ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Dve tváre Art Film Festu

ArtFilmFestlogoEtablovaný filmový festival Art Film Fest sa tohto roku (15. – 23. júna) konal dvadsiaty šiesty raz, po presťahovaní z Trenčianskych Teplíc a Trenčína tretí raz vo východoslovenskej metropole, kde sa udomácňuje čoraz viac. Už len pri zbežnom pohľade do kinosál bol počet divákov vyšší než vlani a vďaka rôznorodosti programu bolo aj publikum veľmi rôznorodé. Festival sa snažil rôznymi spôsobmi komunikovať s mestom a jeho obyvateľmi, raz šťastnejším, inokedy menej šťastným spôsobom.

Dôstojnejšie otvorenie festivalu svedčalo
Naďalej pre nás zostáva nepochopiteľné spojenie artového festivalu s bulvárnym denníkom a s komerčnou televíziou, čo so sebou opäť prinieslo napríklad „bonus“ v podobe účasti hereckých hviezd(ičiek) na slávnostnom otvorení – ZuzaMaurery resizerozumej aj takých, ktoré nielenže nijako nesúviseli s uvádzanými filmami, ale v nejednom prípade ani so slovenskou kinematografiou ako takou (ak teda za kinematografiu nepovažujeme denné seriály, sitkomy a podobné televízne žánre, ktoré s artovosťou nemajú nič spoločné). Na druhej strane treba skonštatovať, že oproti vlaňajšiemu „estrádnemu“ úvodnému večeru poňali organizátori tohtoročný otvárací ceremoniál dôstojne, keď sa sústredili na niekoľko krátkych vecných príhovorov a odovzdávanie „personálnych“ festivalových ocenení. (Umravniť sa podarilo dokonca aj moderátora Bruna Cibereja, ktorý sa úspešne zbavil neznesiteľného zlozvyku z predošlých ročníkov podávať ruku každému hosťovi, ktorý príde na pódium. Bolo to však napínavé, lebo ako prvý to bol premiér Peter Pellegrini... čo je síce na pováženie, ale nebudeme sa tu púšťať do politických komentárov.) A tak si hneď v prvý deň festivalu prevzala cenu Hercova misia Zuzana Mauréry, ktorá s každým svojím nasledujúcim filmom zreje ako dobré víno, čo brilantne predviedla nielen v Priklerovom filme Ďakujem, dobre a v Hřebejkovej Učiteľke, ale aj v najnovšom filme Martina Šulíka Tlmočník, ktorý bol súčasťou sekcie Slovenská sezóna. Ocenenie Zlatá kamera poputovalo do rúk Agnieszky Holland, ktorá musela účasť zo zdravotných dôvodov na Chylkova resizeposlednú chvíľu odrieknuť, no prihovorila sa divákom prostredníctvom videopozdravu. Cenu za ňu prevzala jej dcéra Kasia Adamik, ktorá túto príležitosť využila – celkom legitímne – aj na vyjadrenie podpory ukrajinskému režisérovi Olegovi Sencovovi, ktorý bol odsúdený v Rusku v zmanipulovanom súdnom procese a odpykáva si „trest“ v putinovskom väzení. Aj preto bolo trochu pikantné odovzdať druhú Zlatú kameru ruskému režisérovi Alexejovi Germanovi ml., ktorý túto kauzu v zákulisí festivalu – podľa vyjadrenia rakúskeho filmového kritika Otta Reitera vo Festivalovom denníku – spochybnil... čo tak trochu otvára otázku zodpovednosti režiséra ako umelca a režiséra ako človeka (politického), čo zasa dobre korešponduje s protagonistom dokumentu Patrika Lančariča Válek... (Ale to sa opäť zamotávame.) Posledným oceneným v rámci otváracieho ceremoniálu bol Fero Fenič, ktorému udelili Cenu prezidenta festivalu. Postavou Fera Feniča sa zároveň pokračovalo v tradícii, keď rodák z východoslovenského regiónu (vlani Peter Kerekes) uvedie nielen výber zo svojej vlastnej tvorby, ale aj iné filmy, ku ktorým má osobný vzťah. A pre úplnosť dodajme, predbiehajúc udalosti, že druhou herečkou ocenenou Hercovou misiou bola Ivana Chýlková, ktorá si cenu prevzala v závere festivalu.

Najdôležitejšie sú... filmy!
Ten, kto sa počas Art Film Festu vykašle na autogramiády, módne prehliadky, prezentácie všelijakých trhlín v slovenskej audiovízii, rozhodne urobí dobre. A nemusí to byť žiadny elitár či cinefil, pretože filmový program festivalu je zostavený tak, aby si v ňom mohol každý nájsť to svoje, pri dodržaní latky vkusu nevyhnutnej pri takomto podujatí. Festival myslí v samostatnej programovej sekcii na deti (čím si „rafinovane“ podchytáva budúcich potenciálnych divákov), sekcia prezidenta festivalu je venovaná divácky vďačným starším (americkým) komédiám a muzikálom, milovníci exploatačných filmov, ale aj cinefilovia po celodennej intelektuálnej „drine“ ocenia tituly z Nočnej prehliadky. A na druhej strane bola povedzme sekcia s edukatívnym podtónom venovaná 100. výročiu vzniku Československa – od biografického Milana Rastislava Štefánika v réžii Jana Svitáka z roku 1935 až po najnovšieho Dubčeka v réžii Laca Halamu a úplnú koprodukčnú novinku Okupácia 1968 v réžii piatich tvorcov a produkcii Petra Kerekesa, ktorá práve vstúpila do distribúcie. Dokonca sa Art Film Fest – možno len „podvedome“ – akoby vrátil k svojim začiatkom, keď v sekcii Variety Select: Art Films ponúkol filmy venované umeniu a umelcom (maliar Jean-Michel Basquiat, operná speváčka Soňa Červená, fotograf Robert Vano...).

Jadrom festivalu sú však, samozrejme, súťažné sekcie, najmä súťaž hraných filmov, do ktorej vybrali organizátori Tiesnovevolanie resizefestivalu 13 titulov. Modrého anjela pre najlepší film získal dánsky psychologický triler Tiesňové volanie  režiséra Gustava Möllera, príbeh pracovníka tiesňovej linky, ktorému zatelefonuje mladá žena a oznámi mu, že ju uniesli. Porota ocenila v tomto prípade presvedčivosť rozprávania a silnú vizuálnu stránku filmu. Koniec koncov, o jeho kvalitách sa budeme môcť presvedčiť vďaka Asociácii slovenských filmových klubov, ktorá ho uvedie do slovenskej distribúcie. Vtedy bezpochyby oceníme aj výkon Jakoba Cedergrena, ktorý získal Modrého anjela pre najlepšieho herca. Analogickú cenu v ženskej kategórii získala Zsófia Szamosi za postavu matky v maďarskom filme Jeden deň režisérky Zsófie Szilágyi. Dej tohto skvelého filmu sa odohráva naozaj počas jedného dňa – Jedenden resized jedného rána po druhé – a zachytáva 24 hodín zo života zamestnanej ženy, manželky a matky, ktorá musí v krátkom čase riešiť potenciálnu neveru svojho manžela, zadeľovať si prácu v časovo náročnom zamestnaní, dopravovať deti do škôl a na krúžky, riešiť chorobu jedného z nich a zábudlivosť ďalšieho... proste nekonečný kolotoč bez jedinej prestávky. Pozoruhodný koncept tohto filmu spočíva v tom, že pôsobí dojmom, akoby dokumentárna kamera sledovala reálnu ženu v skutočnom živote. A prekvapujúci je humorný záver, keď sa prevrátia naruby očakávania diváka, ktorý „predvída“ skôr nejakú tragédiu spôsobenú nezvládnuteľnou situáciou. Modrého anjela za najlepšiu réžiu získal srbský tvorca Ognjen Naklad resizeGalvonić za drámu Náklad, príbeh vodiča dodávky v roku 1999, v čase, keď NATO bombarduje Srbsko. Prevoz tajomného nákladu cez nehostinné a pochmúrne územie, poznačené vojnovými peripetiami, sa stáva sugestívnym a mrazivým podobenstvom o dobe len nedávno minulej. Porota vyzdvihla, že režisérovi sa darí postupne vťahovať divákov do sveta svojho filmu a ponárať sa do najväčších hĺbok ľudskej duše. Zároveň sa rozhodla udeliť dve zvláštne ocenenia. Jedno získal slovenský súťažný príspevok Posledný autoportrét, intímna sebareflexia režiséra Mareka Kuboša, koncipovaná na hranici dokumentu a hraného filmu, plná humoru, no zároveň úvah o ukončení filmárskej Motyle resizekariéry. (K bežným divákom sa film dostane na jeseň tohto roka, keď bude súčasťou klubového Projektu 100.) Druhé zvláštne ocenenie sa ušlo tureckému filmu Motýle režiséra Tolgu Karaçelika, v ktorom sa traja dospelí súrodenci – každý je sám osebe svojráznou postavou – vyberú do svojej rodnej dediny navštíviť svojho otca, ktorý ich o to sám požiadal. Otec však medzičasom zomrie, a tak im zostávajú už len stretnutia s miestnymi obyvateľmi a najmä ich vzájomné konflikty. Napriek pomerne ťaživej téme je film plný humoru vrátane čierneho a podobne ako maďarský súťažný film má prekvapivú pointu, keď sa z očakávaného tajomného posolstva, ktorí má súrodencom na základe otcových indícií poskytnúť starý slepý pastier, vykľuje banálna žiadosť o vyrovnanie peňažného dlhu za remeselnícku prácu.

Zo súťažných príspevkov, ktorým sa žiadne ocenenie neušlo, by sme radi spomenuli film, ktorý bezprostredne súvisí Rozbimojesrdce resizeso Slovenskom. Mladá režisérka Alexandra Makarová je rodáčka z Košíc, scenáristiku a réžiu vyštudovala vo Viedni a pôsobí striedavo vo Viedni a v Berlíne. Na Art Film Fest prišla so svojím celovečerným debutom Rozbi moje srdce, ktorý sa odohráva v prostredí slovenských Rómov žijúcich v rakúskej metropole. Rómsky mafián Rocky „vychováva“ po smrti svojho brata svojho mladého synovca Pepeho. Jedného dňa sem z východného Slovenska prichádza Marcela, ktorá musí Rockymu splatiť dlh svojho otca. Rocky núti oboch mladých ľudí žobrať na uliciach a odovzdávať mu „zisk“. Medzi dvomi mladými ľuďmi vznikne silné citové puto, ale okolnosti im neprajú, lebo krásna Marcela padne do oka aj samotnému Rockymu a podľa jeho pravidiel to funguje tak, že silnejší víťazí... Hoci príbeh smeruje k pôsobivému tragickému záveru, vyhýba sa akejkoľvek ťažobe, skôr ťaží – aj vizuálne – z poézie všedného dňa, z kontrastu medzi Rockyho pochmúrnym obydlím a slnkom zaliatymi viedenskými exteriérmi. Pozoruhodné výkony tu podali neherci Roman Pokuta a Simona Kováčová.

Tienovezvierata resizeV súťaži krátkych filmov, ktorá sa skladala z 36 hraných, dokumentárnych, animovaných aj experimentálnych titulov, zvíťazil švédsky film Tieňové zvieratá režiséra Jerryho Carlssona, ktorý porota označila ako „metaforu sociálnych štandardov a stereotypov, v ktorej filmári využívajú svoju obrazotvornosť, no držia sa aj tradície švédskej kamery tvoriacej surrealistický priestor, kde nezostáva priestor pre fantáziu a individualizmus“. Zvláštne uznanie získal unikátny experimentálny film Plameň, v ktorom fínsky režisér Sami van Plamen resizeIngen spracoval jediný zachovaný kotúč filmového pásu so záverečnými sekvenciami inak zničenej celovečernej fínskej melodrámy z roku 1937 Zaspala mladá, ktorý sa našiel v roku 2015 vo Francúzskej cinematéke. Premietnutím tohto materiálu so všetkými poškodeniami, spôsobenými fyzickou deštrukciou, plesňami a podobne, vznikajú úplne nové (domýšľané) významy, miestami sa pôvodný film mení len na abstraktné obrazce, svojím spôsobom krásne, a to všetko podnecuje k úvahám o časovosti, trvácnosti a pominuteľnosti... čohokoľvek.

Tri nesúťažné „naj“
Popri dvoch súťažných sekciách a poctách súvisiacich s udeľovaním festivalových ocenení tvorí program festivalu ďalších 17 sekcií – je logické, že zvládnuť čo i len časť z nich je nad fyzické možnosti hociktorého účastníka. Dovolíme Urazka resizesi preto „nesystémovo“ sa zmieniť o troch snímkach, ktoré nás subjektívne najviac oslovili témou či formou spracovania. Dve z nich sú zo sekcie Okolo sveta, venovanej aktuálnej svetovej kinematografii. Dej libanonsko-francúzskeho filmu Urážka režiséra Ziada Doueiriho sa odohráva v súčasnom Bejrúte a začína sa banálnym konfliktom medzi majiteľom bytu v bytovom dome a stavebným predákom, ktorého príčinou nie je nič menšie ako odkvapová rúra umiestnená v rozpore s príslušnými predpismi. Obaja muži sú tvrdohlaví, a ako to už býva, obaja majú „svoju“ pravdu. A napokon zaznie aj šovinistická urážka, ktorej podkladom je, že kým majiteľ bytu je libanonský kresťan, stavbár je palestínsky utečenec... Konflikt sa prenáša do súdnej siene, kde ho sprevádza množstvo nečakaných zvratov, s novými a novými skutočnosťami sa mení pozícia žalobcu a vinníka. Pikantnosť dodáva súdnemu procesu absurdný fakt, že právnici zastupujúci strany sporu sú otec a dcéra. Z počiatočného banálneho konfliktu sa stáva ostro sledovaný fenomén, keď na konečný verdikt s napätím čakajú médiá i široká verejnosť. Hoci v úvode filmu sa nachádza titulok, že film vyjadruje pohľad tvorcov a nereprezentuje oficiálny názor štátu Libanon, nedá sa povedať, že by tvorcovia filmu stáli na strane jedného z účastníkov sporu – naopak, od bezvýznamného konfliktu sa cez súdny proces dostávajú až k univerzálnej výpovedi o základných ľudských hodnotách. Verdikt nakoniec síce padne, ale mnohé otázky zostávajú otvorené...

Zaujímavou komornou drámou  je izraelská snímka Túžba režiséra Saviho Gabizona. Jej protagonistovi, starému mládencovi Arielovi, sa ozve jeho bývalá priateľka, s ktorou sa rozišiel pred dvadsiatimi rokmi. Pri rozpačitom stretnutí Tuzba resizemu oznámi, že v tom čase bola tehotná a narodil sa jej Arielov syn – vzápätí však nasleduje informácia, že Adam nedávno zahynul pri dopravnej nehode. Ariel napriek všetkému túži „spoznať“ svojho syna (originálny titul filmu vyjadruje túžbu po niekom, koho sme nikdy nepoznali, nikdy sa s ním nestretli), a tak zájde do strednej školy, ktorú navštevoval. Tu sa dozvie, že Adama vylúčili pre obscénne verše týkajúce sa jeho učiteľky francúzštiny, ktoré nasprejoval obrovskými písmenami na stenu budovy školy – podľa jeho otca, a zrejme má pravdu, ide však o poéziu, síce eroticky explicitnú, ale predsa len poéziu, a teda vlastne o ľúbostnú báseň. A postupne sa dozvedá ďalšie veci: že Adam díloval drogy a možno po sebe zanechal dlhy; že síce miloval svoju francúzštinárku, ale reálne žil s pätnásťročnou priateľkou, ktorá musela byť ešte pod zákonom, keď si s ňou začal – ostatne, ukáže sa, že jeho učiteľka, ktorá sa spočiatku snaží neraniť otcovské city, pociťovala Adamov záujem o ňu ako stalkovanie, takže záležitosť musela riešiť až polícia... Gabizon veľmi citlivo vykresľuje situáciu otca, ktorý – čiastočne aj vlastnou vinou – nikdy nepoznal svojho syna a snaží sa túto situáciu emotívne i „prakticky“ vyriešiť, aby našiel pokoj a zmierenie (aj) so sebou samým.

Keby nám niekto v skratke porozprával o filme Prízrak, kde sa mŕtvy muž pohybuje po dome v blízkosti svojej manželky ako duch, pomysleli by sme si, že ide – v lepšom prípade – o bizarný duchársky príbeh pre neveľmi náročného diváka. Jeho zaradenie do sekcie American Indies na Art Film Feste však svedčí o tom, že by sme zrejme boli vedľa. A naozaj. V snímke režiséra Davida Loweryho sa takmer nič nedeje; mladý pár váhavo uvažuje o Prizrak resizeodsťahovaní sa z domu na texaskom vidieku, keď C (on) zahynie pri automobilovej nehode. Jeho žena M sa do domu vracia a v samote sa oddáva smútku zo straty milovanej osoby. Čudné je, že do domu sa ako duch vracia aj C. Ešte čudnejšie je, že pre M neviditeľný a nehlučný duch C má tú najprimitívnejšiu podobu, akú duch môže mať – poznáme ju z detských knižiek, z komiksov či z oveľa menej vydarených filmov: mátožná postava v dlhej splývavej bielej plachte s otvormi pre oči. A najčudnejšie je, že táto bizarná podoba ducha – bizarná na film s artovou ambíciou – nie je vôbec, nikdy, ani na chvíľu smiešna. Pravda je, že z tohto filmu sa v Košiciach odchádzalo – prvý raz vtedy, keď sa (ne)bizarný duch objavil; druhý raz počas nekonečnej scény, v ktorej M v tichom, nevypovedanom smútku, sediac na zemi opretá o kuchynskú linku, úporne a hltavo konzumuje obrovský americký koláč – vari päť minút; tretí raz už ani neviem kedy, lebo som bol natoľko pohrúžený do deja, že som to vnímal len periférne. Iba ten, kto zostal do konca, mohol oceniť nádherný, poetický, meditatívny príbeh o láske, smútku, pominuteľnosti a večnosti a vychutnať si herecké výkony Rooney Mara a Caseyho Afflecka (hoci ten bol naozaj po väčšinu času skrytý pod spomínanou bielou plachtou).

Art Film Fest sa najmä v ostatných rokoch profiluje ako festival dvoch tvárí, ktoré spolu takmer nesúvisia – jednu z nich možno charakterizovať výstižným slovkom „hogo-fogo“, tá druhá je seriózna, artová. Otázka, nakoľko je to účelné, ostáva otvorená. Proti artfilmovému filmovému programu však nemožno nič namietať a na ňom by mal festival stavať aj naďalej.

Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.

Share/Save/Bookmark