ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Filmový festival inakosti – tak trochu jubilejný

Inakost_logo_resizeV jesennom kalendári domácich filmových podujatí opäť zažiaril Filmový festival inakosti (28. 9. – 4. 10. 2011), ktorého hlavným organizátorom je občianske združenie Iniciatíva Inakosť a pripravuje ho tím pod vedením Zity Hosszúovej. Organizátori stále nečíslujú ročník podujatia, a tak len pre poriadok: celkovo sa festival venovaný filmom s LGBT (lesbian, gay, bisexual and transgender) tematikou konal na Slovensku po desiaty raz (prvý raz to bolo v roku 1995), pod súčasným názvom piaty raz (od roku 2007), z toho tretí raz s autonómnou dramaturgiou. Strechu nad hlavou poskytol festivalu Filmový klub 35 mm na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU (kinosála a videoprojekcia), dve filmové noci, vtipne nazvané Noc pravých chlapov a Noc pravých žien, sa konali v divadle Meteorit a päť najlepších hraných filmov sa reprízovalo v kinosále multiplexu Cinema City v Auparku.



Stretnutia so „starými známymi“

Zabil_som_svoju_matkuJednoduchá dramaturgia festivalu, ktorá sa osvedčila už v minulosti, umožňuje uvádzať snímky rôznych druhov, žánrov a metráží, a to staršieho i novšieho dáta. V najpočetnejšej sekcii Nové storočie bolo uvedených 14 celovečerných a 4 krátke filmy. K najlepším patrili tie, ktoré sme už v Bratislave príležitostne mohli vidieť, ale ich opätovné uvedenie – ako ukázal záujem divákov – nebolo na škodu. Festival akoby si budoval svoju vlastnú „pamäť“: ak sa vlani stretol s veľkým úspechom film zázračného dieťaťa kanadskej kinematografie Xaviera Dolana Imaginárne lásky (uvádzaný v súčasnosti vo filmových kluboch), tohto roku vzbudil veľký záujem jeho debut Zabil som svoju matku z roku 2009, ktorý nakrútil ako 19-ročný (!). Samozrejme, nejde o kriminálny príbeh; pod názvom, ktorý je len metaforou, sa skrýva psychologická dráma vzťahu 17-ročného syna (hrá ho sám režisér) a jeho matky, ktorí sa milujú i neznášajú zároveň a nie sú schopní nájsť prijateľný spôsob koexistencie. Bravúrne nakrútená snímka má mnoho mimoriadne silných miest (pritom sa nevyhýba ani komickým momentom) a je hereckým koncertom oboch predstaviteľov (v úlohe matky Anne Dorval). Pri porovnaní s Imaginárnymi láskami umožňuje aj definovať prekvapujúco výrazný režijný rukopis mladého tvorcu, ktorý má mimoriadny cit pre výtvarnú stránku filmu, funkčne a účinne využíva spomalené či zrýchlené zábery, rýchle montáže výtvarne koncipovaných detailov či s dejom zdanlivo nesúvisiace monológy protagonistu.

 

Chlapcica_2Návštevníci FFI už poznajú aj argentínskeho režiséra Marca Bergera, ktorého debut Plán B sme videli vlani. Jeho druhý film Neprítomný (2011) získal cenu Teddy Bear ako najlepší queer titul na tohtoročnom Berlinale. Berger v ňom vykresľuje príbeh tínedžera, ktorý sa zamiluje do svojho heterosexuálneho (?) učiteľa plávania a drobným úskokom sa snaží dostať do jeho priazne. Zdanlivo jednoznačný príbeh dostane nový rozmer po chlapcovej tragickej smrti, keď nám režisér odhalí niektoré dovtedy zamlčané fragmenty deja. Do tretice bola našou „starou známou“ aj francúzska režisérka Céline Sciamma, ktorá sa po snímke Akvabely predstavila filmom Chlapčica, príbehom 10-ročného dievčatka, ktoré výzorom, správaním i záľubami pripomína chlapca. Zápletku filmu tvorí moment, keď protagonistka Laure, ktorá sa s rodičmi a mladšou sestrou ocitá v novom bydlisku a čaká ju nástup do novej školy, ponechá svojich rovesníkov v domnení, že je chlapcom. Nevinnú lož však nemožno zastierať donekonečna, a keď celá záležitosť praskne, nie každý má pre „chlapčicu“ rovnaké pochopenie. Komorný až intímny príbeh ťaží okrem iného aj zo skvelého výkonu hlavnej predstaviteľky Zoé Héran; v zobrazení rodinnej atmosféry je láskavý, ale nie sentimentálny, kým v zobrazení vonkajšieho prostredia kruto realistický a pravdivý – so štipkou optimizmu v závere.

Čaro (filmových) nocí

Vkend_resizeNoc pravých chlapov otvoril anglický film Víkend (2011) režiséra Andrewa Haigha, príbeh o známosti na jednu noc, ktorá sa začala v gay bare, ale z ktorej sa počas víkendu možno stáva niečo hlbšie – podrobnejšie sme o ňom písali po uvedení na karlovarskom festivale. Druhým titulom bol August (2011) amerického režiséra Eldara Rapaporta. Jeho zápletku tvorí situácia, keď sa istý Troy po viacročnom pobyte v Španielsku vracia do Los Angeles a vyhľadá kontakt so svojím bývalým priateľom Jonathanom, ktorý však už žije vo vzťahu s Hispáncom Raulom. Neveľmi nápaditý film pôsobil skôr dojmom televízneho Velky_teply_muzikal_-_zdroj_-_FFi_resizeopusu a v inom kontexte než medzi druhou a štvrtou nadránom by asi veľmi neobstál. A medzi štvrtou a pol šiestou boli vytrvalci vďační za Veľký teplý muzikál (2009) režisérskej dvojice Fred M. Caruso – Casper Andreas. Ide vlastne o akýsi „muzikál na druhú“, pretože dej sa točí práve okolo prípravy javiskového muzikálu, ktorý je gay parafrázou biblického príbehu o Adamovi a Eve (v origináli slovná hračka Adam & Eve – Adam & Steve). Paralelne sa odohráva comingoutový príbeh jedného z protagonistov muzikálu, ktorý túži pozvať na premiéru svojich rodičov, ale zároveň sa obáva ich reakcie po odhalení pravdy o ich synovi. Samozrejme, v súlade s pravidlami žánru to dobre dopadne. Veľký teplý muzikál si uťahuje z homofóbie i náboženského fanatizmu, čím aj tento ľahučký žáner dostáva vážnejší rozmer.

Obávam sa, že absolvovať v kine dve noci za sebou je nad ľudské sily, a tak sme z Noci pravých žien videli iba snímku Nočná hliadka (2011) Richarda Lextona, nakrútenú podľa rovnomenného románu Susan Waters. Príbeh štyroch žien (a homosexuálneho brata jednej z nich) sa odohráva v (po)vojnovom Londýne, pričom chronologicky obrátené vykresľovanie deja (1947, 1944, 1941) prekvapujúco odhaľuje vzťahy medzi postavami a príčinné súvislosti ich konania. Práve S. Waters bola venovaná celá „lesbická“ noc – okrem spomínaného filmu to boli ešte adaptácie jej diel Špičkou jazyka (2002) a Zlodejka (2005), všetky z produkcie BBC.

V cudzej koži

V_cudzej_kozi_resizeSlovné spojenie „v cudzej koži“ sa môže vzťahovať najmä na problematiku transsexuálneho cítenia, ale vo filme Angeliny Maccarone má iný význam. Protagonistkou nemeckej drámy V cudzej koži (2005) je iránska prekladateľka Fariba, ktorá musí opustiť svoju vlasť, lebo jej hrozí smrť za odhalenie jej ľúbostného vzťahu s vydatou ženou, a hľadá azyl v Nemecku. Keďže ani tu však nedokáže otvorene hovoriť o príčine jej prenasledovania v Iráne, hrozí jej vyhostenie. Zhoda tragických okolností (samovražda jej krajana, študenta Siamaka) jej umožní zobrať na seba mužskú identitu a Fariba sa tak ocitne v kolotoči čiernej práce, neveľmi tolerantných kolegov a zamilovania sa do kolegyne Anne, ktorá ju považuje za muža. Pochopiteľne, že toto všetko sa nemôže skončiť dobre, ale autorky (scenár A. Maccarone spolu s Judith Kaufmann) ponechávajú filmu zaujímavý otvorený koniec, keď na seba protagonistka pri návvrate do Iránu opäť berie mužskú identitu.
„V cudzej koži“ sa cítia aj osoby, ktorým príroda nadelila ženské telo, ale mužskú dušu. Dánska dokumentaristka Saskia Bisp sleduje v snímke Nikto neobstojí bez chyby (2009) dve biologické ženy, ktoré prechádzajú procesom premeny na mužov – aký to má dosah na ich psychiku a na prípadný, pôvodne žensko-ženský vzťah. V ešte paradoxnejšej situácii sa ocitajú protagonistky/-isti amerického dokumentu Transparent (2005, r. Jules Rosskam) o ženách, ktoré po operatívnej zmene pohlavia ako muži stále zostávajú matkami svojich detí.

Sila dokumentov

Zaujímavých dokumentov bolo v programe festivalu viac. K tým najlepším určite patrila americká snímka Davida Weissmana a Billa Webera Boli sme tu (2011), ktorá spätne zachytáva nástup a prvé roky epidémie HIV/AIDS v americkej mekke gayov, v San Franciscu. Hoci je dokument z pochopiteľných dôvodov založený do veľkej miery na princípe „hovoriacich hláv“, aj tak má nebývalú silu: ťažko sa ubrániť emóciám, keď napríklad zdravotná sestra hovorí o tom, ako prenášala z patológie do laboratórií na výskumné účely oči zosnulých pacientov, ktorých ešte krátko predtým ošetrovala a v najťažších chvíľach držala za ruku, alebo keď jeden z protagonistov spomína na smrť svojho priateľa, ktorý mu zomrel priamo pred očami počas prevozu do nemocnice...

Tepl_dni_resizeZ úplne iného súdka bol dokument Zakázané plátno Ameriky (1995, r. Rob Epstein a Jeffrey Friedman), zaujímavý najmä pre milovníkov dejín filmu: zaoberá sa zobrazovaním gay a lesbických postáv v americkej kinematografii v priebehu dejín – od skrytých narážok cez ich zobrazovanie ako negatívnych postáv alebo aspoň postáv, ktoré musia zle dopadnúť, až po zlom predstavovaný najmä drámou Jonathana Demma Philadelphia (1993) s Tomom Hanksom, Denzelom Washingtonom a Antoniom Banderasom v hlavných úlohách.
Dokument Teplé dni (2009) režiséra Yaira Quedara rozpráva o priebehu boja za práva LGBT komunity v Izraeli od 80. rokov 20. storočia (keď tu bola homosexualita stále trestná) cez rôzne aktivity odvážnych jednotlivcov až po prelomový rok 1998, keď sa doslova miláčikom národa stala transsexuálna speváčka Dana International, ktorá zvíťazila na Veľkej cene Eurovízie. Tým sa zároveň dostávame k jednej z ťažiskových sekcií tohtoročného FFI.

Fragmenty Izraela ortodoxného...

Oci_dokoran_otvorene_1_-_zdroj_-_FFi_resizeVoľba izraelskej kinematografie tvoriacej samostatnú sekciu FFI je v niečom paradoxná: na jednej strane, ako sa uvádza vo festivalovom katalógu, patrí Izrael ku krajinám s pomerne vysokou mierou tolerancie a akceptácie neheterosexuálnej menšiny, a to dokonca aj v porovnaní s európskym a americkým kontinentom, na druhej strane tu však zároveň existuje nekompromisné odmietanie „inakosti“ ortodoxnou židovskou cirkvou. Práve z konfrontácie ortodoxných postojov s právom jednotlivca na slobodnú voľbu ťažili dva z najlepších filmov festivalu. Dráma Haima Tabakmana Oči dokorán otvorené (2009) rozpráva vo veľmi sugestívnej, zovretej forme príbeh majiteľa mäsiarstva v Jeruzaleme, ženatého otca rodiny, ktorý po smrti svojho otca prijme ako pomocníka v mäsiarstve mladého študenta, prišelca s nejasnou minulosťou, ktorého prítomnosť od začiatku vyvoláva nevôľu ortodoxnej komunity. Keď sa Áron, muž v stredných rokoch, do mladého príťažlivého Ezriho zamiluje a nadviaže s ním „zakázaný“ vzťah, čo sa v uzavretej komunite nedá utajiť, vyvolá to nielen odpor jeho súkmeňovcov, ale aj neriešiteľnú existenciálnu situáciu jeho samotného. „Doteraz som bol mŕtvy, ale teraz žijem,“ hovorí muž, ktorý miluje svoju ženu i deti, ale zároveň nevie ani nechce odolať čaru mladého milenca, pri ktorom zjavne nejde iba o fyzický vzťah. Tragický koniec – Áron volí dobrovoľný odchod zo života – je len logickým vyústením ľúbostného príbehu, ktorý sa azda len odohráva v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

V podobnej, i keď nie takej vyhrotenej situácii sa ocitá aj mladá protagonistka filmu Tajomstvá (2007, r. Avi Nesher), ktorá odloží plánovaný sobáš, aby mohla ísť študovať do dievčenského seminára. Keď ju riaditeľka školy poverí, aby sa spolu s voľnomyšlienkarskou spolužiačkou Michelle starala o ťažko chorú Francúzku s nie celkom jasnou minulosťou a vierovyznaním (vo vynikajúcom podaní Fanny Ardant), dostáva sa do konfrontácie s existenciálnymi otázkami choroby, smrti, ale aj prebúdzajúcich sa citov k svojej spolužiačke, ktorá však napokon dáva prednosť životu „podľa normy“. Film Tajomstvá sa stal najúspešnejším v diváckom hlasovaní.

... a fragmenty Izraela liberálneho

Jossi_a_Jagger_2Tragický záver má aj melodráma Eytana Foxa (FFI v minulosti uviedol jeho film Bublina) Jossi a Jagger (2002), v ktorej scenárista Avner Berheimer zobrazuje príbeh utajovanej lásky v prostredí armády: milencami sú mladý veliteľ a jeho podriadený. Napätie vyplýva nielen z nutnosti dôsledne utajovať svoju lásku, ale aj z rozdielnych predstáv o budúcnosti: kým Jossi ju vidí v armáde, Jagger si predstavuje ich spoločný život v civile. Osud – Jaggerova smrť pri potýčke na izraelsko-libanonskej hranici – to vyrieši za nich; v tragickom okamihu smrti Jossi nezaváha vysloviť vyznanie lásky, hoci má nechceného svedka, a nepriamo dá svoju náklonnosť k priateľovi najavo aj na stretnutí po jeho pohrebe. Fox to nepreháňa ani s prejavmi vojenského drilu, ani s ľúbostnou líniou príbehu, vďaka čomu sa jeho filmu dá veriť.
Najnovším dielom Eytana Foxa, ktorý sa momentálne teší v Izraeli veľkej obľube, je televízny muzikál Mary Lou (2010), vychádzajúci z piesní populárneho speváka Sviku Picka – ten zohráva v príbehu dôležitú úlohu a v jednej z kľúčových scén hrá seba samého. Dejová línia vychádza z príbehu chlapca, ktorého matka opustila rodinu – manžela a desaťročného syna –, aby sa mohla stať Pickovou vokalistkou. Keď jej syn Meir dospeje, vyberie sa do Tel Avivu, aby ju vyhľadal, lenže (domnelý) príbeh jeho matky i jeho vlastný sa začnú čoraz viac zamotávať. Pod „šupkou“ muzikálového žánru nájdeme zaujímavo rozohrané motívy vzťahov rodičov a detí, opätovaných i neopätovaných lások, existenciálnych neistôt, aby sme na konci dvaapolhodinového diela, ktoré však ani na chvíľu nenudí, dospeli k prekvapujúcej pointe i k úvahe o tom, či je lepšie poznať krutú pravdu, alebo žiť v sladkej nevedomosti...

A opäť doma...

Mry_s_vysok_a_hrub_resizeZdá sa, že je trochu problém naplniť každoročne sekciu Teplé Slovensko, lebo tematických snímok predsa len nevzniká až toľko. Preto padla tentoraz voľba na štyri krátke nenaratívne filmy. Išlo o tanečné snímky Deň v réžii Alberta Vlka (2004) a Darkroom v réžii Petra Bebjaka (2007). Svoje študentské filmy osobne uviedol dnes už „zabehaný“ režisér Róbert Šveda – Sen, predstava, fantázia Bendy Kristovej (2000) a Cesty do Arles (2002); ako bonus pridal zvučky slovenských Gay Film Festivalov z rokov 2000 (podľa jeho námetu realizovala animovanú zvučku Jana Slovenská) a 2001 (v podstate ide o krátky film s témou transportov do koncentračných táborov). Výnimočnou udalosťou bolo uvedenie dokumentárneho filmu Juraja Johanidesa Múry sú vysoké a hrubé (2010), venovaného osobnosti predčasne zosnulého scénografa Aleša Votavu. Diváci mali možnosť vidieť dlhšiu, stominútovú verziu filmu (oproti 76-minútovej televíznej verzii) a navyše sa projekcia uskutočnila za účasti režiséra J. Johanidesa, scenáristky Anny Gruskovej a oboch patrónov festivalu – Zuzany Kronerovej a Richarda Stankeho, ktorý bol zároveň jedným z účinkujúcich v spomínanom dokumente a blízkym priateľom A. Votavu.

Filmový festival inakosti priniesol popri troch desiatkach predstavení aj mnoho sprievodných podujatí – diskusie na témy Transfenomén na Slovensku, Dúhový pride, AIDS – nás sa to netýka? a Gay kresťan a cirkev, dve divadelné predstavenia hry Andreja Kuruca Slabosi v Štúdiu 12 a výstavu výtvarníka Dušana Veselovského pod názvom Hľadanie lásky v KC Dunaj (prístupná do 15. 10.). Autorské čítanie pozoruhodného českého básnika a prozaika Adama Georgieva bolo, žiaľ, naplánované iba na jednu hodinu, z ktorej ešte ukrojili nepredvídané organizačné zmeny (uvažuje sa však o jeho účasti na Dúhovom pride 2012). Okrem naozaj len drobných organizačných nedostatkov nie je Filmovému festivalu inakosti čo vytknúť a treba dúfať, že o rok vykročí do ďalšej päťročnice svojej existencie.

Share/Save/Bookmark