ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Umenie, deti a holokaust

logoKN resizeUž po tretí raz usporiadalo Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku festival izraelského dokumentárneho filmu KolNoa.doc. Počas troch dní (23. – 25. 10.) boli v kine Mladosť uvedené štyri celovečerné a jeden stredometrážny film z rokov 2016 a 2017. Na rozdiel od prvého ročníka (druhý sme nemali možnosť sledovať) sa dramaturgia odklonila od politických tém a stavila skôr na umenie – nielen na filmové, ale aj na výtvarné umenie, literatúru a hudbu.

Otvárací film Múzeum bol pohľadom na Izraelské múzeum v Jeruzaleme, najväčšiu a najvýznamnejšiu kultúrnu inštitúciu v krajine, založenú v roku 1965. (V našom ponímaní ide o kombináciu múzea a galérie, ktorá uchováva a Muzeum resizeprezentuje archeologické i umelecké zbierky.) Režisér Ran Tal sa vyhol hromadeniu faktografických informácií či opisnému predstaveniu zbierok. V múzeu strávil 18 mesiacov a dôverne spoznal každodennú prevádzku tejto inštitúcie, ktorú nám predstavuje v slede všedných i výnimočných obrazov od „banálneho“ udržiavania čistoty priestorov či rozdeľovania služieb v expozíciách až po zložité reštaurátorské práce a prezentáciu diel. Venuje pozornosť predmetom i ľuďom – od bezmenných návštevníkov múzea cez pomocný personál až po odborných pracovníkov. Výsledkom je podmanivá obrazovo-zvuková mozaika o význame a zmysle histórie, umenia a krásy v našom živote.

Snímka Etgar Keret: Príbeh, ktorý sa skutočne stal je portrétom izraelského spisovateľa, ktorého dielo dobre pozná aj slovenský čitateľ (Sedem dobrých rokov, Osem percent ničoho, Zrazu klope ktosi na dvere). Keret (nar. 1967, presadil sa v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia) píše prevažne poviedky, v ktorých kombinuje presne odpozorované situácie zo života so surreálnymi prvkami. Vo svojej osobnosti akoby neoddeľoval realitu od EtgarKeret resizefantázie: aj keď rozpráva priateľom o svojich „skutočných“ zážitkoch, často ich prifarbuje alebo si ich priamo vymýšľa; ako poznamená jeden z účinkujúcich vo filme, štatisticky nie je možné, aby oproti iným ľuďom zažil toľko zaujímavých príhod. Holandský režisér Stephane Kaas vytvoril hravý dokumentárny film s hranými prvkami. Jeho východisková situácia sa odohrá pri pasovej kontrole pri vstupe do Izraela, keď režisér s kameramanom na otázku na účel svojej návštevy odpovedia, že idú nakrúcať film o Keretovi a „bude to bomba“. Nesprávne pochopené slovo „bomba“ vzbudí pozornosť úradníka, ktorý začne dvojicu vypočúvať, a dvaja mladí muži musia dokázať, že o Keretovi naozaj niečo vedia. Tak sa odvíja rozprávanie, v ktorom vystupuje samotný Keret a jeho priatelia, pričom niektoré situácie z jeho života sú aktuálne štylizovane zahrané, kým situácie z jeho často absurdných poviedok sú podávané v animovanej podobe. Vzniká tak plastický portrét spisovateľa, ktorý vzbudzuje chuť vyhľadať jeho literárne dielo.

Do hudobnej oblasti zablúdili režiséri Tal Barda a Noam Pinchas, ktorí vo filme Úžasné kráľovstvo Papu Alajeva portrétujú muzikantskú rodinu z etnickej skupiny bacharských Židov, ktorá sa presťahovala z Tadžikistanu do Izraela a slávi so svojimi koncertmi obrovské úspechy u publika. Hlavou rodiny je charizmatický a zábavný, ale zároveň Uzasnekralovstvo resizepanovačný Papa Alajev, ktorý do hudobného biznisu – ale zjavne nejde len o biznis, rodina hudbou proste žije – zapojil aj svoje deti i generáciu vnukov. Lenže nie všetci súhlasia s jeho metódami, tí najmladší by si dokonca svoje pôsobenie vo svete hudby predstavovali inak. Film zachytáva rodinu v situácii, keď 80-ročný Papa musí chtiac-nechtiac upúšťať od svojho patriarchálno-monarchistického pôsobenia a umožniť v rodine demokratické rozhodovanie o veciach. Film sa tak stáva nielen výpoveďou o hudbe a jej mieste v živote, ale aj o rodinných vzťahoch a sile indivídua.

Pôvabný bol hodinový dokument Opäť dieťaťom. Jeho Opatdietatom resizetvorcovia Gabriel a Moy Volcovichovci precestovali celú krajinu, aby našli a vybrali desať, respektíve jedenásť detí (v jednom prípade ide o dvojčatá), ktoré kopírujú etnické zloženie obyvateľstva i rôzne sociálne prostreia. Vo filme tak defilujú deti rôzneho veku, židovské aj arabské (aj z prostredia ortodoxných Židov; viaceré z nich hovoria hebrejsky aj arabsky i perfektne anglicky) a rozprávajú – raz detsky naivne, inokedy mimoriadne vyspelo, ale nikdy nie hlúpo – o svojom živote, o rodinách, v ktorých vyrastajú, o „výhodách“ detstva, o škole, o predstavách o svojej budúcej profesii... Z tejto skladačky vzniká pestrý obraz generácie, ktorá sa v nie takej ďalekej budúcnosti chopí spravovania vecí verejných a bude tvoriť obraz svojej krajiny. V závere zaznie pekná myšlienka: Dieťa je človek, ktorý viac sníva, než si pamätá.

Posledný uvedený film Milý Fredy načrel do histórie. Podáva portrét Fredyho Hirscha (1916 – 1944), ktorý bol vyštudovaným športovým inštruktorom a tejto činnosti sa venoval po celý svoj krátky život. Po vydaní norimberských zákonov ušiel ako 19-ročný z Nemecka a našiel útočisko v Československu, kde pôsobil najprv v Brne a potom v Prahe. Neskôr sa dostal do terezínskeho geta a napokon do koncentračného tábora Osvienčim. Či už v gete, alebo v koncentráku sa intenzívne venoval deťom a mládeži, aby pre nich urobil pobyt v týchto MilyFredy resizeprostrediach aspoň o niečo znesiteľnejším (atletické tréningy, nácvik divadelných predstavení). Fredy bol homosexuál a ani v tej dobe sa tým nijako netajil; v Brne mal vzťah s medikom Janom Mautnerom a svoju lásku našiel dokonca aj v Osvienčime, kde však 8. marca 1944 za nie celkom vyjasnených okolností zomrel. (Išlo o predávkovanie liekmi, ale nie je jasné, či so samovražedným úmyslom, alebo to bola nešťastná náhoda.) Režisér Rubi Gat využíva vo filme archívne zábery na dokreslenie dobových udalostí, množstvo zachovaných fotografií a výpovede pamätníkov, Hirschových zverencov, ktorí naňho spomínajú s láskou a úctou, prinášajúc aj pozitívne postrehy na margo jeho sexuálnej orientácie. Podobne ako vo filme o Etgarovi Keletovi aj tu sa využíva animácia, v tomto prípade na zobrazenie situácií z Fredyho života, ktoré, pochopiteľne, nie sú ani nemôžu byť zachované v archívnej podobe. (Mimochodom, film o Fredym Hirschovi nakrútil v roku 2011 aj česká dokumentaristka Olga Sommerová pod názvom Krotitel esesáků – z cyklu Českej televízie Neznámí hrdinové – Pohnuté osudy.) Informačne i emocionálne bohatý film uzatvára záber na futbalový zápas, ktorý sa v Izraeli konal pri príležitosti stého výročia Fredyho narodenia.

Pätica dokumentárnych filmov uvedených v rámci prehliadky KolNoa.doc poskytla aspoň čiastkový obraz o izraelskej kinematografii a kultúre. Škoda len, že jednotlivé filmy nemali takú návštevnosť, akú by si zaslúžili. Vybrané filmy budú uvedené aj v Košiciach (27. 10.), Prešove (28. 10.), Žiline (6. 11.) a Banskej Bystrici (13. 11.).

Share/Save/Bookmark