Posledný Mohykán (The Last of the Mohicans)
Nie je na škodu z času na čas sa ponoriť aj do filmovej minulosti. Konkrétne si pozrieť vyše sto rokov starý film Posledný Mohykán. Vznikol v roku 1920, samozrejme, ešte ako nemý film a je jednou z prvých adaptácii známej americkej klasiky. Scenár vznikol podľa románu Jamesa F. Coopera, ktorý vyšiel v roku 1826 a realizácie sa ujal v tom čase jeden z najlepších režisérov Francúz Maurice Tournier, ktorému asistenta robil Clarence Brown. Vraj podľa pokynov nakrúcal najmä scény v exteriéroch. Námet bol pre filmárov tak zaujímavý, že sa neskôr dočkal mnohých adaptácii, ale prvá lastovička tohto námetu je ešte aj dnes pozoruhodná.
Svetloplachosť (Photophobia)
Pred pár rokmi, na festivale Svet knihy v Prahe, na diskusii so zúčastnenými ukrajinskými spisovateľmi padla otázka o tom, do akej miery zmenila vojna ich pohľad na svet. Jedna z účastníčok, mladá poetka povedala, že okrem iného sa zmenil význam niektorých slov. Ako príklad uviedla slovo svetlo. Označovalo spravidla pozitívne hodnoty, symbolicky spájané s jasnosťou a nádejou, v kontraste s temnotou a neistotou. Vojna tieto póly zmenila. Pridala i reálnu skúsenosť, príbeh muža, ktorý si vyšiel v noci zapáliť a nad dverami jeho suseda sa automaticky rozsvietilo svetlo. V okamžiku na dom padla raketa a ostal po ňom len hrozivý kráter. Takto zahynula celá rodina. Rovnaká zmena sa vzťahovala i na podzemné priestory. Stali sa z nich miesta záchrany.
Mohli by sme byť aj mŕtvi (Wir könnten genauso gut tot sein/ We Might as Well Be Dead)
Ako filmovou rečou efektívne sprostredkovať maximálne odstrihnutie od sveta, stiahnutie sa do uzavretej každodennosti, kde je každý ponechaný sám s vlastnými obavami a vášňami? Práve to je cieľom mladej režisérky Natalie Sinelnikov, ktorá sa vo svojom celovečernom debute venuje mikrokozmu bohatej, odľahlej bytovej komunity. Mohli by sme byť aj mŕtvi predstavuje uzavretý priestor komunity, ktorej radikálna izolácia od nebezpečného okolia sa pre ňu sama stáva veľkým terorom.
Vrahovia mesiaca kvetov (Killers of the Flower Moon)
Nikdy nepatrili medzi šesť skutočne vážených kmeňov. Nechávali sa zo svojho po mnoho generácií obývaného územia takmer vytlačiť bielymi prisťahovalcami. Už-už sa báli aj straty identity a zániku vlastnej kultúry, keď im zrazu pomohla šťastná náhoda v podobe nájdenia veľkých ložísk ropy. Indiáni kmeňa Osage sa v krátkom momente stali jednými z najbohatších obyvateľov krajiny. A potom zrazu sa začali správať ako zbohatlícki belosi... Cudzinci im začali posluhovať, variť, liečiť ich. Belosi sa zatúžili priženiť do ich rodín – samozrejme, s vidinou nadobudnutia bohatého dedičstva, keby sa náhodou pôvodným majiteľom niečo stalo. Boli ich prostredníkmi, keď im ako údajne nespôsobilým zabezpečovali mesačné platby z nadobudnutého zisku ropných spoločností. Okres Osage mal v tej dobe pod palcom chovateľ dobytka William "King" Hale (vynikajúci Robert De Niro), na oko priateľ Indiánov, skvelý podnikateľ, čo každý spor medzi odlišnými kultúrami riešil vždy diplomaticky. V hlave sa mu však tiež tajne zrodil vražedný plán na zbohatnutie...
Hranica (Zielona granica/Green Border)
Film Agnieszky Holland Hranica vyvolal v Poľsku na jednej strane vlnu kritiky, na druhej nadšenie a veľkú návštevnosť. Jarosɫaw Kaczynśki, predseda politickej strany Právo a spravodlivosť, hoci ho vraj nevidel, vyhlásil, že je protipoľský a odporný, minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro ho prirovnal k nacistickej propagande a proti režisérke sa zdvihla vlna nenávisti, takže musela požiadať o ochranu.Takíto cirkus okolo filmu už dávno nebol. A s týmito správami sadá do kín na jej najnovší opus slovenský divák. Film Hranica vznikal v utajení, lebo tvorcovia tušili, že asi vyvolá búrlivé reakcie, ale takéto osočovanie zo strany poľských politikov zrejme nikto nečakal. Medzinárodná porota na tohtoročnom filmovom festivale v Benátkach sa však riadila len umeleckými kvalitami a udelila mu Zvláštnu cenu poroty. Navyše vo Vatikáne dostal film Zvláštnu cenu Fuoricampo - špeciálnu cenu za ľudskosť.