urban, túto zmenu podpíšu alebo nie, či budú súhlasiť so založením akciovej spoločnosti KOLIBA FILM so zníženým vkladom do kupónovej privatizácie na cca 61 %. Grémium takéto riešenie odmietlo, len Róbert Hardonyi hlasoval za podpis.

Pre rozpor predstavenstva akciovej spoločnosti a FNM v súvislosti so znením stanov spoločnosti nebolo založenie tejto akciovej spoločnosti predložené na zápis do obchodného registra, a teda spoločnosť právne nevznikla. (Podľa pamätníkov to bol údajne jeden z dvoch takýchto prípadov na Slovensku.)

Kvôli porušeniu dohôd Ladislav Snopko odvolal Róberta Hardonyiho a v máji vymenoval Mariána Urbana za nového riaditeľa SFT. Róbert Hardonyi však odmietol prevziať dekrét o odvolaní, ktorý tým pádom nenadobudol právnu účinnosť. Až do konca ministrovania Ladislava Snopka dvaja ľudia vystupovali ako riaditelia SFT, hoci ministerstvo kultúry sa obracalo asi tri týždne ako na riaditeľa na Mariána Urbana.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

[16] J. Hochel, c. d., s. 17.

(17) ODKS SFÚ, nespracovaný materiál.
(18) Z rozhovoru s Mariánom Urbanom, 17. 2. 2010, Bratislava

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Foto: Pravda

Share/Save/Bookmark
matures and boys sex