ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Je smutné, keď je život za mrežami istota

KarloveVarylogo resizeKto si pamätá na Oscara nominovaný film Chlapčenstvo, tomu nebude meno Richarda Linklatera neznáme. Nechýbal tohto roku ani v Karlových Varoch, prišiel na uvedenie filmov v sekcii Made in Texas: Pocta Austin Film Society. Linklater je totiž hlavou tejto neziskovej organizácie, ktorá vznikla na zelenej lúke, ničím iným nehnaná len nadšencami a vytrvalcami.

Keď sa chce všetko sa dá – to je zrejme krédo tvorcov združených v Austin Film Society. Diváci uvideli až deväť celovečerných filmov a dva programy krátkych  filmov z ich produkcie, ktorá má vlastné štúdiá. Richard Linklater priznal: „Bol som to ja, kto to celé dal do pohybu. Pôvodne to bol filmový klub pre študentov a cinefilov. Rýchlo sa však rozrástol do celoštátnej a dôležitej inštitúcie, ktorá podporuje tamojšiu produkciu. Podporila tvorcov dvomi miliónmi v KVfoto resizegrantoch, má vlastné média, vzdelávacie centrum a dvojposchodové zrekonštruované kino.“ Pri tejto príležitosti uviedli aj Linklaterov film Flákač (Slacker), ktorý ovplyvnil celú generáciu a austinskú novú vlnu vlastne odštartoval. Film spopularizoval Austin a hovorí o ľuďoch, ktorí boli príliš vzdelaní na to, aby si našli zodpovedajúce zamestnanie. Nečudujte sa je to svojim spôsobom pravda. Tvorca oslovil mnohých, aby mu pomohli dať dohromady vizionársky film, odvíjajúci sa od jednej epizódy k druhej, a sledoval vždy iné postavy a príbehy. Snímka sa považuje za kľúčový film 90. rokov.

Barbari alebo hrdinovia ?
Rumunský film Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari (Îmi este indiferent dacă în istorie vom intra ca barbari) režiséra Rade Juda nie je ľahký film. Odrádza už 140 minut trvajúca dĺžka, prvá polovica je pridlhá, ale nutné je vydržať, lebo je to náročné, ale veľmi podnetné dielo. K názvu filmu inšpiroval Judeho výrok ministra zahraničia fašistickej vlády Mihaia Antonesca, ktorému sa tento výrok pripisuje. V centre pozornosti je mladá umelkyňa ktorá sa za peniaze radnice, s nehercami a vojenskou technikou, snaží na námestí vytvoriť performanciu o tom, ako sa počas vlády ministerského predsedu, maršala Iona Antonecsa, Rumuni upísali nacistickému Nemecku. Maličkosť pod jeho vedením vyvraždili v roku 1941 v Odese  len 380 tisíc ukrajinských Židov. Nie je to však krvavá rekonštrukcia udalosti, ale viac humorné ako smutné rozprávanie o príprave predstavenia, ktoré sa Barbari resizekončí fiaskom. Nikto nepochopil čo ním chcela autorka povedať a tlieskali aj vraždeniu. Chudera si v závere povzdychla, že taký nedostatok empatie nečakala. Režisér priznal, že nechcel nakrútiť historický film, ale hľadal spôsob, ako minulosť prezentovať tak, aby sa odrážala aj v prítomnosti. „Po vojne sa nesmelo hovoriť, že sme podpísali zmluvu s Nemeckom a vyhlásili vojnu Sovietskemu zväzu. Spomínal sa len rok 1944, ale že sme dovtedy boli nacisti to bolo tabu. To, že Rumunsko bolo na starne Hitlera sa z dejín vyčiarklo. Až teraz sa o tom začína hovoriť.“ Neodpustil si poznámku, že všetky európske krajiny majú takú minulosť len tiež nechcú o nej hovoriť a priznať ju, on nechcel obviniť Rumunov len priznať pravdu. „Rumunská história je súčasťou európskej histórie, či sa vám to páči alebo nie“, zdôraznil. Film je náročný už aj preto, lebo je v ňom veľa odkazov na literárne texty, výroky filozofov a historické súvislosti. Vyžaduje sa teda niečo vedieť o dejinách a filozofických smeroch. Najtristnejšie je zistenie, že možno nedostatok empatie spôsobilo v dejinách  toľko tragédií, a to stojí na zamyslenie sa. A na otázku či  im môže byť jedno, že ich budú považovať za barbarov sa dá odpovedať dvojako – keď vraždili tak nimi boli, keď si to dokázali priznať už nie sú.

Josi Madmoni je istota
Izraelský režisér Josi Madmoni nie je pre karlovarské publikum neznámy. V roku 2011 vyhral festival s filmom Reštaurátor. Tentoraz  však na filme Geula nepracoval sám a spolu s režisérom Boaz Jehonatan Yacovom. Hlavný hrdina Menachem vie, že židovská viera prikazuje radovať sa a on nemá radosť z ničoho. Zomrie mu manželka, neskôr Geula resizesa dozvie, že keby neochorela opustila by ho a má ťažko chorú dcéru, na liečenie ktorej nemá dostatok peňazí. Neostáva mu nič iné, ako osloviť bývalých kamarátov z kapely, aby sa opäť dali dohromady a začali hrať na svadbách. Menachemova dilema je boj medzi vierou v boha a umeleckou činnosťou. Oscilácia medzi ortodoxným židovstvom a rockovom muzikou prináša Menachemoci bezsenné noci. Musí však priznať, že radosť mu prináša len muzika a musí si túto dilemu v sebe vyriešiť. Film neodpovie polopatisticky na vyriešenie tejto dilemy,na to je Madmoni príliš dobrý majster, len jemne naznačí, že hrdina sa ku kompromisnému riešeniu približuje.  

Zrelý film tureckého debutanta Ömüra Ataya
„Nedostatok nadšenia na strane Jusufa, napriek prepusteniu z väzenia, ľahostajnosť k slobode, len odráža náladu dieťaťa, ktoré bolo odsúdené k životu, ktorý už nie je jeho,“  takto charakterizoval svoj debut Bratia (Kardeşler) Ömür Atay. Čomu sa má  Jusuf tešiť. Vzal na seba vinu brata, ktorý zastrelil ich sestru, ktorá utiekla z domu. Mladá žena sa totiž vydala proti vôli rodičov a podľa ortodoxného islámu musí rodina hanbu zmyť a hriešnicu potrestať, presnejšie odstrániť zo sveta – tak káže tradícia. Jusuf je citlivý a iný, má pocit viny, lebo on vylákal sestru na stretnutie, ale Bratia resizekohútik stisol brat. Bol neplnoletý, a tak rodina rozhodla, že by mal ísť do väzenia on. Po prepustení zistí, že matka nevychádza z domu, brat robí naďalej  svoje nekalé obchody, nezmenil sa, ba je ešte horší a bezohľadnejší. Takže čo iné mu ostáva ako v podmienke niečo vyviesť, aby sa dostal späť do bezpečia – do väzenia. Tam sa cíti dobre. Smutný film s veľavravným odkazom na odsúdenie nepochopiteľných zvykov a spoločnosti. No nič sa nedeje násilne ani neodsudzuje, len stroho konštatuje a práve v tom je sila výpovede snímky tak adresná a presná. Podľa mojej mienky je to jeden z kandidátov na cenu, ako aj spomínaný rumunský film.

Nič sa nemá preháňať
Nádejný český cyklista Roman sa pripravuje na svoj veľký úspech, do úmoru trénuje a jeho žena túži mať dieťa. Príbeh ňfilmu Adama Sedláka Domestik, vznikol v koprodukcii Česka a Slovenska, sa odohráva v klaustrofobickom prostredí jedného bytu. Roman chce nasilu uspieť, trénuje do úplného vyčerpania, podlieha rôznym procedúram, je neustále pod Domestik resizenejakým čudným lekárskym dozorom, povedzme to jednoducho - dopuje. Jeho manželka, posadnutá túhou po materstve, sa zasa napcháva rôznymi, síce povolenými prípravkami, ale výsledok je takmer rovnaký. Ku koncu príbehu máme pred sebou psychicky i fyzicky zdevastované  osobnosti. “Zámerne sme pracovali s fyzickým diskomfortom, ktorý sme chceli preniesť aj na publikum. Vlastne bol by som rád keby diváci z kina predčasne odchádzali. Bolo by to lepšie než to, že sa ich to vôbec nedotkne“ . Nie som si taká istá, či umelecké dielo má diváka až tak rozhodiť, že odíde z kina. Osobne si myslím, že nie. Film je odstrašujúcim príkladom a potvrdením konštatovania, že sa nič nemôže preháňať, lebo to vedie len ku skaze.

Share/Save/Bookmark