ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Karlove Vary v znamení hororu a mafiánskych praktík

KarloveVarylopgo resizeMáme už za sebou slávnostné otvorenie, ktoré sa nieslo v znamení hororu, bratia Cabanovci si totiž vymysleli ako úvodnú show v tomto duchu. Tlieskali sme už  americkému hudobnému skladateľovi Jamesovi Newtonovi Howardovi, Ume Thurman a Casaymu Affleckovi pri preberaní  Krištáľových glóbusov za mimoriadny prínos svetovej kinematografii a vypočuli slávnostný  verejný koncert v podaní Českého národného symfonického orchestra pod taktovkou amerického dirigenta a skladateľa Carla Davisa. Vystúpil aj čerstvý laureát Howard, ktorý zložil nespočetne veľa muziky k slávnym filmom.

Slovenská Čiara a turecký príspevok Ešte viac
Do hlavnej súťaže celovečerných hraných filmov sa dostalo 12 snímok, polovicu z nich sme už videli a jeden z nich jeden aj zo slovenskej produkcie, a to film Petra Bebjaka Čiara. Zo súťaže sme videli presnú polovicu. Začnem teda slovenským príspevkom. Pre istotu som nič neočakávala, a preto ma skôr príjemne prekvapil. Príbeh sa odohráva v Ciara2 resizeroku 2007, keď v Slovensku začala platiť schengenská dohoda a ukrajnsko- slovenská hranica nemala byť už eldorádom pašerákov, najmä cigariet. K nim patrí aj hlavný hrdina Adam Krajňák (Tomáš Maštalír), ktorý si vybudoval svoj biznis na pašovaní cigariet a migrantov. Všetko bolo v poriadku až do chvíle kým sa do mladého nesmelého mladíka nezakuká jeho dcéra a otehotnie. Nie je nadšený, ale musí nevinného chlapca prijať do rodinného klanu, ktorému v podstate velí jeho matka (Emília Vášáryová). Chybou je len to, že Adam je ešte stará škola, ktorá má aj trochu svedomia, a to sa do nových časov nehodí. Tí nad ním, už úplne bez zábran, sa musia takýchto „citliviek“ zbaviť, lebo nové časy si žiadajú  sofistikovanejšie a bezohľadnejšie činy. Totiž, ak si niekto mysli, že pašovanie, po zavretí hranice prestane, je na omyle. Škoda len, že sa trochu viac nesnažili majstri zvuku, lebo nie raz som nerozumela slovenčine. Táto výčitka platí pre mnohé naše filmy a sme radi, že na medzinárodných fórach sú aj anglické titulky. Aj tentoraz pomohli. No Bebjakov thriller nám hanbu neurobí a vhodne zapadne do radu filmov s podobnou tematikou.

Esteviac resizeOveľa drsnejší je však turecký súťažný príspevo  Ešte viac Onura Saylaka. Hrdinom príbehu je mladý Gaza, ktorý žije v zapadnutej tureckej dedinke, s bezohľadným a krutým otcom Ahadom. Hlavnou prácou tohto netvora je zatvoriť migrantov do príšernej diery, kde musia vyčakávať na transport  po mori. Už samotné čakanie je neznesiteľné a cesta po mori je skoro vždy istá smrť. Ústrednou témou je však rozvíjanie vzťahu otca a syna. Chlapec je zo začiatku citlivý, chce sa učiť, urobí pohovor na školu v Istanbule a nemieni pokračovať v prevádzačstve. O tom otec nechce ani počuť a všemožne, dokonca aj brutálnou bitkou, zavlečením domov políciou, mu prekazí štúdium. Chlapec sa zlomí a v závere je taký istý netvor ako jeho otec. Premena Gazu je najsilnejším a nosným momentom filmu.“Migranti sú  pre nás len štatistickými údajmi, ale cez tento príbeh môžu pre nás znamenať niečo viac. Z divákov sa totiž v kine stávajú svedkovia. A byť svedkom nesie v sebe aj zodpovednosť“, hovorí režisér. A dávam mu za pravdu.
 
Manželská kríza a film kde muži neplačú
Arytmia resizeZo šestice premietnutých zaujala predovšetkým ruská snímka režiséra Borisa Chlebnikova Arytmia. Film hovorí veľmi presne a pravdivo o manželskej kríze a ich problémy režisér precízne rozohral a spojil s každodennou realitou. Nie je to politický film kritizujúci pomery, ale ukážka, ako to v zdravotníctve funguje i nefunguje. Aby toho hlavný hrdina, Oleg, ktorý miluje svoju robotu a ženu, tiež lekárku, ale rád si uhne, a to často, nemal dosť tak do rýchlej zdravotníckej služby nastúpi hlupák, dodržiavajúci striktne nezmyslené predpisy. Toto je na neho už priveľa, našťastie, viacerí s ním súhlasia. Arytmia  má predovšetkým dobre napísaný scenár,  výbornú réžiu a vynikajúce herecké výkony Alexandera Jatsenka a Iriny Gorbačevovej. Zatiaľ to bol najlepší film festivalu.

Chlapi resizeChlapi neplačú – taký je názov filmu bosnianskeho režiséra Alena Drljeviča. A veru by neraz aj chceli. Po krvavom konflikte v 90. rokoch sa po dlhšom odstupe stretávajú v horskom hoteli na hromadnej terapii vojnoví veteráni, lebo traumu z vojny ešte nespracovali. Že zbaviť sa jej nebude jednoduché pomaly spoznávajú a zistia, že kým si sami neodpustia, ani sa jej nezbavia. Je to veľmi presná psychologická štúdia o tom, že tento nezmyslený konflikt ešte stále nie je uzavretou kapitolou.


O samovraždách a strate moci
Francúzskych tvorcov inšpirovalo k nakrúteniu filmu Nicolasa Silhosa Korporácia množstvo samovrážd vo France Télécom. Ústrednou postavou tejto drámy je manažérka Emilie, ktorá má na starosti ľudské zdroje. Šéf ju poverí, aby znížila Korporacia resizestavy zamestnancov o desať percent, nedala im výpoveď, ale manipuláciou ich donútila, aby sami odišli. S tým, že jeden to nevydrž a vyskočí z okna, nerátali a pripisuje sa to zlyhaniu pracovníka. „Od začiatku ma na príbehu zaujímal problém zodpovednosti, teda ktorú na seba berie človek, ktorý príjme úlohu robiť za iného špinavú prácu“, povedal režisér. Emilie neostalo nič iné, ako pridať sa na druhú stranu, a tak očistiť svoje meno, samozrejme, za cenu straty zamestnania. Šéfa vo filme hrá charizmatický Lambert Wilson, ktorý na margo hrdinky povedal: „Emilie, ktorú skvelo hrá Céline Sallette, zistí, ospravedlňte ma za tento výraz, že sa z nej stalo hovno a nie človek. Znovu objaví ľudské hodnoty,až keď sa zoznámi s inšpektorkou práce a je svedkom toho, že jej manžel nemôže nájsť zamestnanie a sám sa stal obeťou systému.“

Chibula2-.pg resizeGruzínsky tvorca George Ovašvili (držiteľ Krištáľového glóbusu za film Kukuričný ostrov) sa tentoraz sústredil na nevyjasnenú smrť prvého demokraticky zvoleného gruzínskeho prezidenta Zviada Gamsachurdiu. Názov filmu Chibula je miesto  kde prezident zomrel. Dodnes sa nevie ako,  povráva sa, že to mohla  byť samovražda, ale tvrdí sa, že to bola vražda. Nie je to tak dokonalý film ako Kukuričný ostrov i keď obrazová kompozícia krajiny je aj v tejto snímke  rovnako pútavá, ale je rozvláčny a miestami až nudný.

Nina a rozvádzajúci sa rodičia
Druhým slovenským príspevkom je film Nina Juraja Lehotského, ktorý je v súťaži Na východ od Západu. Nina resizeDvanásťročné dievča Nina ťažko znáša rozvod rodičov. Túži po nehe, ale vidí len hádky najbližších, ktorí sa nedokážu na ničom dohodnúť. Jediným svetlým bodom je plávane a navyše nie je to len jej hobby, ale je aj perspektívna plavkyňa. Nine na oboch rodičoch záleží, ale nič nezmôže. Dieťa cirkusy útrpne znáša až kým jej matka neprekazí plavecké preteky, čo nerobí zo zlosti, ale zo strachu o jej zdravie. Dôsledky však nedokáže odhadnúť. Poetika Lehotského je od začiatku odčítateľná, nevybočuje z rámca svojich doterajších filmových postupov, ale pozitívny posun, najmä v závere, badať. Je to snímka pranierujúca neriešiteľný problém odohrávajúci sa v súčasnosti a odzrkadľuje klady a zápory dnešnej reality.

Share/Save/Bookmark