ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O ukrajinskom Medzinárodnom filmovom festivale Molodist

Molodistplagat resizeNavštíviť Ukrajinu len niekoľko týždňov po prezidentských volbách je zvláštny zážitok, nielen kvôli filmom a spoločenskému festivalovému ruchu, v ktorom každý networkingu chtivý hosť môže až do vyčerpania chuti a energie  hľadať, nadväzovať a spájať. Do čela mocenského rebríka totiž Ukrajinci zvolili herca, známeho komika Volodymyra Zelenského.

Jeho strana dostala názov podľa  televízneho seriálu Sluha národa. Hrá tam učiteľa, z vôle osudu zvoleného za prezidenta. Stačí si zapnúť na hoteli televíziu, kde Zelenský hrá v scénkach, alebo spieva so svojou kapelou. Hneď vzápätí figuruje v správach vo svojej novej roli prezidenta. Po otvorení festivalového katalógu sa návštevníkom festivalu prihovorí primátor mesta, pre zmenu boxer Vitalij Klyčko. Spokojná nuda v Kyjeve rozhodne nehrozí.

Riaditeľ Andrej Chalpakči pripravil so svojím tímom zaujímavý program, sústredný za mladých, začínajúcich tvorcov, súťažiacich v obore študentských, krátkych a dlhometrážnych filmov. Výraznou súčasťou programu bola sekcia Sunny Bunny (Slnečný zajačik), queer filmy, okolo ktorých sa točila na festivale i LGBT komunita.

Zajačkovia  a zajačice
Grand Prix festivalu získal film francúzskeho režiséra Camille Vidal Naqueta Divoch (Sauvage, 2018). Sledujeme 22 Divoch 2 resizeročného Lea, gay prostitúta, brázdiaceho najrôznejšie adresy a plniaceho záujmy platicich klientov. Explicitnosť sexuálnych scén a bizarných praktík v nejakej a pre mňa nie nepodstatnej miere, prekrývali príbeh krehkého chlapca, inštinktívne hľadajúceho lásku a ochranu vo svete brutálnych nárokov a potrieb. Najväčšiu a zaslúženú pozornosť si skvelým hereckým výkonom získal mladý herec Felix Maritaud. Videli sme ho i na večere odovzdávania cien. Predsedníčka poroty, ukrajinská herečka a aktivistka Irma Vitovská zrejme nič netušila o jeho náhlom príchode a v momente, keď sa k nemu otočila so Zlatým jeleňom, vyskočila od nadšenia. Herec si za rolu Lea odniesol na MFF v Cannes Cenu nadácie Louisa Roederera pre nádejnú „vychádzajúcu hviezdu“.

Greta resizeNie príliš tematicky vzdialeným bol i film Greta (2018) brazilského režiséra Armanda Pracu. Starý gay Pedro pracuje v nemocnici ako ošetrovateľ a v kruhu svojich priateľov rád vystupuje ako herečka Greta Garbo. Jeho priateľka Daniela potrebuje náhlu hospitalizáciu, ale počet lôžok v nemocnici je obmedzený, a tak k sebe domov presťahuje raneného kriminálnika a tiež gaya Jeana. Lôžko pre Danielu je tak voľné. Zápletka má charakter komornej drámy, kde sa prelínajú milostné ambície a pragmatické ciele.

Čo sa týka lesbických emócií, tých bolo pomenej, v súpise filmov z medzinárodnej súťaže sa objavil jemný náznak v juhokórejskom filme Kolibrík (House of the Humming Birds, 2018), ale o tomto filme trochu ďalej.

Tínedžerský “labyrint duše“
Línia filmov, pokrývajúcich pubertálne ponory do vlastnej identity a beznádejné plavby v temných, existenciálnych vodách bez dna, udávala smer a tematické portfolio súťaže dlhometrážnych filmov. Pre dospelého diváka takéto  „spomienky na seba“ môžu rýchle stratiť atraktívnosť, lebo sú v podstate všetky rovnaké, bezradnosť maskovaná agresívnym sebavedomím a bezhlavým pobiehaním po miestach, kde rozumný človek pomoc nehľadá. Filmy zo súťažnej vzorky však napriek tejto monotéme mali svoje atraktívne bonusy.

V tomto smere sa zo stereotypu najviac vymykal izraelský film Keď som zomrela (The Day After I´m Gone, 2019) Denkedsomzomrela resizerežiséra Nimroda Eldara, ktorý je zaradený i do programu tohtoročného Art Film Festu v Košiciach.  Roni, dcéra veterinára Yorama, pracujúceho v ZOO, sa po smrti matky a brata oddáva myšlienkam na smrť a o dobrovoľný odchod sa i pokúsi, ale predtým než skonzumuje značnú dávku liekov, pre istotu zavolá na nejakú linku dôvery a Yoramovi zabúchajú na dvere policajti. Vedeli skôr ako on, že jeho dcéra potrebuje pomoc. Yoram dcéru odvezie k rodine, sestrám jeho manželky, kamsi do kibucu v púšti. Silný príbeh  ponúkal množstvo možností  rozohrať ho na účinnejšej štylisticko-estetickej úrovni. Otec medzi divými šelmami, s ktorými a ktorým rozumie viac ako živej ľudskej bytosti, vlastnej dcére, to je vizuálny rámec, hodný prinajmenšom úvahy. Režisér však všetko pokorne hrá na poli realistickej drámy. Tej naviac chýba hlbší psychologický záber ako u otca, tak u dcéry. Možno aj preto film ostal viac v tieni diváckej pozornosti.

Nemecký film Narušiteľ systému (Systemspranger, 2019) Nory Fingscheidt mal opačný problém, jeho príbeh je v podstate popisom psychickej  choroby nezvládnuteľnej Benni. Jej agresivity sa bojí i vlastná matka a napriek tomu, že dievča po nej zúfalo túži, je neschopná žiť s kýmkoľvek. Režisérka však dokázala vycibreným profesionálnym štýlom a schopnosťou vyvolávať emócie, naplniť svoje rozprávanie  sugestívnymi obrazmi i scénami. I tento film budú mať možnosť vidieť diváci Art Film Festu.

Cestadomatkinej izby resizeNa vztahy matky a dcéry sa sústreďuje španielsky film Cesta do matkinej izby (Journey to a Mother´s Room, 2018) režisérky Celie Rico Clavellino. Leonor túži po inom živote inde, túži študovať, ale je pevne pripútaná k domovu a jej finančné možnosti sú obmedzené. Prekonávanie tohoto puta je bolestné, ale možné i za cenu sklamania. Film je psychologickou štúdiou s vynikajúcimi hereckými výkonmi, ale je příliš komorný a chýba mu širší filmový register. Pripomína skôr kvalitný televízny film.

K inej historicko-spoločenskej skúsenosti sa odvoláva estónsky Malysudruh resizefilm Malá súdružka (The Little Comrade, 2018) režisérky Moniky Siimets, o ktorom som písala v článku z MFF Listapad v Minsku. V súťažnom portfóliu debutov bol jediným filmom, vzťahujúcim sa k detskej hrdinke. Veľká časť prvých filmov bola nakrútená ženami, čo s potešením kvitovali prítomní hostia.

Cenu FIPRESCI i Skýtskeho jeleňa za najlepší film si odniesla juhokórejská režisérka Bora Kim za film Kolibrík  (House of the Hummingbirds, 2018). Film dostal Grand Prix v sekcii Generation na MFF Berlinale a premiéru mal na MFF Busan. Eun - hee je tinedžerka, dospievajúca v 90. rokoch v pomeroch rodiny, žijúcej z predaja ryžových koláčikov a sušeného ovocia. Jej členovia, okrem rodičov aj sestra a brat Eun-hee, sa na ich výrobe i podieľajú. Je to film s vrstevnatým príbehom, okrem  ponoru do sveta dievčatka, kde oscilujú  prvé city voči spolužiakovi, problémy s kamarátkami či nádorom za uchom, Kolibrík resizektorý treba operovať, tu zaujímavo figuruje i spoločenský kontext, odrážajúci sa vo vnímaní Eun-hee. Zaujmú  ju scény teatrálneho smútku v televízii po smrti severokórejského vodcu Kim Ir-sena (zomrel v roku 1994), či pád mostu Seongsu cez rieku Han v Seoule. Hrozivý mrak smrti, vznášajúci sa ponad rodinnú pospolitosť i všetky jeho vizuálne podtexty, vytvárajú zvláštne väzby a významy, dodávajúce rozprávaniu akýsi hypnotický, pohlcujúci účinok. Sestra Eun-hee nakoniec navzdory obavám dorazí domov. Jej lajdáctvo  jej zachránilo život. Citlivosť  na  ženské autority, za ktorými môžeme pri troche snahy odčítať i jemné lesbické narážky, sa u Eun-hee prejavuje  aj úpenlivou náklonnosťou k učiteľke kaligrafie. Vzťah k autorite  a spôsob, akým sa s ňou hrdinovia a hrdinky vyrovnávajú, je výraznou tématickou líniou  juhokórejských filmov a táto úroveň rozprávania  má  v príťažlivosti filmu Bory Kim svoje nesporné miesto.

Práca a iné neduhy
Kamsi do  agendy sociálno demokratických trvaliek, zabrúsil grécky režisér Nicos Labot v grécko-francúzsko-srbskej Jejpraca resizekoprodukcii pod názvom Jej práca (Her Job, 2018). Hrdinkou sociálno-gendrovo kritického apelu je 37 ročná negramotná Panayiota. Stará sa o rodinu a tajne sa učí čítať. Jej muž  si svoju sociálnu indispozíciu nahrádza machistickými útokmi na úbohú manželku. Našla si prácu ako upratovačka v shopping malle a darí sa jej, čo manžela neuveriteľne popudzuje. Závery autorov filmu sú jednoznačné a vlastne čierno biele. Nespravodlivosť triumfuje a biedna žena trpí. Asi je všetko znesiteľnejšie, než demonštratívny  mužský alibizmus, skláňajúci sa pred diktátom „dobrých“ tém. Režisér vie, kde ich hľadať a ako sa s nimi vyporiadať za potlesku  ich ľavicových fandov.

Kdesi medzi sociológiou a psychológiou sa dá hľadať rámec k príbehu gruzínskeho režiséra Gigishu Abashidzeho SusediaGruzia resizeSusedia (Neighbours, 2018). Na malom prašnom dvorčeku rozpadávajúceho sa domu sa stretáva jeho mužská komunita. Chlapi nepracujú, len pijú a hrajú backgammon (česky vrhcáby). Zachrániť pred skazou ich podľa kolektívnej mienky môže návrh akéhosi developera. Chce dom odkúpiť a ponúka jeho obyvateľom sumu za meter štvorcový. Všetci súhlasia okrem Gia, úspešného podnikateľa, ktorý chce dvojnásobok. Svoj byt zrenovoval a býva na okolité pomery luxusne. Všetka dejová dynamika sa sústreďuje na súťaž medzi kolektívom a jedincom. Gia príde o život úplne zbytočne. Na televíznej obrazovke vidíme, ako polícia odvádza podvodníka, známeho všetkým obyvateľom domu. Nedôvera voči príbehu „schopný voči neschopným“ začína otázkou, prečo si úspešný podnikateľ potreboval draho rekonštruovať byt v rozpadávajúcom sa dome, kde jeho obyvateľom padajú v sprche tehly na hlavu.

Istý komunitný obsah mal aj dánsky film Marie Winther Olsen Nina (2018) . Ako koprodukčný partner tu vystupovali Nina 2 resizei Faerské ostrovy, súčasť Dánskeho kráľovstva, nachádzajúce sa  medzi Islandom a severným Nórskom. Pravdepodobne na jednom z jeho ostrovov sa odohráva psychický posun Niny, mladej tehotnej ženy so spisovateľskými ambíciami. Upúta ju postava tuleňej ženy z miestneho folklóru. Postupne sa s ňou zbližuje až ju to stojí psychickú rovnováhu. Trpí navyše samotou, jej druh William je lekár kdesi v meste, a tak sa utieka k miestnemu pastorovi. Film začal sľubne, s energiou  smerujúcou k hľadaniu hraníc medzi zvieracím a ľudským. Výsledky tohto filmového „prieskumu“ nedávno bravúrne predviedol švédsko-dánsky film Ali Abbasiho Hranica (Tina a Vore, 2018). Nakoniec sa však rozplynul v bezradnosti. Ak k nej dôjde, vždy sa prihlásia overené situačné stereotypy a ambície zľahnú do machu.

Na záver ešte treba spomenúť domáci ukrajinský film Julia Blue (2018), pohybujúci sa kdesi medzi romantickou love JuliaBlue resizestory a aktuálnym reálom. Film Julie Toropovič sa priživoval kde sa dalo, na emocionálne exponovaných stereotypoch milostných drám, vojne s Rusmi, rozdielmi medzi mestom a dedinou a tak ďalej. Hlavná hrdinka Julia, krásna a ambiciózna študentka sa zamiluje do vojaka Ukrajinskej armády. Lieči sa zo zranenia a chudák nevie, že Julia dostala štipendium na štúdium do Hamburgu. Oznámi mu to po tom, čo ho sľubne vyvlečie na návštevu jej rodnej dediny. K stručnému deju asi ani netreba komentár. Je to jeden z filmov, ktorý si v súčasnosti veľmi intenzívne nakláňa domáce publikum. Stačil pohľad na dlhé rady na vstup do sály pred premietaním. Na hlbší pohľad do kinematografie našich susedov nebol čas, ale že sa tam nachádzajú zaujímavé kúsky o tom niet pochýb.

Share/Save/Bookmark