ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Aký bol 11. MFF Bratislava ?

Hodnotenie filmu podľa čitateľov
Logo_MFF_resizeŽivší ako po iné roky. Pádov a vzostupov prežil už Medzinárodný filmový festival Bratislava dosť. Istý čas to vyzeralo tak, že celkom zanikne až sa trochu spamätal a ustálilo sa aj miesto konania v kinosálach Palace Cinemas bratislavského Auparku. Od 27. novembra do 4. decembra 2009 si mohli diváci pozrieť filmy zoradené v troch kategóriách . Do kategórie Hrané filmy patrili aj dokumentárne a krátke snímky, Panorama sa skladala zo Zlatej Panoramy, Proti prúdu a Panoramy špeciál, kategória Fokus mala podkategórie Toto je Brazília, Otázka chuti a Profily. A osobitnú kapitolu tvorili film Made in Slovakia. Tohtoročný festival navštívilo vyše 20 000 divákov a videlo 175 celovečerných, stredometrážnych a krátkych filmov.

Philippe_Van_Leeuw_resizeCelková bilancia je teda uspokojivá a bolo by nespravodlivé kritizovať nové vedenie festivalu, na čele s umeleckým riaditeľom Matthieum Darrasom, za prípadné nedostatky. To si môžeme dovoliť možno o rok, skôr možno o tri roky. Jedno je však už dnes isté, že festival akoby ožil, atmosféra bola mimoriadne príjemná, tí, ktorí mali na starosti chod festivalu vychádzali účastníkom v ústrety, filmy boli starostlivo vybrané, úroveň veľmi dobrá, teda niet sa vcelku na čo sťažovať. Niežeby tento ročník nemal svoje detské choroby ( bolo ich niekoľko), ale nie do takej miery, aby priam dráždili. A už to je priaznivý krok vpred. Napríklad ľutovala som ochotných pracovníkov tlačového strediska, ktorých strčili do „búdy“ pod schody nákupného centra Aupark. To by sa už na budúci rok stať nemalo. Netreba ani veľmi ostrieľaného festivalového harcovníka, aby si z tohto faktu mal zlý pocit. Priznám sa, že som tam bola len raz – viac sa mi nežiadalo. Všetko som riešila telefonicky a cez e-mail. Aj tak sa dá, ale nemalo by sa. Meškanie začiatkov filmov ( tak 10 minútové) tiež nie je ideálne, ale sympatické bolo, že sa riaditeľ festivalu ujal uvedenia mnohých súťažných filmov s hosťami. Mnohých riaditeľov festivalov ani nepoznáme, ani nevidíme, Matthieu Darras však na festivale bol a žil s ním. A žiada sa mi ešte dodať tajné želanie: Prosím vás vydržte niekoľko rokov spolu, nestriedajte hore-dolu pracovníkov štábu, lebo len stabilný a zohratý kolektív môže tento festival posunúť o priečku vyššie.

Features_-_Rwanda_resizeHlavnú porotu dlhometrážnych hraných filmov z 12 súťažných diel najviac zaujala belgicko-francúzska snímka A boh odišiel ( Le jour ou Dieu est parti en voyage) režiséra Philippe Van Leeuwa ( na prvom obrázku pri preberaní Grand prix za najlepší film). Príbeh sa odohráva v roku 1994 počas smutno preslávenej rwandskej genocídy. V centre pozornosti je pestúnka, ktorú chráni a schováva belgická rodina. Mladá žena sa však rozhodne utiecť do lesa a odtiaľ pozoruje ako kmeň Hutu masakruje súkmeňovcov. Jej zážitky, pocity, pred i po masakre, sú ústrednou témou tohto drsného, originálneho a invenčne stvárneného príbehu. Hrôza, ktorú žena prežíva je priam neznesiteľná a predsa len oslavujúca nezlomnosť človeka. Sugestívny výkon priniesol hlavnej predstaviteľke Ruth Nirere cenu Najlepšia herečka. Najlepším režisérom sa stal Bulhar Kamen Kalev za réžiu filmu Hrať svoju hru (Eastern Plays) a hlavný predstaviteľ Christo Christov si odniesol cenu Najlepší herec ex aequo s Haraldom Torresom za výkon vo filme Uviaznutí. Snímka Hrať svoju hru zaujala aj Ekumenickú porotu, ktorá mu tiež pririekla svoju cenu. Snímka je zdanlivo o beznádeji, prezentovaná na spoločnosti kde vládne alkoholizmus, násilie, rasizmus, choré rodinné a medziľudské vzťahy. Hrdinovia sú v podstate takmer bez šance na slušný život, riešenie je tak spletité, že východisko je v nedohľadnem, a predsa im len v tom marazme zasvieti malý plamienok a je len na nich či sa za ním vydajú. Kruté a krásne kino. Škoda len, že takéto Hrat_svoju_hrusnímky si nenájdu širší divácky okruh a uvažujú o nich len diváci festivalov. Či sa tento postoj širokej diváckej obce raz prelomí nedokážem predvídať.

Osobitné uznanie udelila porota mexicko-španielskej snímke Uviaznutí (Norteado) režiséra Rigoberta Pérezcana a ako som už spomínala Harald Tores získal ex aequo cenu Najlepší herec a film uznala za najpozoruhodnejší aj porota FIPRESCI. Aj pre mňa je táto snímka najlepším filmom hlavnej súťaže. Napriek tomu, že ho predchádzala dobrá povesť som sa, tak ako ostatní, bála, že to bude len ďalší príbeh o mexických utečencoch do USA. Bol a aj nebol. Je to iný pohľad a možno preto iný, že sa na nič nehrá, je úplne jednoduchý, bez veľkých dramatických momentov, hrdinovia veľa o sebe neprezradia, len sem-tam náznakom sa dozvieme niečo a predsa o nich všetko vieme, vcítime sa do ich pocitov, rozumieme im. Ústrednou postavou je mladý Mexičan, ktorý sa chce dostať do USA. Preliezť plot, ktorý oddeľuje dve susediace krajiny je risk a ostáva len odísť akoUviaznuti_resize kojot, čo znamená stať sa „nábytkom“, v tomto prípade fotelom, a tak sa dať previesť cez hranice. Nie je podstatné či ho prevezú (pravdepodobne áno), ale aké krásne ľudské vzťahy si vytvorí s tromi ľuďmi žijúcimi pred múrom. Zúfalstvo, nádej, láska, zodpovednosť a ľudská spolupatričnosť sú podané tak nevtieravo a zároveň tak sugestívne, že na tento film sa zabudnúť nedá.

Osobitné uznanie Ekumenickej poroty si odniesla čílsko-francúzska snímka Optické ilúzie (Ilusiones ópticas) režiséra Cristiana Jiméneza. Zaujal ironický a groteskný pohľad na ľudí, z ktorých každý by chcel byť niečím na čo nemá nijaké predpoklady, čo vedie k dezilúzii a zákonitému krachu v spoločnosti tváriacej sa ako otvorená a moderná, pritom je konvenčná i provinčná. Bez povšimnutia obišiel izraelsko-maďarsko-francúzsky koprodučný film 7 minút v nebi (Seva dakote be gan Eden) z dielne Omriho Givona. Málokedy som videla rafinovanejšie vyrozprávaný príbeh. Galia prežije teroristický atentát v Jeruzaleme, pri ktorom zomrie jej snúbenec. Mladá žena sa cíti byť vinná a hľadá lekára, ktorý ju po klinickej smrti vrátil do života. Nájdu sa, zblížia sa, ona zistí, že ho i pred atentátom poznala, aby sa v závere všetko, čo sme dovtedy videli a počuli, spochybnilo a zvrtlo. Snímka je vlastne úvaha o tom, čo by bolo keby a čo by bolo lepšie. Môžete si vybrať tri až štyri možnosti – jednou z nich je že Galia bola najšťastnejšia tých sedem minút v nebi so svojim záchrancom. Je to však len jeden z možných výkladov. V krajine, ktorá je drsná a krásna, zaznie krik novonarodenca – narodil sa malý Kurd v irackom filme Šepot vo vetre (Sirta la gal ba) v réžii Shahrama Alidiho (cena Študentskej poroty). Snímka plná symboliky o osude ťažko skúšaných Kurdov je výkrikom: Tu sme, žijeme a prežijeme. V tomto filme hrá jednu z kľúčových úloh aj veľavravná kamera Touraja Aslaniho. Pud sebazáchovy, poníženie, strach o zamestnanie obnažia zamestnancov firmy na fingovanom večierku úplne donaha vo francúzskom filme Nič osobné (Rien de presonnel) režiséra Mathiasa Gokalpa. So stratou komunikácie, neporozumení jednej rodiny sa zaoberá turecká snímka Miesto pravdy (Orada) režisérskej dvojice Hakki Kurtulus a Melik Saracoglu.

listicky_resizeAj slovenský príspevok v súťaži obišiel naprázdno. Názory na Líštičky Miry Fornay sa rozchádzajú. Divácka obec sa rozdelila na dva tábory – jedni na film nadávajú, druhí ho obdivujú. Uprostred je pravda. O filme sme podrobne písali ( recenziu nájdete v rubrike recenzie), osobne sa stotožňujem s autorom recenzie a chcem dodať len toľko, že, chvalabohu, že mnohých naštval, horšie by bolo keby im bol ľahostajný.

Z ocenených dokumentárnych a krátkych filmov ma najviac zaujal chorvátsky Žúr (Tulum) Dalibora Matanica o deštruktívnom vplyve vojny na mladých ľudí a po psycholilogickej stránke presne načrtnutý portrét človeka v snímka Muž cez palubu (Un homme a la mer) Francúza Fabiena Gorgeata. Oba filmy dostali Osobitné uznanie poroty krátkych filmov. Hlavnú cenu za najlepší krátky film si odniesli talianski tvorcovia Fabio Grassadonia a Antonio Piazza za snímku Rita o nevidiacom dievčatku, ktorej trochu radosti a zmeny prináša náhoda. Pri Cene za najlepší dokumentárny film musím vyzdvihnúť stavbu rozprávania, ale najmä vizuálnu zložku snímky o ľuďoch túžiacich po náprave krívd v čínsko-francúzskej snímke Petícia (Petition) v réžii Zhao Linga.
Share/Save/Bookmark