ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Súboj veľkých hráčov a nastupujúcej generácie

Cannes2019logo resizeŠkodoradosť nie je pekná vlastnosť, ale na malý moment som si povedala - tak im treba. No komu? Dobrým filmom? Invenčným režisérom ? Veď je to hlúposť. Stalo sa to po prvý raz a možno nie úmyselne. Chýry, že vrcholom festivalu bude film Quentina Tarantina Vtedy v Hollywoode a jasný víťaz, sa nepotvrdilo.

Rozhodne nie preto, že by nespĺňal očakávania, je to jedna z jeho mimoriadne vydarených snímok, ale premrštená propagácia a najmä cirkus a šialenstvo okolo tlačovej besedy a uvedenia filmu, keď nás síce slušne požiadali, aby sme neprezrádzali obsah (aj to bolo po prvý raz), bolo zbytočné a nahnevalo skoro každého. „Jasného víťaza“  si seriózna porota, na čele s Alejandrom Gonzalesom Inárrituom, nevšimla. A pravdou je aj to, že Tarantino mal veľkých konkurentov, napríklad vo víťaznom filme Paraziti, ale najmä v opuse Terrencea Malicka Skrytý život (najlepší film festivalu) a Almodóvarovom diele Bolesť a sláva. Súboj medzi veľkými hráčmi a bardmi kinematografie vyhrala nová krv. Svojim spôsobom je to správne. Porota, na ukážku, prijala na milosť aj zaslúžilých kmeťov, ale len niektorých. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že prílišná vystatovačnosť jedných, hra na schovávačku druhých (Malick sa zatajuje, ale inkognito vraj na bol na odovzdávaní cien), nie je dôstojné, skôr urážlivé. Poškodili si sami.  

Triumf Parazitov, ale aj veľká satisfakcia pre režiséra
Sociálno - kritická tragikomédia Kórejčana Bong Joo-Hoa Parazit si Zlatú palmu zaslúžila z dvoch dôvodov. Ten prvý, že jeho geniálny film Okja vlani na festivale museli diskvalifikovať, lebo Cannes filmy z produkcie Netflix neberie do úvahy a druhý, že humor a nadhľad ako tvorca prezentuje dva svety – svet boháčov a outsiderov - je brilantný. Parasite resizeChudobná rodina existuje v hroznej biede, pijú, jedia ako prasce a aj ich fyzická kondícia je biedna. Boháči, žijúci v luxusných bytoch, sú správajú sa slušne, nikomu nič nezávidia a nič sa im nedá vytknúť. Štyria paraziti sa postupne votrú do ich priazne, nasťahujú sa k nim a začínajú ich ovládať. Ich bezočivosť nemá hranice – syn s falošným diplomom vyučuje angličtinu, mama sa hrá na guvernantku, dcéra lieči ubolenú dušu a otec sa zamestná ako šofér. No dovtedy sa chodí s krčahom na vodu kým sa nerozbije. A ten sa rozbije keď dôjde k nehode, ktorá dá definitívne bodku za týmto nezmyselným spolunažívaním. Snímka je humorná, smutná, trochu zabieha do krimi, no je najmä tvrdou kritikou sociálnych rozdielov v krajine. Aby sa k ním mohol čo najkritickejšie vyjadriť musel Bong Joo-Ho siahnuť po metafore. Aby nevzniklo nedorozumenie Parazit nedostali cenu útechy za vlaňajší nezdar, ale za nespornú umeleckú kvalitu filmovej reči.

Ladj Ly a jeho novodobí Bedári
Francúzi sa môžu tešiť, objavil sa niekto ešte nie až tak známy, ale o to talentovanejší, ktorý za svoje nefrancúzsky MIserables resizeznejúce meno Ladj Ly vďačí pôvodu z Mali. Režisér i herec však nie je nováčik, môže sa pochváliť už  niekoľkými úspechmi, ale v canneskej súťaži ešte nezažiaril. Za film Bedári získal  Cenu poroty ex aequo sa brazílskou snímkou Bacurau Klebera Mendonça Filha a Juliana Dornellesa (tí k neznámym nepatria). Tému o nekorektných policajných zásahoch prihral tvorcovi sám život. Je to jeho príbeh, on je tým mladým chlapcom, ktorý sa neprávom dostane do problémov a len vďaka intervencii vplyvnej osobnosti sa prípad dostal na pretras. Ladj Ly, samozrejme, pracoval aj s fikciou, veľa upravil a dotvoril, ale podstata je pravdivá. Krutá obžaloba zbabelých, skorumpovaných a nečestných policajtov je nakrútená s citom pre mieru, ale s dostatočným rozhorčením a hnevom a zároveň výzvou vláde za okamžitú nápravu. O tomto režisérovi ešte budeme počuť.

Bacurau2 resizeSpomínané Bakurau takisto prezentuje rozhorčenie a bezradnosť s problémami, ktoré Brazíliu kvária, ale jeho výhodou je, že téma je všeobecná, celosvetová. No je až príliš drastickým návodom na riešenie nespravodlivosti, chudoby a terorizmu. S takým krajným riešením by sotva kto súhlasil, možno len ľudia, ktorí už nemajú čo stratiť. Ale všetci máme množstvo možnosto, nemusíme ľuďom, s ktorými nesúhlasíme, hneď vykopať hrob.

Zombie téma v móde
Americký tvorca Jim Jarmusch sa hneď na úvod festivalu prezentoval zombie témou s filmom Mŕtvi nezomierajú, Atlantik resizepoužitá len na to, aby agitovala za záchranu Zeme. No tentoraz sa tento osobitý tvorca veľmi nevyznamenal, ale mladá francúzska režisérka Mati Diop s ňou uspela až to dotiahla k Veľkej cene. Atlantik nie je zombie filmom v pravom  slova zmysle, ale óda na veľkú lásku, ktorá nezomiera ani po smrti jedného z milencov. Dvaja nešťastníci nemajú inú možnosť, po mnohých nezdaroch, len sa na chvíľu odlúčiť a jeden z nich sa vydá na cestu do sveta kvôli peniazom. Krutý Atlantik dievčine už milého nevráti, ale jeho duch bude stále s ňou, bude ju strážiť, ochraňovať, ako aj mnohé takto postihnuté ženy. Film je skutočne originálny, záhadný, trocha mystiky mu neuškodilo, ale k cene pomohol fakt, že zapadá do teraz tak preferovaného feministického hnutia  

Všemocná láska lomcuje a hrdinkami filmu francúzskej režisérky a scenáristky Séline Sciamma vo filme Portrét Zenavohni2 resizemladého dievčaťa v ohni. Získala za túto nenáročnú, no po estetickej a obrazovej stránke nakrútenú snímku Cenu za scenár. Hovorí o mladej maliarke, ktorá na malebnom, zabudnutom ostrove za honorár portrétuje dcéru panej domu. Medzi oboma ženami vzplanie lesbická vášeň a poznačí ich na celý život. Dobre sa na to pozeralo, príbeh vyrozprávala s vkusom a nevybočila ani z rámca vkusu.

Toľko dobrých mužských hereckých výkonov  sa málokedy stretne, ako tomu bolo na tohtoročnom Cannes. Napríklad MalyJoe.jpg resizeAntonio Banderas, vynikajúci Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, August Diehl a mnohí iní, ale dámy sa tohto roku veľmi nevyznamenali.  Porota však predsa len jednu našla, a to pôvabnú Emily Beecham hrdinku filmu Malý Joe Jessicy Hausner. Cena za najlepšiu ženskú interpretáciu sa jej ušla právom už aj preto, že sa dôveryhodne a sugestívne zhostila úlohy vedkyne, ktorá pracuje na vývoji rastliny, ktorá  ma priniesť spokojnosť a šťastie. Maly Joe, tak ju vedci nazvali, však prinesie všetko len nie šťastie..

Ani bardi neobišli nepovšimnutí
Bolesť a sláva Pedra Almodóvara (hrá sa aj u nás), mal v Cannes veľký úspech. Festivalové obecenstvo ho prijalo Banderas resizebez výhrad, ale našli sa aj takí, ktorých až tak veľmi neoslovil a neočaril. Osobne si myslím, že je to jeden z jeho lepších filmov, i keď súhlasím s názorom, že nie je až tak dokonalý ako snímka Všetko o mojej matke. No nemá k nej veľmi ďaleko, lebo aj v tomto je jednou z ústredných postáv jeho života. Je to vraj jeho najosobnejší film, s čím možno súhlasiť, no dôraz je na sile človeka vstať z popola, nedať sa zlomiť a začať odznova. Antonio Banderas si za hlavú rolu odniesol Cenu za herecký výkon.

Trochu mám problém s filmom Malý Ahmed belgických tvorcov Jean-Pierra a Luca Dardennovcov. Žeby to bol film Ahmed resizehodný Ceny za najlepšiu réžiu, o tom nie som presvedčená- Dokonca to nie je ani ich najlepší film. Zrejme zohrala  úlohu téma – radikalizácia detí na islám, ktorá je aktuálna a alarmujúca. Dardenovci sa pokúsili dostať na koreň problému, ale nie je to presvedčivé. Pubertálny chlapec nemal nijaký vzor, otec mu zomrel a matka sa trochu často pozerala na dno pohára a s takto rozorvaným deckom už imám nemal veľa roboty. Je to film potrebný, ale zostal niekde na pol ceste

Zvláštne uznanie a cena poroty FIPRESCI pripadla snímke Elia Suleimana Toto musí byť nebo. Zrejme únava Suleiman resizealebo som intelektuálne na tému nedorástla spôsobila, že mi jej zmysel nejakou ušiel. Budem si musieť film ešte raz pozrieť, možno zmením názor. Snímka je vysoko štylizovaná, miestami nezrozumiteľná. Má to byť akýsi apel za spravodlivý boj Palestínčanov. Hrdina (hrá ho režisér), odcestuje do Paríža, aby tam získal podporu na nakrútenie filmu, ale vráti sa domov bez výsledku. Je však pravda, že samotné obrazy, bez akejkoľvek spojitosti, sú pôvabné, humorné a často veľavravné.

Cannes 2019 zhrnulo v hlavnej súťaži, no aj ostatných, všetko čo dnes so svetom hýbe. Aj keď majstri svetovej kinematografie, ktorí veci najpresnejšie dokázali vyjadriť, nefigurovali medzi víťazmi, porota si dala pozor, aby líniu festivalu nenarušila. Filmy sa adresne vyjadrili k terorizmu, radikalizácii islamom, k nebezpečnému návratu k fašistickým ideológiám, strachom pred devastáciou planéty, ľahostajnosťou politikov k problémom ľudí, problémom imigrácie a adaptácie utečencov v novom prostredí a tiež témou zločinnosti, ktorá sa často pripisuje imigrantom, ale je často dielom domácich delikventov. Spracovali to filmy v rôznej kvalite, v rôznych žánroch, a tak upozornili na nie najpozitívnejší obraz súčasného sveta.

Share/Save/Bookmark