ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Vyrovnaná bratislavská festivalová osmička

MFFBlavanovelogo resizePriehrštie rôznych emócií, behanie z jedného kina do druhého, si účastníci 18. Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, užili neúrekom. Ceny sú známe – zvíťazil film libanonského režiséra Vatche Boulghourjiana Tramontane, Cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii si prevzal jeden zo svetovo uznávaných  chorvátskych hercov Rade Šerbedžija a laureátom Ocenenia MFF Bratislava a držiteľom pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy sa tohto roku stal významný slovenský herec Martin Huba. Našťastie, tentoraz sa už väčšina premietaní sústredila do vynoveného a kultúrneho prostredia obľúbeného bratislavského Kina Lumiere, trapasov bolo pomenej a asi nevyliečiteľná detská choroba, nedostatok financií, ešte stále čaká na kompetentného „lekára“. Toľko fakty.

Víťazi festivalu
Ako prvý premietli v hlavnej súťaží spomínaný film Tramontane Vatche Boulghourjiana a prvenstvo si udržal po celý Tramontane3 resizečas. I keď je snímka jeho prvým celovečerným hraným debutom, tvorca nie je neznámy. Za absolventský dokumentárny film Piata kolóna získal v Cannes v sekcii Cinéfondation tretiu cenu. Čo sa týka víťazného filmu málokedy vidíme štýlovo tak čistý, emocionálne tak pôsobivý a tematicky tak aktuálny príbeh. Hrdinom je slepý, muzikálne mimoriadne nadaný chlapec, ktorého snom je dostať sa so súborom na turné do Európy. K tomu však potrebuje pas. A zrazu zistí, že jeho občiansky preukaz je falošný, nikde nie sú o ňom záznamy, prosto neexistuje. Matka nakoniec musí s pravdou von a priznať, že je adoptovaný. Chlapec sa vydáva na strastiplnú púť hľadania svojho pôvodu. Všetci mu cigánia, nahovárajú rôzne nepravdivé historky, len pravdu nikto nechce Tramontane2 resizepriznať. Možno ani nemôže. Je síce naznačené, že v závere sa vydal správnym smerom, ale možní starí rodičia sa tiež rozhodnú mlčať. Ale to je len jedna z možných interpretácií, síce najpravdepodobnejšia, nie je však až tak dôležitá, ako potvrdenie starej brechtovskej pravdy, že matka je tá, ktorá dieťa vychovala. Celý príbeh o hľadaní identity, ponor do sveta nevidiacich, pomocou muziky, sa odohráva, len tak mimochodom, na turbulentnom politickom pozadí vojnových udalosti v Libanone. Okrem presvedčivého hereckého výkonu Barakata Jabboura, osobitne vynikne jednoduchá, ale popritom krásna kamera Jamesa Leeho Phelana.

Cenu pre najlepšieho režiséra si odniesol taliansky tvorca Marko Danieli za film Svetácke dievča (La ragazza del Mondo) a Michele Riondino získal aj Cenu za najlepší mužský herecký výkon (v Taliansku známy a populárny herec). Často nesúhlasíme s argumentáciou poroty, ale v tomto prípade, že vyhral, medzi iným, za objektívne zobrazenie Svetackedievca resizetémy, musím len potvrdiť, lebo výstižnejšie to už  pomenovať nemohli. Hlavnou hrdinkou je mimoriadne talentované dievča, najmä v matematike, žiaľ, je dcérou rodičov, ktorí sú členovia náboženskej sekty Svedkov Jehovových a ona je tiež ich členkou. Dievča hlboko verí to, čo jej vtĺkajú do hlavy, ale niekde v kútiku duše osciluje medzi pravdou Jehovovou a pravdou svetskou. Zvíťazí láska k práve nie najvhodnejšiemu mužovi. Jej prerod je ťažký a bolestivý. V jednom kritickom momente sa však musí rozhodnúť. Snímka o náboženskom fanatizme, najmä o jeho dôsledkoch na život a vývoj človeka, je nakrútená s nadhľadom a režisér tým, že sa snažil o čo najväčšiu objektivitu, dáva divákovi možnosť výberu. Neodsudzuje, konštatuje, argumentuje presne, presvedčivo, s dôrazom na zhubnosť akéhokoľvek fanatizmu a čo je najdôležitejšie nepodáva to polopatisticky. Ak sa hlbšie zamyslíme nad príbehom, tak za Svedkov Jehovových stačí vsadiť ktorékoľvek militantné náboženstvo, výsledok je vždy rovnaký a hrozivý. Aj keď sa vo filme nebojuje, nestrieľa, len odsudzuje a vylučuje z radov komunity a rodiny. Vždy je to však bolestivý proces, najmä pre mladého človeka, ktorý chce ísť svojou cestou a je úzko spätý s prostredím, v ktorom vyrastal.

Nezizaj resizeNezízaj mi do taniera ( Ne gledaj mi u pijat) tak nazvala svoj film chorvátska režisérka Hana Jušić. Mia Petričević si odniesla za úlohu Marijany Cenu za najlepší ženský herecký výkon. Kým hrdinka filmu Svetácke dievča sa zmieta medzi láskou a náboženstvom, zodpovedná Marijana bojuje s dominantným otcom, lenivosťou a v neposlednom rade so svojou nevyrovnanou a neprebudenou sexualitou. Otec je po porážke pripútaný na lôžko, lenivá matka, s ešte lenivejším bratom, nerobia nič a všetko je na pleciach mladej ženy. Jediná pracuje, zarába, aby ako - tak vyžili. Nič však nie je dosť dobré. Marijana sa tiež vzbúri, nepodľahne síce nijakému vypočítavému vagabundovi, ale rieši si sex, s tým, kto prejaví o ňu záujem. Definitívne utiecť z týchto neutešených pomerov však nedokáže, na to je príliš slušná a zodpovedná. Smutný a bezútešný film o istej časti obyvateľstva v Chorvátsku, ale čo sa týka vystihnutia mentality a myslenia hrdinov, presný. Až mrazovo presný. Či sa to raz zmení, ťažko predpovedať.

Pôvabná Tekvička a opustená Raja
Ani náhodou by mi nebolo napadlo, že ma v tematicky dosť depresívnej a bezútešnej súťaži, najviac poteší animovaný JaakoTekvicka resizefilm Ja ako Tekvička (Ma vie de Courgette, Cena poroty FIPRESCI). Režisér Claude Barras si touto originálnou snímkou získal srdcia hádam všetkých. O tomto bábkovom filme sa najviac hovorilo a odznelo najviac chvály. Zhodli sme sa, že je originálny v prevedení bábok, originálny v poňatí háklivej témy opustených detí a originálny najmä svojim humorom. Prosto všetkým. Tekvička pravdepodobne nechtiac spôsobí smrť matky a dostane sa do detského domova, kde si zo začiatku ťažko hľadá svoje miesto. No, keď príde mladé dievčatko, je to láska na prvý pohľad, všetko sa zmení. Navyše obe deti majú patróna v dobrosrdečnom policajtovi Raymondovi, ktorý si ich nakoniec adoptuje. Je to pôvabná, vtipná snímka o priateľstve, tolerancii a spoluzodpovednosti za svojich najbližších. Aj keď sa na filme, vďaka vtipným dialógom, dobre zabávate, hovorí o smutnom osude opustených detí, probléme, ktorí je mimoriadne závažný a aktuálny. Zabávajú a zamyslia sa nad príbehom tak dospelí, ako aj deti. Toto je presne film, ktorý o osamotenosti a zodpovednosti za osud detí, vyrastajúcich v nepriaznivých okolnostiach, povie takýmto hravým spôsob najviac. Dúfam, že sme ho kúpili.

Somtu resizeSmutnejší, ale nie beznádejný, je aj príbeh lotyšského súťažného príspevku Som tu ! (Es esmu šeit, Cena študentskej poroty) režiséra Renārsa Vimbu. Sedemnásťročná Raja a jej dvanásťročný brat Robis, žijú so starou mamou. Tá má v pláne predať dom na vidieku a deťom sa to nepáči. Keď babička na infarkt zomrie, tajne ju pochovajú a žijú ďalej akoby sa nič nestalo. Matka odišla za prácou do Anglicka a zľahla sa za ňou zem. Raja sa rozhodne nájsť ju za každú cenu, ale musí spraviť test z angličtiny, aby sa dostala do Londýna. Medzitým za zapletie do milostného vzťahu s učiteľom angličtiny. Keď matku nájde je postavená pred krutú pravdu, že ju vlastne nemá. Téma je pozoruhodná a objavná najmä tým, že deti netúžia po odchode do cudziny, blízka je im krajina kde vyrastali. Aj keď sa dopustia nie najrozumnejších činov, robia to preto, lebo dom a prostredie kde vyrastali, im prirástlo k srdcu. Snímka je vyvážená po režijnej i hereckej stránke, pozoruhodná atmosférou, umocnenou poetickými  zábermi kameramana Arnara Thorissona .  

O tých, čo odišli naprázdno
Mnohí  sme konštatovali, že porota bude mať neľahkú úlohu, lebo súťaž bola je viac-menej vyrovnaná. Presnejšie Psy resizemedzi šiestimi filmami neboli priepastné rozdiely. Len o dvoch z ôsmych by som trochu pochybovala. Zmienku si zo spomínanej vzorky rozhodne zaslúži rumunský thriller Psy (Câini) Bogdana Mirică. Do takmer zabudnutej oblasti Rumunska prichádza mladý Roman, aby predal pozemky, ktoré zdedil po starom otcovi. Dom je zanedbaný, krajina zdevastovaná a smutná. Všetko nasvedčuje tomu, že sa rozhodol správne. Netuší však s akým svinstvom a zlobou sa stretne. Vie, že dedo nebol svätý, videl ho ako dieťa zabiť človeka, a možno aj preto nemá k obrovskému majetku vzťah. Mladý muž zisti, že sa na jeho pozemku v noci schádzajú čudné indivíduá a nevie, ako sa zachovať. To ho však ešte viac utvrdí, že sa ich musí zbaviť. Situácia sa mi vymkne z rúk, keď zistí zmiznutie svojho advokáta. Aby sa to ešte viac skomplikovalo príde za ním, v najnevhodnejšej chvíli, jeho partnerka. Napriek varovaniam, odporúčaniam, aby nechal všetko tak a odišiel ostáva, a to sa mu stáva osudným. Je to azda najkrutejší film festivalu, v istom zmysle priam odporný, ale bravúrne nakrútený – v gradovaní napätia, zasadenia príbehu do krajiny a tiež hereckými výkonmi. Nie je to dielo, ktoré sa žiada vidieť ešte raz, ale fakt, že bez servítky naznačí, že banditizmus a bezhlavé vraždenie stále pretrváva, že temné sily podsvetia majú v krajine neustále veľkú moc, je viac ako odvážne. Neviem si predstaviť v našich zemepisných šírkach krajinu, ktorá by mala odvahu tak odhalene o veciach vypovedať.                 

Tyzdena jedenden resizePriznám sa viac som čakala od izraelského filmu Týždeň a jeden deň (Shavua ve Yom) režiséra Aspha Polonského. Názov filmu v judaizme odkazuje na Šivu, čo je týždeň trúchlenia po pohrebe za zosnulým. Až potom sa rodina a priatelia zídu, aby mu vzdali úctu. Polonsky sa túto nie práve ducha povznášajúcu tému, veď ide o smrť mladého človeka, snažil trochu odľahčiť a zašiel až príliš ďaleko. Manželka sa snaží  dostať do normálu a zmieriť sa s faktom, že prišla o jediného syna, no otec rodiny Eyal to odmieta. V hospici, kam ide hľadať zabudnutú synovu deku, sa dostane k  lekárskej droge a začne s poblázneným synom suseda fetovať. Eyal a Ronnie sú pár k pohľadaniu, čudne sa správajú a ešte čudnejšie o živote filozofujú. Keď už skoro celkom vyšinutý otec zistí, že nielen jeho postihla táto tragédia, sa akosi so stratou vyrovná. Pokus o osciláciu medzi komédiou a drámou, žiaľ, Polonskému akosi nevyšiel.

Mano Khalil, kurdsko-sýrsky režisér, prišiel v roku 1987 do Československa, kde študoval filmovú réžiu. Od roku 1990 Lastovicka resizedo roku 1995 pracoval pre Československú, neskôr pre Slovenskú televíziu. Od roku 1996 žije a pracuje vo Švajčiarsku a Lastovička (Die Schwalbe) je jeho druhý dlhometrážny film. Aj jeho hrdinka, Mira, pátra po svojej identite (tak ako viac hrdinov súťažných filmov), odcestuje zo Švajčiarska do irackého Kurdistanu (autonómna oblasť Kurdov), aby vypátrala svojho otca.  Matka jej tvrdila, že zomrel, ale náhodou nájde na povale jeho listy a pohľadnice. Nemá v rukách nič a ide ho, podľa miesta poslaných pohľadníc, hľadať. Pomocnú ruku je podá, len tak náhodou, muž na letisku, hovoriaci po nemecky. Neskôr sa zasa pri nej objaví a stane sa jej sprievodcom. Že tento ochotný človek má niečo za lubom žena netuší, a to sa mi nezdá byť pravdepodobné. Žiada sa však vysvetliť, že táto oblasť, kde sa príbeh odohráva, sa nachádza v severovýchodnom Iraku, väčšina obyvateľov sú moslimovia, viac sunnitov ako šítov, a významné menšiny tvoria kresťania a jezídovia. Po páde Saddáma Husajna sa militanstné kurdské jednotky zmocnili skoro celého Kurdistanu a vraždili tristotisíc ľudí. Iracká armáda vzburu potlačila, ale mnohí dostali po čase milosť. Hrdinka sa pohybuje v oblasti kde sa mnohí nezmierili s vyčíňaním a vraždením, hľadajú vrahov svojich blízných. Jej otec, Husajnov blízky človek, si zmenil meno a žije na veľkej nohe. Keď to Mira zistí, odvráti sa od neho. Medzitým sa mladí do seba zamilujú, ale nie je im dopriate žiť spolu. Ponaučenie z filmu: gaunerom sa vždy darí dobre, fanatizmus a túžba po pomste je pliagou ľudstva. Škoda, že sa tvorca pozerá na tento problém už trochu očami Európana, jeho kultivovaný pohľad je evidentný, a to príbehu uberá trochu na autenticite.

Uvažovalo som tiež o tom, prečo sú prvotiny a druhé filmy spomínaných tvorcov po profesionálnej stránke tak vyzreté, i keď výhrady sa vždy nájdu. Nie je to všeliek, ale za zmienku to stojí. Skoro všetci sú už vo svete známi, zrejme aj budú a mnohí z nich študovali na prestížnych univerzitách v zahraničí. Napríklad Libanončan Vatche Boulghourjian v New Yorku, Rumun Bogdan Mirică v Londýne, Talian Marco Danieli, samozrejme, v Ríme, Izraelčan Asaph Polonsky v New Yorku, Švajčiar Claude Barras vo francúzskom Lyone, Lotyšš  Renârs Vimba v estónskom Talline, kurdsko sýrsky režisér Mano Khalil v Československu, žije však vo Švajčiarsku. Výnimkou je len chorvátska režisérka Hana Jušić, ktorá študovala v Záhrebe. Neviem, či to o niečom vypovedá, ale hádam stojí za to zamyslieť sa nad tým.

Share/Save/Bookmark