ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Kufor, fotografia, film... život!

MitelFestlogo resizeTaliansky kultúrny inštitút v Bratislave je popri Veľvyslanectve Izraela na Slovensku zrejme jedinou zahraničnou inštitúciou, ktorá usporadúva v hlavnom meste až dve národné filmové prehliadky ročne: v júnovom termíne je to Cinevitaj a v novembrovom zasa MittelCinemaFest, ktorý je stredoeurópskym podujatím: tentoraz sa Bratislava (22. – 26.novembra) zaradila za Budapešť a „predbehla“ Prahu, Brno a Ostravu.

V rámci Slovenska sa podujatie po prvý raz presunulo mimo Bratislavy, konkrétne do Košíc (3 predstavenia). Program dramaturgicky pripravuje Istituto Luce Cinecitta, ale bratislavskí organizátori sa ho snažia zakaždým obohatiť aj o nejaký špecifický titul. Samotný festival predchádzala vernisáž výstavy Rímsky kufor – znovuobjavené fotografie „sladkého života“, unikátnej kolekcie čiernobielych fotografií zachytávajúcich osobnosti najmä kultúrneho života (vrátane hercov a režisérov) v Ríme v 60. rokoch minulého storočia. Ide o výber z fotografií neznámeho autora – pravdepodobne skôr autorov – zhotovených z negatívov objavených v starom kufri, ktorý pred časom kúpil fotograf a spoluautor výstavy Marcello Mencarini. Ten Bratislavu pri tejto príležitosti navštívil a uviedol tu prednášku Paparazzi a „sladký život“, mapujúcu z historického hľadiska fenomén bulvárnych fotografov, ktorých medzinárodné pomenovanie pochádza práve z taliančiny.

Samotné filmové podujatie malo premyslenú dramaturgiu, o ktorej svedčí aj výber otváracieho a záverečného filmu. Bonusom toho otváracieho bola herecká účasť Slovenky Barbory Bobuľovej, ktorá, ako je azda už všeobecne známe, rozvinula po skromných začiatkoch na Slovensku a v Česku (Vlakári, R. S. C., Eine kleine Jazzmusik) svoju hereckú Navzdymladi resizekariéru v Taliansku, kde sa stala hviezdou prvej veľkosti. Po dvoch desaťročiach tamojšieho pôsobenia sa „prehrala“ do úloh matiek – takú stvárnila aj v dráme Navždy mladí a krásni, ktorým debutovala režisérka Letizia Lamartire. Ide o komplikovaný príbeh, v ktorom hrá hlavnú úlohu vzťah matky a jej mladého, ale už dospelého syna, ktorí sa zároveň milujú i neznášajú a ťažko si k sebe hľadajú cestu. Je v tom kvapka trpkosti (Isabella mala Bruna ako veľmi mladá a jeho otec pri nich nezostal; ignoruje svoju matku, ktorá ju nahovárala na interrupciu), trochu vzájomnej žiarlivosti, osobnej i profesionálnej, ale aj problémy s pracovným uplatnením (Isabella za mladi nahrala úspešný album, ale v súčasnosti spieva už len ako barová speváčka so synovým gitarovým sprievodom a aj o toto ich účinkovanie prestáva byť záujem)... Vďaka dobrému scenáru, výborným hereckým výkonom oboch hlavných predstaviteľov, suverénnej práci mladej režisérky, atraktívnym prostrediam a priliehavej hudobnej zložke vznikol psychologicky presvedčivý príbeh, ktorému „neublíži“ ani „umiernený“ happy end.

Bonusom k záverečnému filmu bola účasť mladého herca Mattea Olivettiho, jedného z dvoch hlavných predstaviteľov (spolu s Andreom Carpenzanom) filmu Keď chlapci plačú, ktorý režírovali takisto ako svoj debut bratia-dvojčatá Kedchlapciplacu resizeDamiano a Fabio D'Innocenzovci. Dvaja študenti hotelovej akadémie, ktorí pochádzajú z neúplných rodín a nie sú práve neviniatka, náhodne zrazia autom cudzieho muža, ktorý je na mieste mŕtvy. Páchateľov nik neodhalí, ale otec jedného z chlapcov sa postará o to, aby sa o ich „počine“ dozvedeli tí správni ľudia. Obeťou nehody bol totiž muž, ktorý v minulosti zradil miestny mafiánsky klan, chlapcom sa dostane uznania – a zároveň dostanú ponuku, aby pôsobili ako nájomní zabijaci. Prijmú to – náhle sa podstatne zlepší ich materiálna situácia a sociálne postavenie, ale zároveň sa, nevediac o tom, rútia do záhuby. Tu happy end naozaj „nehrozí“. Hoci film na jednej strane „vyrušuje“ istou modelovosťou a otázniky vzbudzuje aj nepravdepodobná okolnosť, že zločiny chlapcov polícia neodhalí (o ich vyšetrovaní sa vo filme vôbec nehovorí), na druhej strane podáva presvedčivý obraz prostredia, v ktorom sa odohráva a v ktorom chlapci dospievajú – je to jedno z chudobných rímskych predmestí, kde podľa Olivettiho slov reálny život naozaj vyzerá tak, ako je zobrazený vo filme. Ostatne, on sám sa istý čas stretával s rovesníkmi z tohto prostredia, aby nasal atmosféru a odpozoroval ich spôsob života.

Medzi dva spomenuté tituly, ktoré zároveň patrili medzi najlepšie, sa „zmestilo“ sedem ďalších. Až v dvoch z nich sme mohli obdivovať herečku Albu Rohrwacher, ktorá si zahrala hlavnú úlohu v podvratnej komediálnej dráme Naliehavé zjavenie (r. Gianni Zanasi), kde vytvorila úlohu geodetky, ktorej sa pri práci zjaví (?) Panna Mária, ako aj hlavnú Host resizeženskú úlohu vo filme svojej sestry Alice Rohrwacher Šťastný Lazzaro, ktorý pripravuje do distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov. Z bežnej distribúcie je už známa aj dráma Dogman režiséra Mattea Garroneho, kde v titulnej úlohe malého človiečika, ktorý sa stane – nie celkom bez vlastnej viny – obeťou miestneho násilníka, exceluje herec Marcello Fonte. Naopak, komédiu Hosť (r. Duccio Chiarini) o mužovi v strednom veku, ktorý sa po rozchode s priateľkou stane bezdomovcom, začne sa pretĺkať po bytoch svojich priateľov a tým aj byť svedkom cudzích životov a zložitých vzťahov iných ľudí, zohnal TKI výlučne na exkluzívne bratislavské uvedenie. Do minulosti, konkrétne do obdobia v predvečer prvej svetovej vojny na ostrov Capri, bola situovaná dráma Maria Martoneho Capri – Revolution so silnou hrdinkou, mladou pastierkou, ktorá sa snaží – a dokáže – vymaniť zo zabehaného spôsobu života, ktorý začína pod vplyvom okolností vnímať ako prekonaný. Z minulosti čerpal istým spôsobom aj režisér Roberto Ando v snímke Ukradnutý Caravaggio, v ktorej rozvinul fiktívny príbeh okolo skutočnej udalosti, keď v roku 1969 niekto ukradol Caravaggiov obraz Narodenie, ktorý sa dodnes nenašiel. A keďže dej sa točí okolo scenára a nakrúcania filmu na túto tému, je to zároveň aj o zaujímavá ukážka filmu vo filme. No a napokon čisto komediálny žáner reprezentovala snímka Muž, ktorý kúpil Mesiac v réžii Paola Zuccu; nazdávam sa však, že humor založený na rozdielnostiach medzi „skutočnými“ Talianmi a Sardínčanmi sa v našich zemepisných šírkach trochu míňal účinkom.

Pochopiteľne, program MittelCinemaFestu, čo ako tematicky i žánrovo pestrý, mohol predstaviť iba malý zlomok aktuálnej talianskej kinematografie, či už ide o jej artovú, alebo komerčnejšiu odnož. V každom prípade išlo zväčša o diela preverené ohňom renomovaných festivalov (Benátky, Cannes, Pusan), a teda o výber svojím spôsobom reprezentatívny.

Share/Save/Bookmark